Gruziňák

Gruzínska pohostinnosť

V praveku, z pohľadu dnešnej generácie, keď sme „úpeli“ pod jarmom komunistického experimentu, bolo jedným z vítaných únikových činností družné popíjanie čohokoľvek. Ale ak sa niekto nepovažoval zo kohokoľvek, siahol po fajnovejšom pití a medzi to (v dobách kedy neboli na pultoch veľkoobchodov, pretože ani veľkoobchody neboli, stovky značiek najrôznejších alkoholov) patril takzvaný „Gruziňák“. Vineta vychádzala zo zloženiny „Gruzignac“ a sľubovala „Gruzínsky koňak“, čo je dvojnásobný „protimluv“. Jednak v Gruzínsku nikdy nepočuli o niečom takom a už vôbec nie o „koňaku“, ktorým sa môžu označiť len určité francúzske produkty. A do tretice, neexistuje koňak, ktorý by nemal svoj vlastný názov, najčastejšie vinárstva, kde sa produkuje. Čiže za čias komunistickej vlády sa k nám dovážala akási alkoholová zmeska vábnej farby, vône aj chuti, takže napriek bontónu to bol jeden z najobľúbenejších alkoholov. A možno práve preto istý čerstvý podnikateľ po páde uvedeného komunistického režimu pristúpil na zvláštnu dohodu. Jeho gruzínsky priateľ mu bol dlžný slušnú sumu a nevedel to splatiť inak, než zásobou dvoch tisíc fliaš „gruziňáku“. Podnikateľ (nazvime ho Jaroslav) nemal vlastne ani na výber a tak zašiel do určeného pražského skladu, obzrieť si novonadobudnutý majetok. A už na prvý pohľad mu bolo jasné, prečo sa jeho obchodný partner toho všetkého tak ochotne vzdal. Fľaša nevábna, vineta neznámeho mena, celkový umelecký dojem nulový. Tak aspoň okoštoval – a ostal milo prekvapený! To brandy (lebo to je to správne označenie) chutilo výborne.

 

Keď to nejde u nás, inde sa snáď zadarí

V dobrej viere náš Jaroslav prevzal dve tisíc fliaš „gruziňáku“ a pretože je jasné, že nie na vlastnú domácu spotrebu, ponúkol to, ako správny podnikateľ, do predaja. Dobre tušil, neuspel. V sklade mal teda plné palety nepredajného alkoholu. Život však prináša prekvapenia a tak sa náš Jaroslav dostal po čase na svojich služobných cestách až do Austrálie. Tam vo voľnom čase zablúdil do zastrčeného obchodíku s alkoholom. Vlastnil ho akýsi starší pán, možno aj vzdialeným pôvodom z rodiska zakladateľa kresťanstva, skrátka, osoba s veľmi dobre vyvinutým nosom na kšeft. Náš Jaroslav sa s ním dal do reči a aj sa posťažoval na svoj problém s plným skladom nepredajného alkoholu. Ten pán sa zamyslel a ponúkol sa, že by zopár fliaš skúsil predať. Náš Jaroslav sa vrátil domov a do Austrálie promptne poslal pár fliaš ako vzorku. Vzápätí dostal objednávku na 500 fliaš aj s vopred vyplatenou zálohou. Omámený nečakaným šťastím zásielku poslal a neveril, že o tom neznámom dobrodincovi ešte bude počuť. Skôr sa spoliehal na zástup priateľov, ktorí majú po celý rok meniny a narodeniny, kde sa nejaká takáto fľaša vždy hodí. O pol roka prišla správa z Austrálie. Ten pán si objednal ďalších 500 fliaš a poslal zálohu. Skrátime ten príbeh, náš Jaroslav do dvoch rokov ledva uchoval posledných sto fliaš pre seba a svojich priateľov. S ľútosťou musel do Austrálie oznámiť, že ten nepredajný alkohol, ktorý práve u protinožcov ide tak skvelo na odbyt, už nie je na predaj.

 

Vysvetlenie v Gruzínsku

Pointa? Aj Pánboh má rád dopovedané príbehy. Ten náš skončil v Gruzínsku, kde bol náš Jaroslav, ako už zavedený obchodník s alkoholom, pozvaný aj do najlepšieho súkromného vinárstva produkujúceho už po všetkých stránkach dokonalé značkové brandy. V rámci degustácie majiteľ pozval aj bývalého riaditeľa, ktorý toto vinárstvo viedol za komunistickej vlády, ako štátny podnik. Starý pán prišiel rád a skromne sedel v kúte hodovného stola, veď Gruzínci hodovať naozaj vedia. A keď už bola nálada uvoľnená, náš Jaroslav si s ním aj pripil a aby reč nestála, zveril sa mu s čudným príbehom koňako-brandy, ktoré sa neuplatnilo v strede Európy, ale až vo vzdialenej Austrálii, o ktorej nie je vedomosť, že by práve tam žili tí praví znalci takýchto ušľachtilých nápojov. Ten starý pán sa trpko usmial a povedal:

„Drahý priateľ z ďalekého Slovenska, v Austrálii celkom isto nemajú lepšiu chuť ako u vás, alebo u nás. Ibaže v Európe dáme viac na vzhľad, než obsah. A to bol aj môj tajný zámer. Keď končila komunistická vláda, tušil som, že ma ako riaditeľa čoskoro niekto nahradí. A tak som nechal tajne naplniť dvetisíc fliaš nášho najlepšieho koňaku, čo sa volá brandy, a odoslal kamarátovi, čo ho mal s veľkým ziskom predať v Čechách. Buďte rád, že nepredal…“

Každý príbeh má mať aj ponaučenie. To koňako-brandy som u Jaroslava pil z jednej z posledných fliaš, čo mu ešte ostali. A pochopil som, že tak ako sa lepšie pije napríklad zelený čaj s príchuťou, tak naozaj lepšie chutí alkohol so zaujímavým príbehom…

Share on facebook
Share on twitter
Share on linkedin
Share on pinterest
Share on reddit
Share on tumblr
Share on google
Share on email

Podobné články

Slávnosť

Slávnosť v Obecnej záhrade

Začiatkom leta 2021 OZ „Pamäti a spomienky“ slávnostne odprezentovalo ukončenie pilotnej štúdie projektu dvomi publikáciami: „Pamäti a spomienky – Miroslav Gregor“ a „Pamäti a spomienky

Havel s Oľgou

PRÍPITOK S HAVLOM

   V živote som stretol veľa známych osobností – prezidentov, premiérov, ministrov, spisovateľov, výtvarníkov a ďalšie známe osobnosti – ale to s Václavom Havlom patrí medzi najkurióznejšie.