Bol som ešte len vysokoškolák na vedeckej stáži v Brne, keď mi Pánboh doprial názorný príklad, čo ma čaká v budúcnosti ako manžela a otca. Bol taká tá ospalá, pohodová nedeľa. Tak som sa bol prejsť k Mendelovmu múzeu (patrónovi mojej vedy) a zahliadol v parku prichádzať klasickú rodinku. Vyobliekaní, navoňaní, otecko, mamička, dcéra v letných šatočkách a syn-idiot. Lebo to len idiota môže napadnúť požičať si od otca zväzok kľúčov a pohadzovať si ho vysoko do vzduchu pod stromami. Na štvrtý pokus sa mu to „podarilo“. Zväzok kľúčov ostal visieť vysoko vo vetvách. Na ten pohľad doživotne nezabudnem. V sekunde skončila nedeľná pohoda a nastal problém. A, ako by som to videl dnes, oči celej rodiny sa upreli na hlavu rodu – a teraz si poraď. Neviem, ako to dopadlo, ale možno to spôsobilo, že som nesplodil žiadneho syna. Ale to neznamená, že vás ženská časť rodiny nevie vytrápiť rovnako.
Bol krásny, slnečný, letný deň. Osobáčikom sme cestovali z okraja Bratislavy, kde bývame, do Piešťan, aby sme navštívili kamaráta-výtvarníka vo vtedy ešte funkčnom kaštieli v Moravanoch. Bol to taký ten deň, kedy sa vám zdá, že svet je gombička. V kupé sme boli sami s Janinou a malou Luckou, ktorá vtedy mohla mať tak dva roky. Bolo to slniečkové dieťa, tá sa smiala ešte aj zo sna.
Vystúpili sme na železničnej stanici v Piešťanoch a vykročili k autobusovej stanici, keď sa moja žena zarazila a vyhlásila dramaticky: „Medvedíkový batôžtek! Je v tom vlaku…“
Bolo to ako v groteske „Frigo na mašine“. Ostali sme stáť, vlak mizol v diaľke. Lucke došlo, že o niečo prišla (ten batôžtek mal podobu medvedíka a v jeho „brušku“ mala zopár zbytočností) a začala naťahovať vzduch na sirénku. Moja žena zatiaľ chrlila nápad za nápadom. Najúžasnejší bol ten, že by som ako ten Frigo skočil do najbližšieho rýchlika, tým by som predbehol ten osobáčik, na nejakej stanici si osobáčik počkal… No, čistá groteska.
Práca vedca, aj spisovateľa, ma naučila (najmä ako organizátora rôznych podujatí aj medzinárodnej úrovne) umeniu, ktoré sa v USA rovná profesii a volá sa „trouble-shooter“ – riešič problémov. Skákať z vlaku na vlak, z vagónu na vagón, z perónu do kupé som odmietol. Žijeme predsa v civilizovanej krajine!
Vykročil som ku kancelárii výpravcu stanice a tam stručne vysvetlil našu rodinnú „tragédiu“. To už Luckina sirénka aj so slzičkami išla naplno. Pán výpravca sa usmial, mrkol na dieťa tak, že od ľaku vyplo zvuk, a zdvihol telefón. Nechal si vysvetliť, v ktorom kupé sme batôžtek stratili. Na najbližšej stanici tam vďaka tejto správe tamojší výpravca inštruoval sprievodcu práve prišlého nášho vlaku o záchrannej akcii, ten batôžtek našiel a výpravca ho odovzdal do poštového vagónu osobáčiku, čo akurát išiel opačným smerom. Do dvadsiatich minút na nás už z toho poštového vagónu mávali vysmiate železničiarky a ja som zdvihol Lucku na ruky, aby si od nich ten batôžtek vyzdvihla osobne.
A všetci sa spokojne usmievali – naša rodina, tie železničiarky, pán výpravca so všetkými zamestnancami železničnej stanice Piešťany a pomaly už aj náhodní cestujúci, lebo správa o „misii dobrej vôle“ sa šírila rýchlosťou tlakovej vlny explózie všetkej tej dobrej vôle.
Verím na anjelov. Sú to ľudia ako my, len sa vyznačujú tým, že sa náhle zjavia, aby vykonali dobrý skutok a stratia sa vám z očí skôr, než im stihnete poďakovať. V ten deň mali anjeli na sebe železničiarske uniformy…
Gustáv Murín
Ukážka z knihy cestovných príbehov “Komáre v raji” dokončenej vďaka štipendiu Fondu na podporu umenia.
