Albánsko nemá veľa grécko-rímskych pamiatok. Jednu nájdete na polceste medzi prímorskými mestami Durres (Drač) a Vlora pri meste Fier. Hoci v albánskych sprievodcoch nemôže to antické nálezisko chýbať, tie svetové sa o ňom nezmieňujú, keďže ďaleko väčšie a zachovalejšie nájdete aj v Albánsku (amfiteáter v Tirane) a vlastne všade kam až sa dostala najskôr grécka a potom aj rímska kolonizácia – napríklad v Turecku, Tunise, či Maroku. A skutočne, prašná cesta vás zavedie na kopec, kde nájdete len zvyšky kedysi bohatého a slávneho mesta. Založené v roku 588 pred nl. gréckymi kolonistami z Korfu a Korintu prekvitalo ako riečny prístav aj za rímskej nadvlády. Zaniká v 3. storočí nášho letopočtu, keď zemetrasenie odklonilo životodarnú rieku, prístav zanieslo bahno a okolie sa stalo malarickou bažinou. V tom ale súčasná atraktívnosť tých pár ruín nie je. Unikátne na tomto mieste je to, že spája tri rôzne historické atrakcie – zvyšky antického mesta, nadväzujúci opustený byzantský komplex kláštora s kostolom svätej Márie a nefunkčnú líniu betónových opevnení na dohľad. Preto stojí toto miesto za prehliadku.
Grécko-rímska Apollónia
Centrom pamiatky je zopár stĺpov predpokladaného mestského senátu, povedľa zvyšky knižnice, o ktorej sa dá úspešne pochybovať, či bola knižnicou, oproti malý Odeon (ktorý by sme mohli kultúrnou funkciou prirovnať k Redute) a náznaky tržnice. Bola tu významná filozofická škola, ale čas filozofovať je len v dobách prosperity. Tú prinášala blízkosť rímskej magistrály Via Egnatia, ktorá spájala rímske Brindisi (kde končila slávna Via Appia) po mori s Durresom a odtiaľ naprieč Gréckom cez Solún (Thessaloniki) až po Konštantínopol (Istanbul). Zo samotného mesta Apollónia, ktoré bolo svojho času jedno z najväčších v celom regióne, ostalo tak málo, že to už tu turistu viac zaujmú pozoruhodne pokrútené olivovníky alebo korytnačka v tráve. Po úpadku mesta trvalo sto rokov, kým z jeho kameňov začali v bezprostrednej blízkosti centra Apollónie stavať byzantský komplex kláštora a kostola. A až o tisíc rokov bolo toto miesto novej viery plne funkčné.
Kláštor a kostol svätej Márie
Kláštor je dnes premený na múzeum, hoci v kostole ešte sporadicky prebiehajú obrady a chodia sa sem hlavne fotiť svadobčania. Už na samotnej bráne do tohto komplexu poznať, že ju tvoria kamene z grécko-rímskej Apollónie. Len samostatne stojaca zvonica je už z moderného materiálu. Múzeum v rekonštruovanej časti kláštora zaberá jedno poschodie. Ten bol za I. svetovej vojny obsadený rakúsko-uhorskými vojskami a utrpel vážne škody od bombardovania. Za II. svetovej vojny sa tu usadili nemecké okupačné vojská a tak bol opäť terčom delostreľby. Tretiu škodu celému komplexu, ale aj blízkej grécko-rímskej pamiatke, priniesla anarchia po páde komunistického režimu, kedy sa na nálezisko vrhli hľadači historických artefaktov a tí drzejší vykradli aj časť už vystavených zbierok. Ak si teda uvedomíme, že to, čo dnes vidíme v Múzeu je len zlomok z pôvodne objavených predmetov (a časť je vystavená v Archeologickom múzeu v Tirane), tak je nám jasné, prečo je Apollónia vyhlásená UNESCO-m za dedičstvo ľudstva.
Línia delostreleckých bunkrov na dohľad
Z pavlače na prvom poschodí kláštora, ale ešte lepšie od Západnej brány antickej Apollónie je na protiľahľom hrebeni pahorkov zreteľne vidieť líniu delostreleckých bunkrov. Paradoxne, tento výplad paranoje (tých bunkrov je svetovo rekordný počet približne 800 000) komunistického diktátora Envera Hodžu súvisí s vykopávkami v Apollónii. Táto línia, ktorá mala delostreleckou paľbou kontrolovať 20-30 kilometrov vzdialené pobrežie, mala totiž pôvodne stáť na mieste antického mesta. Až na zásah sovietskeho experta v archeológii (a aj vďaka tomu, že Hodža sa ešte vtedy so Sovietmi nerozhádal) bola línia opevnení presunutá o niekoľko kilomerov ďalej do vnútrozemia.
Vojenská hodnota týchto masívnych bunkrov bola mizivá, keďže boli stavané primitívne a na rozdiel od už pred II. svetovou vojnou známych obranných techník, boli ich hlavné strieľne ľahko zasiahnuteľné. Stoja teda opustené na dohľad antickej aj stredovekej pamiatky ako symbol pochabosti diktátorských nápadov.
Nemusíte k nim náročne hľadať cestu, v najznámejšom albánskom letovisku Durres, časti Kabaje, sú rovnaké delostrelecké betónové stanovištia priamo pri ceste.
A ešte zaujímavejší je bývalý tajný vojenský prístav v letovisku na severe Albánska menom Šendžin.
V Albánsku je čo objavovať.
Gustáv Murín
Reportáž pôvodne publikovaná v Literárnom týždni č. 29-30/2019
