V Aténach nemôžete obísť Národné archeologické múzeum. Nie je také rozsiahle ako obdobné niekoľkoposchodové inštitúcie v Bagdade (pred americkou inváziou), Káhire, či Londýne. A to aj preto, že v posledne menovanom nájdete mnohé nálezy zo starogréckych vykopávok. Gréci dúfajú, že sa tie najcennejšie vrátia domov a preto stavajú pod Akropolou nový, rozsiahly výstavný pavilón. Zatiaľ sa teda môžete nechať očariť pozoruhodnou zbierkou zlatých predmetov vrátane známych pohrebných masiek, medzi ktorými je údajne aj Agamemnónova, kráľa vedúceho starovekých Grékov do trójskej vojny. Nechajte sa unášať skôr dojmami, lebo chaotické značenie exponátov vám veľa možností na vzdelanie nedáva. Ktosi sa totiž rozhodol, že zachová inventárne číslovanie a tak v jednej vitríne nájdete vedľa seba predmety s číslami 2450, 2285, 4936, či 3124 a len s ťažkosťami aj príslušné popisky. Je to našťastie zvláštnosť len tohto múzea a najpozoruhodnejšie exponáty jednoducho nemôžete prehliadnuť. Napríklad nádhernú bronzovú sochu koňa v plnom cvale s chlapcom ako džokejom z vraku lode pri myse Artemision. Alebo turistami najfotografovanejšiu sochu, v ktorej Afrodita za pomoci Erosa odháňa roztúženého Pana. Takto laškovali už 100 rokov pred naším letopočtom. Mimochodom, mnohé mužské antické sochy tu majú výrazné ženské črty tváre, takže je nad čím rozmýšľať.
Akropolu je vidieť takmer z každého kúta metropoly a naopak z jej vyhliadky si môžete obzrieť aj perspektívu ďalších pamiatok ako Panathenajský štadión, či blízke stĺporadie starovekého vstupu do mesta, ale aj dva amfiteátre na úpätí Akropoly – Dionýzovo divadlo (najstaršie na svete) a dodnes funkčný Odeion. Zaujme aj iná moderná črta Atén – strechy domov blýskajú na slnku odrazmi zo slnečných kolektorov. Atéňania tak využívajú fakt, že väčšinu roka majú slnečné dni, najviac v Grécku. Pozoruhodné sú aj aténske cintoríny s náhrobkami, ktoré neničia vandali a nenosia do zberu nenechaví spoluobčania ako u nás. Najpozoruhodnejším je ale ten najstarší, zvaný Kerameikos, kde pre zmenu aténski chuligáni stihli sprejmi znehodnotiť hlavnú orientačnú tabuľu s mapou vykopávok. Antický cintorín Kerameikos je zaujímavý aj tým, že sú tu pochovaní nielen najvýznačnejší Atéňania, ale aj cudzinci, ktorí sa v meste usadili. „Veď my sme mali už pred tritisíc rokmi špeciálnych bohov aj pre cudzincov,“ smeje sa Kostas, majiteľ všetkých piatich reštaurácií „Cafeteria O.L.P.“ v aténskom prístave Pireus. V nich pracujú ako čašníci Ind, Egypťan, Albánec, Izraelčan, či Rus. Ind sa volá Dhri, vyštudoval manažment v Bombaji, v Aténach si robí postgraduálne štúdium a na titul MB sa chystá do Kanady. Má vlastnú vizitku a vďaka nej sa dozvedám, že ma pohotovo obsluhuje viceprezident akejsi regionálno-internacionálnej spoločnosti. „Zamestnávam ich aj preto, aby sa vedeli dorozumieť s turistami rôznych národností, ktorých sem privážajú lode,“ dodáva pohodový Kostas. O Bratislave vie, že má riečny prístav a kúsok od jeho reštaurácie objavujem zakotvenú rýchlu pasažiersku loď, ktorá je príbuznou tých, čo sa plavia po Dunaji. Akurát, že tu sa nevolá Voschod ale „Lietajúci delfín“.
Na cudzincov sú zvyknutí
Cudzinci sú pre nás nevídaný fenomén Grécka. Na 10 miliónov miestnych obyvateľov pripadá viac ako milión prevažne nelegálnych prisťahovalcov, z toho odhadom 800 tisíc Albáncov. Je to poznať aj na uliciach Atén. Na promenáde ulice Ermou od parlamentu k byzantskému kostolíku Kapnikarea som na pár krokoch našiel okrem neodmysliteľných peruánskych muzikantov (tí vedia zablúdiť aj k nám) a staručkého verklikára s gréckou vlajočkou, aj mladých Mexičanov pokúšajúcich sa oživovať pradávne tance Inkov, i rumunskú kapelu nevydarene, ale s elánom hrajúcich ruskú Kaťušu. Atmosféru ako na moskovskom Arbate dotvára Rus žonglujúci loptičkami s futbalovou loptou na hlave a tiež huslista Bogdan. Ten tu žije už 13 rokov a perfektne kombinuje ruštinu s gréčtinou. Takže nielen ja som sa dozvedel, že na husle hrá od svojich piatich rokov. Otec bol Poliak, mama Ruska. Vyštudoval konzervatórium, ale za nového ruského kapitalizmu sa nevedel uchytiť. Tak hrá v strede Atén na husle. Ale to len cez sviatočné dni. Inak robí dláždiča… Do pestrej škály cudzincov zapadá aj niekoľko stoviek Sloveniek, ktoré sa sem vydali. Opakuje sa tu však aj problém stretu kultúr, pretože v tej gréckej ešte stále panuje matka a teda aj svokra. Tá je aj strážkyňou pre nás nepochopiteľných príkazov a zákazov. Napríklad mladá mamička nesmie vyjsť 40 dní po pôrode z domu, aby dieťatko niekto zo závisti neuriekol. Nesmie sa tiež kvôli tomu vešať vonku bielizeň, aby ho nevideli susedia. Môže to dôjsť tak ďaleko, že topánky ide s mladou manželkou vyberať svokra a celá rodina rozoberá koľko sa na to má minúť. Časy sa, pravdaže, menia, ale aj tak najjednoduchšie to majú dočasní návštevníci. Ako napríklad dvaja medici z Košíc, Ján a Štefan, ktorí prišli na trojmesačný výmenný pobyt v rámci programu Sokrates a ktorých som stretol na nedeľnej prechádzke mestom pri námestí Syntagma. Tí so svokrami zatiaľ problémy nemajú.
Autor: Gustáv Murín
Viac informácií o Grécku nájdete na http://www.walkers.sk/grecko.php.
