Ukážka z knihy „DemoláCIA našej demokracie“ vydanej vo vydavateľstve Torden:
Dubček nesmie zavadzať
V prvom rade si treba pripomenúť, že meno Dubček poznal celý svet a jeho „domáce väzenie“ mu dalo jasný kredit byť prvým federálnym prezidentom v novom demokratickom zriadení. Naopak, Havel bol síce známy v časti intelektuálneho sveta, ale pred svojím škandalóznym zvolením komunistickým parlamentom v decembri 1989 za prezidenta sa väčšina občanov ČSSR o ňom dozvedela až z toho televízneho rozhovoru. Tým začala séria jeho klamstiev, o ktorých si ešte niečo povieme. Jeho americkí tútori urobili všetko preto, aby Havlov imidž umelo vystužili. K tomu mu napomohla aj nečakaná a veľmi neobvyklá odbočka prezidenta George Busha seniora do Prahy na ceste k americkým jednotkám v Perzskom zálive. Bolo to symbolicky v deň prvého výročia Nežnej revolúcie. To iste nebola náhoda. Veď práve Bush st. bol v dobe, keď sa rozhodovalo aj o Havlovi, šéfom CIA…
Svoju lokajskú podriadenosť voči jeho americkým tútorom prejavil Havel neskôr opakovane. Ako príklad môžeme uviesť aféru z októbra 2002 o údajnom stretnutí hlavného organizátora útokov na Dvojičky s irackým spravodajským dôstojníkom. To sa podľa niektorých českých predstaviteľov malo odohrať v Prahe. Vzápätí po prevalení tejto dôvernej informácie volal Havel do Bieleho domu, aby po tichosti vec ututlal a správu vyvrátil. To by bolo v poriadku, ale symptomatické je, že mu telefonát nedvihol jeho americký partner George Bush Jr., ale akýsi „vyšší vládny úradník“. A Havlovi to nepripadlo čudné…
Netušili sme vtedy, že Havel sa ako autor absurdných drám skôr či neskôr uchýli k absurdnostiam aj v politike. A netrvalo to ani dlho. Už nekompromisný, až bezohľadný ťah Havla po prezidentskom kresle mohol byť varovaním. Svojho najväčšieho súpera, Alexandra Dubčeka, odstavil bezškrupulóznym nátlakom, ku ktorému sa ochotne prepožičali aj niektorí naivní vedúci VPN-kári, na čele s Kňažkom. Nedošlo teda k voľbe medzi nimi dvomi (Dubčeka ukričali, aby sa kandidatúry na prezidenta vzdal), ale k „aklamácii“ s jediným kandidátom, teda presne to, čo Havel a spol. vyčítali predošlému režimu, ako komunistické praktiky. Havel odmietol aj skutočný „hlas ľudu“ pri priamej voľbe nového demokratického prezidenta občanmi. Bál sa, že oproti Dubčekovi nebude mať šancu.
Márne varovanie
Autor tejto knihy vtedy nemal najmenšie ambície pliesť sa do toho, hoci snaha vedúcich VPN-károv (už vtedy ľudovo prezývaných „vápenkári“) ohovoriť Slovákom ich slovenského kandidáta na post prezidenta, bola do očí bijúcou absurditou. A politickou samovraždou, na ktorú ich Havlova klika bez mihnutia oka obetovala. Ibaže vtedy ma isté rodiace sa politické prúdy považovali za vhodného mediátora medzi nimi a vedúcimi VPN-kármi. Od nich som dostal telefonát varujúci, že ak budú vedúci VPN-kári naďalej okydávať Dubčeka, spustia tí druhí demonštrácie proti VPN. A vzhľadom k všeobecným sympatiám k Dubčekovi to bola vtedy nevídaná hrozba – protest proti vedúcim protestov? To mohlo aj zle dopadnúť. A tak som skontaktoval vedenie VPN. Bola to taká akútna a ekrazitová správa, že Fedor Gál, ako vtedajší zástupca Jana Budaja, si so mnou hneď dohodol osobné stretnutie v najbližšiu decembrovú nedeľu ráno.
