Na Slovensku hovoríme „To je Amerika“ ako veľmi stručný opis niečoho obdivuhodného a mimoriadneho. Ale len malá časť tých, čo tento výraz používajú, môže preveriť to, čo je Amerika aj v skutočnosti. V univerzitnom mestečku Iowa City majú špeciálne Centrum medzinárodných štúdií, kde deva menom Shu-I Chan, pôvodom z Tchajwanu, registruje všetkých oficiálnych návštevníkov Univerzity z cudziny a miestnemu obyvateľstvu dáva na vedomie, z koho prítomnosti sa môžu tešiť. Shu-I Chan mi jedného dňa zavolala a opýtala sa ma, či by sa so mnou mohol stretnúť pán menom Bruce Lafferty. Prežil polroka na Slovensku a rád by opäť stretol niekoho od nás. Súhlasil som, Bruce zavolal a o dva dni sme už sedeli spolu na pive. Bolo to srdečné stretnutie. Bruce na Slovensko rád spomínal. Jedinú výhradu mal k našim dopravným policajtom, pretože v tých rokoch po Nežnej revolúcii okrádali cudzincov na pokutách ako len mohli. To bol len ďalší dôkaz, že na Slovensku naozaj bol.
Keď sme sa konečne dostali k tomu, čo vlastne každý z nás robí, objavil som v Bruceovi profesionálneho vojenského pilota. Síce len za Národnú Gardu a na dopravných Herkulesoch, ale aj tak predo mnou sedel môj životný sen. Ako chlapec som chcel byť pilotom.
Podrobne som sa Brucea vypytoval, o čo všetko som vlastne prišiel. Pozrel sa na mňa s úsmevom a ubezpečil ma: „Nič nie je stratené. Toto je predsa Amerika“. A dal si so mnou stretnutie zasa o týždeň.
O týždeň sme sa stretli na miestnom letisku. Slúžilo najmä na športové a súkromné lietanie. Bruce prenajal malé dvojmotorové lietadlo s dvojitým riadením. Podrobne so mnou prebral predletovú prípravu, nasadli sme, Bruce nahodil motory a pomaly sme rolovali na štartovaciu dráhu. Bolo to fajn, bola to Amerika. Úplne neznámy známy obetoval čas aj peniaze na to, aby ma povozil v malom športovom lietadle. Mal som pocit, že viem, o čom to je a čo od toho môžem očakávať. Ale mýlil som sa.
„Chyť sa kormidiel,“ povedal autoritatívne Bruce, keď sme sa ocitli na prahu štartovacej dráhy. „Ja budem pridávať plyn a ty zdvihneš lietadlo a vzlietneš.“
„Ale ja som ešte v živote lietadlo neriadil!“ ohradil som sa.
„To je v poriadku. Som inštruktorom lietania a toto je prvá lekcia. Poďme!“
Bruce pridal plyn, mne neostávalo oné, než podľa vedomostí načítaných v detstve a hlavne jeho inštrukcií pritiahol riadenie a – vzlietli sme. Nebolo to najelegantnejšie, ale boli sme vo vzduchu. Potom sme obleteli polovicu Iowy. Krajina pod nami bola plná farieb a každú minútu ponúkala nové pohľady a scenérie. Bruce mi dal možnosť naozaj vlastnoručne pilotovať, ale keď ma začal upozorňovať na polia vhodné pre núdzové pristátie, radšej som nechal kontrolu riadenia lietadla až do konca jemu. Keď som sa mu snažil v hluku motorov prejaviť vďačnosť, len mávol rukou.
„To nič nie je,“ zakričal späť Bruce. „Lietanie je v podstate veľká nuda.“ Celkom s ním nesúhlasím, ale oceňujem, že sa ma o tom aspoň pokúsil názorne presvedčiť. Pre zachovanie „nudy“ rutinného letu – a aj pre istotu – pristávací manéver urobil s bravúrou sám.
Aj toto je Amerika.
Z knihy (ako E-kniha dostupná TU) Gustáva Murína: Svet je malý/The World is Small – zbierka cestovných príbehov, bilingválne slovensko–anglicky, vyd. SPN, 2012.
