Vo vzdialenom mexickom meste Guadalajara som náhodou narazil na vysvietený veľký neónový nápis a na ňom jediné slovo – SLOVENSKO. Ten nápis sa sem a vlastne nikam na svete okrem Slovenska nehodil – bol totiž naozaj písaný naozaj po slovensky. Nebolo to anglické SLOVAKIA ani španielske ESLOVAQUIA, ale naozaj našské domácke SLOVENSKO. Nemohol to napísať nikto iný, než iný Slovák, ktorý sem zablúdil dlho predo mnou a zjavne nielen prežil, ale ešte tu aj vybudoval tento odkaz na našu spoločnú domovinu. Pri pohľade na ten neónový nápis mi došlo, že tu sa jednoducho stratiť nemôžem. A nielenže som sa nestratil, navyše som objavil neuveriteľný, pritom skutočný, príbeh o ságe strateného rodu Holohlavských.
Pradedo inžiniera Carlosa Holohlavského, majiteľa „salchichonerie“, teda „klobásovne“, SLOVENSKO bol Čech, ktorý sa priženil na Slovensko a usadil sa vo Zvolene. Práve odtiaľ sa vybralo začiatkom minulého storočia štyridsať železiarskych robotníkov loďou do deväť tisíc kilometrov vzdialeného Mexika. Na severe krajiny, v meste Monterrey, mali postaviť „železnú fabriku“ (ako sa spieva v jednej krásnej slovenskej piesni o tých, ktorí takto museli odísť kvôli práci za oceán). Kým ju postavili, prepukla prvá svetová vojna. Hoci sa práve chystali vrátiť, neostalo im nič iné, než ostať a pokúsiť sa nájsť obživu, kým sa vojnová víchrica neutíši. Keď sa tak v roku 1918 stalo, čakalo ich ďalšie prekvapenie. Vznikol nový štát a ich rakúsko-uhorské pasy sa stali neplatnými. Chtiac-nechtiac, zmierovali sa s myšlienkou, že v Mexiku pobudnú neurčitý čas, ale celkom určite sa museli začať obzerať po stálej práci i bývaní. O päť rokov im opäť svitla nádej – v Mexiku bol otvorený konzulát prvorepublikovej ČSR a oni konečne dostali nové pasy. S nimi však prišli aj smutné správy o tom, že na ich rodnom Slovensku je bieda a nezamestnanosť. Museli sa rozhodnúť a rozhodli sa zostať. Po viac ako desiatich rokoch života na mexickej pôde sa tu začali cítiť pomaly viac doma. Zvlášť, keď v roku 1948, po známych udalostiach, stratili aj posledný kontakt s domovinou.
Na svoju vlasť však nezabudli. Jeden z potomkov narodených už v Mexiku, Carlos Holohlavský, po rôznych profesných peripetiách naplnil svoj sen a založil výrobňu mäsových výrobkov slovanskej a slovenskej receptúry, ktorá ma tak šťastne privítala v neznámom meste Guadalajare. Neuveriteľný príbeh strateného slovenského rodu tým však nekončí. V roku 1975 do tejto výrobne totiž vkročil muž menom Avelardo.
Keď Carlosa Holohlavského zavolali, že s ním chce neznámy muž hovoriť, bol v tej chvíli pre Carlosa naozaj neznámym. Je to tak, Carlos po toľkých rokoch nespoznal svojho najlepšieho priateľa z detstva. Avelarda tak poznačil ten dlhý čas, čo sa nevideli. Avelardo totiž už ako stredoškolský študent musel z politických dôvodov z Mexika odísť. Jeho politické názory ho viedli na vtedajší vytúžený „ostrov slobody“ – na Kubu. Tam sa mu podarilo získať štipendium a odišiel do vtedajšieho Československa. Osud tak chcel, že v Československu zamieril práve na Slovensko a ostal tu celých desať rokov. Ale osud dokáže stvárať aj úžasnejšie kúsky.
Jedno leto sa Avelardo ako študent dostal spolu so skupinou Kubáncov na lesnú brigádu. Bolo to pri Zvolene. Unavení po ťažkej robote zasadli si jedno poobedie na kopu opracovaných kmeňov na kraji malej dedinky. Náhodou vyšla z blízkeho domu staršia ženička, chvíľu zaváhala, ale nakoniec sa predsa len osmelila a pristúpila k Avelardovi. On jediný zo skupiny bol totiž biely a tak sa zo zvedavosti opýtala odkiaľ je. Odpoveď znela – z Mexika. Ženička sa zamyslela a hovorí – a poznáte také mesto, ktoré sa volá Monterrey? Avelardo ochotne prikývol – poznám, pochádzam odtiaľ. A vtedy konečne prišla otázka na ktorú je šanca odpovede tak jedna k miliónu – nepoznáte tam náhodou…? Náhoda je naozaj neuveriteľná, najbližší priateľ Carlosa Holohlavského takto stretol jednu z jeho príbuzných a natešený zobral pre Carlosa kontaktnú adresu, na ktorú obe rozdelené časti rodu čakali neuveriteľných dvadsať rokov. Ale život ani v tejto chvíli nenapísal happy-endovú bodku. Holohlavskí na opätovné stretnutie museli čakať ďalej.
Avelardo sa po rokoch strávených na Slovensku konečne mohol vrátiť do rodného Mexika. Natešený sa hneď vybral navštíviť svojho priateľa Carlosa. Lenže ten sa medzičasom odsťahoval a jeho rodičia zomreli. Nikto nevedel Carlosovu adresu. Avelardo sa však nevzdával. Celých desať rokov nosil so sebou kontakt na rodinu Holohlavských vo Zvolene, až náhodou cestoval do Guadalajary a pri prechádzke ho tak ako po rokoch mňa zaujal neobvyklý nápis. Vstúpil tam len s úmyslom pripomenúť si krajinu v strede Európy, ktorá ho s láskou prijala, a pocvičiť sa aj v slovenčine. To druhé mu však znovunájdený priateľ z detstva Carlos dopriať nemohol – po slovensky už nevie. A tak (neuveriteľné sa stáva skutočnosťou – ako hovorieval Bohumil Hrabal) ani teraz príbeh nekončí.
Carlos Holohlavský mal konečne adresu a aj napísal, ale nedočkal sa odpovede. Písal totiž po španielsky a jeho listu adresáti nerozumeli. Nevedeli tiež ako odpovedať. Hoci napísal viac listov, na Slovensko prišiel len ten jeden. A tak ubehlo ďalších takmer dvadsať rokov, keď náhoda naposledy zaúradovala. Do Guadalajary prišla ako štipendistka lingvistiky rodáčka zo Zvolena, ktorá doma pracovala s príbuzným Carlosa Holohlavského. Až tá vypátrala všetkých príbuzných a dokonca sa jej podarilo nájsť aj celý rodokmeň rodu. Ten rodokmeň je vlastne tiež typickou ukážkou doby – musel ho nechať vypracovať za nacistov Carlosov strýko Štefan, aby dokázal, že nie je Žid…
A tak sa sága strateného rodu šťastne končí. Pred niekoľkými rokmi podnikol Carlos Holohlavský s manželkou cestu na Slovensko a tak sa po deväťdesiatich rokoch všetky tri generácie rodu Holohlavských opäť stretli na rodnej hrude.
Autor: Gustáv Murín