Bolo to bizarné, koniec-koncov ako aj iné moje skúsenosti s vedením VPN. Stretli sme sa v skoré nedeľné ráno na ľudoprázdnom Hviezdoslavovom námestí, pred historickou budovou SND. Gál prišiel s nejakým pomocníkom, aby sa vedelo, kde sme. Chodili sme potom skoro hodinu sami dvaja dokola tej historickej budovy, rušení len občasným pribehnutím spojky z KC VPN s nejakou naliehavou správou. Snažil som sa Fedorovi vysvetliť, že celkom zbytočne nastavujú vlastné hlavy do špinavostí, ktoré hrá Havel proti Dubčekovi. Robia nadprácu, ktorú im tento národ nezabudne a raz spočíta. Ako príklad som uviedol zúrivé verbálne útoky Milana Šútovca na Dubčeka, čím si Šútovec vyslúžil vysoký post vo Federálnom zhromaždení. Musím povedať, že ma Gál počúval pozorne a nijako neodporoval. Zdalo sa, že môjmu varovaniu porozumel, a ja som spokojne odišiel domov k nedeľnému obedu. No a večer som v televíznych správach sklamane sledoval teatrálny výstup Budaja, ktorý pred redaktorom rozkladal stránky, tuším denníka Pravda, aby sa ohradil proti tomu, že by oni (teda VPN) mali niečo proti Dubčekovi. Tým moja dobrá vôľa na túto tému skončila – komu niet rady, tomu niet pomoci…
Mimochodom, Dubček nebol jediný kto v tých dňoch pocítil silu intríg Havlovej kamarily. Dňa 29. 11. 1989 sa malo konať v SND stretnutie vedenia VPN so zástupcami štrajkových výborov z celého Slovenska. Na poobedné pracovné stretnutie som bol prizvaný a sedel som na pódiu za vrchstolom s celým vedením VPN. Bolo to zúfalé, Budaj a spol. mali pred sebou odrazu ľudí z praxe, ktorým nevedeli nič praktické povedať, len obnovené heslo „Sme s vami, buďte s nami“. Večer sa to malo zopakovať, ale slávnostne, za účasti delegácie OF na čele s Havlom. Člen vedenia VPN, Ondruš, vo svojej knihe spomína, ako pred tým stretol v Prahe náhodou Klausa a opýtal sa ho, či príde s delegáciou. A dozvedel sa, že Klaus sa stal medzičasom už nežiadúcim, pretože ho v akýchsi britských novinách označili za možného budúceho federálneho premiéra. Keďže havlovci mali iného kandidáta (tajná dohoda s Čalfom už bola upečená), rozhodli sa Klausa „upozadiť“ a do Bratislavy nezobrať. Boj o moc začal…
Hra na kandidáta
V lete 1989 prišla delegácia poľskej Solidarity na Hrádeček a Michnik už vtedy vraj hovoril Havlovi, že bude prezidentom! Podľa svedkov to isté tvrdil za skorej jari 1989 novinársky emigrant Karel Hvížďala, hoci bol ešte v Nemecku. Mal to totiž od Tigrida a považoval to za dobrý nápad.
V knihe britského politológa J. Keana „Václav Havel: Politická tragédie v šesti dějstvích“ sa o ceste Havla na pražský Hrad dočítame: „V roce 1989 se Havel snažil vystupovat tak, že o prezidentství nestojí, že k němu byl víceméně donucen tlakem okolností. Na schůzi Občanského fóra, kde se jednalo o možném kandidátovi na prezidenta, když cítil, že se mu situace začíná vymykat z rukou, prohlásil: „Já samozřejmě prezidentem být nechci, ale jestliže se situace vyhrotí tak, že v zájmu vlasti bude, abych jím na krátkou chvíli byl, jsem schopen jím být.“ V prosinci 1989 vyhrožoval tehdejšímu řediteli Československé televize Miroslavu Pavlu, k čemuž mělo dojít 16. prosince v bytě Havlova blízkého spolupracovníka, výtvarníka Josky Skalníka (str. 282), protože mu nechtěl poskytnout prostor v hlavním vysílacím čase; křičel a nadával mu do sviní: „Jen počkej, až budu prezidentem, nevydržíš tam dlouho, já se tě hned zbavím a nebudeš nic.“ Ten nakonec ustoupil (s. 283). V televizi 16. prosince pak prohlásil, že je-li v obecném zájmu, aby přijal prezidentský úřad, příjme ho. Ale má dvě podmínky – že bude prozatímním prezidentem a ten, kdo usedne na dobu pěti let do Masarykova křesla, vzejde až ze svobodně zvoleného Federálního shromáždění. Druhou podmínkou bylo, že Dubček bude stát, ať již v jakékoli funkci, po jeho boku.
