Zomrel môj vzácny americký priateľ, spisovateľ a básnik Robert Murray Davis. Zistil som to až keď mi prestal odpovedať na maily a dokonca aj vianočné želanie už ostalo bez odozvy. To je to moderné umieranie – internetová stopa chladne. Ostala po ňom len táto.
Boba, ktorý bol o rok mladší ako môj otec a v literatúre ho ako profesor dokonale zastúpil, som stretol na literárnej konferencii PEN-klubu v roku 1996 v Budapešti. K maďarskej literatúre mal zvlášť blízky vzťah a aj priateľské kontakty. Vďaka nášmu priateľstvu sa zaujímal aj o slovenskú literatúru a publikoval o nej niekoľko zasvätených štúdií. A keďže mal mimoriadny zmysel pre humor, zanechal aj toto svedectvo jeho krátkej návštevy Klubu slovenských spisovateľov (prekl. J. Cihová):
1. Každý spisovateľ tu pozná všetkých ostatných spisovateľov.
2. Ani jeden sa nerozpráva so spisovateľom, ktorý nepatrí do tej istej organizácie. Ak sa tomu nedá vyhnúť, tak čo najstručnejšie.
3. Všetci spisovatelia chodia do Klubu spisovateľov, aby sa vyhli ostatným spisovateľom.
4. Všetci spisovatelia vedia, že sa majú horšie ako spisovatelia v hociktorej inej krajine, a všetci z rovnakých príčin.
5. Všetko je vina (zakrúžkujte správnu odpoveď):
a/ komunistov
b/ kapitalistov
c/ súčasnej vlády
d/ Maďarov
e/ Čechov
f/ ostatných spisovateľských organizácií.
6. Keď je Klub spisovateľov zatvorený, nikto nevie, kam má ísť, aby sa vyhol všetkým ostatným.
A už ani ten Klub nie je. Vďaka, Bob, že si nám nastavil zrkadlo. Vďaka za Tvoje priateľstvo a dobrú vôľu pochopiť, čo sme zač…
Na druhej strane bol Bob Davis skvelým sprievodcom po neznámych miestach amerického vidieka, napríklad pri návšteve jeho rodného mestečka Booville. TU je o tom reportáž.
Spätne si uvedomujem, že sa s nami, jeho zahraničnými literárnymi priateľmi, rozlúčil už na Vianoce roku 2015. Jeho mailová adresa však odpovedala ešte do septembra 2021. Nevymažem ju, čo keď by sa (odtamtiaľ) ešte ozval? Tu je tá správa:
2015 Holidays
This is to wish my European friends best wishes for the holiday season, which I would like best to deliver in person. But what with one thing and another, the one thing being my belated recognition that I am now an octogenarian, that seems increasingly unlikely.
Not that 2015 has been an uneventful year—it’s that the events have been more medical than literary or scholarly. None of the medical conditions seems fatal or even something I can’t live with. I did manage to travel to the UK in April for a conference on the Complete Works of Evelyn Waugh at the University of Leicester and was told that I looked better than ever and, when I replied that this might be my last scholarly hurrah, that I had said so the last time we met.
I have accepted reality insofar as my having shifted some of the formatting responsibilities for the Complete Works of Evelyn Waugh Brideshead Revisited to a younger and more energetic Canadian scholar and give advice about other volumes when asked. I may attend future conferences given the energy, the right back support, and assistance through airline terminals.
But this is less about me than about you, you in plural. I want to thank you for giving me numerous opportunities to visit you and to learn about the history and culture of your countries—something which before my mid-life I would never have dreamed of doing and which have both taught and delighted me.
I don’t mean to be maudlin or melancholy, but as I lose more and more contemporaries, I value increasingly the ones who remain. Most of my friends are now younger than I am—hell, even the Pope is younger than I am—and I want all of you to know how much I valued your friendship.
This isn’t goodbye, though it can be considered farewell in the original sense—appropriate since most of you are still mobile.
As always, best wishes,
Bob Davis