Diváci ovšem nevěděli, že den předtím se tajně sešel s Čalfou, který mu slíbil, že podpoří jeho kandidaturu (poté skutečně ovlivňoval poslance, pořádal obědy a večeře, sliboval i vyhrožoval), zatímco Havel si vezme na starost Dubčeka. Tomu slíbil, že bude po jeho boku, když se vzdá prezidentské kandidatury a bude podporovat jeho kandidaturu na předsedu Federálního shromáždění (s. 287).“
Europoslanec KSČM Miloslav Ransdorf: „Já si vzpomínám, že mi dnes již nežijící bývalý ministerský předseda Adamec vykládal, jak za ním zašel tehdejší sovětský velvyslanec Lomakin a žádal ho, aby Adamec zařídil to, že prezidentem republiky bude Václav Havel. Když to Adamec odmítl, tak mu to druhý den sdělil Michail Gorbačov telefonicky. To je jeden ze signálů, který ukazuje, jak to tehdy bylo. Byla to dohoda americké a sovětské reprezentace. Čili žádné hrdinné vzepětí disidentů a studentů.“ To hovorí komunista, ktorý práve vďaka tajnej dohode Havla s jeho súdruhmi mohol celkom vážne kandidovať a byť zvolený do Euro-parlamentu! Česká republika sa tak stala unikátnym skanzenom komunistov, ktorí ako jediní v celej Európe práve v jej strede ešte desaťročia strašili v parlamente a mali tam silnú pozíciu. Absurdita hodná absurdného dramatika…
Antikomunista zvolený komunistami – absurdity na pokračovanie
Dňa 29. decembra 1989 bol Václav Havel zvolený za prezidenta ČSSR, a to pôvodným komunistickým parlamentom, ktorý hlasoval podľa komunistických zvykov jednohlasne za toho istého Havla, ktorého predtým rovnako jednohlasne odsudzovali a aj väznili. Za hŕstku kooptovaných poslancov Občianskeho fóra to komentoval Havlov priateľ Michael Kocáb: „Bola to bizarná jednomyseľnosť dvoch nepriateľských blokov“. Bola to však falošná Kocábova výtka, veď študentské „bojůvky“ deň pred tým obchádzali byty komunistických poslancov a vyhrážali sa im lynčom, ak nezvolia „nášho Vaška“.
V knihe „Labyrintem revoluce“ od Jiřího Suka sa Čalfa dokonca chválil: „Byl jsem opravdu hodně brutální. Skutečně. Prostě byli poslanci, kterým se muselo domluvit.“ A Havlovi na utajenom stretnutí 15. 12. 1989 povedal: „Federální shromáždění neumí obstruovat, nikdy si to nemohli vyskoušet, a my ho využijeme právě v tom složení, v němž je navyklé odhlasovat vše, co se mu autoritativně předloží.“ Poistili sa ešte aj zmenou zákona, aby sa nevolilo tajne, ale aklamačne. Takže aj takí kovaní komunisti, ako Jakeš a Biľak či Mohorita, hlasovali za! Trvalo im to prikývnutie novým pomerom aj s formalitami iba tridsaťpäť minút…
Václav Havel složil tento sľub: „Slibuji na svou čest a svědomí věrnost Československé socialistické republice. Budu dbát blaha národů a národností v ní žijících, své povinnosti budu konat podle vůle lidu a v zájmu lidu a zachovávat ústavu a ostatní zákony.“
Bol teda jednohlasne zvolený prezidentom. Ale história má zmysel pre iróniu, až sarkazmus – rovnako jednohlasne odhlasoval buržoázny parlament vládu komunistov v roku 1948.
Nasledovala fraška, ktorej scenár Havel sám opísal už vopred v roku 1969: „Vždy, když česká politika něco pokazí, nebo někde prohraje, vybalí na nás Národní divadlo Libuši nebo Roháče. A my tam večer jdeme, dojímáme se svým společným vlastenectvím a zapomínáme, co jsme přes den vše konkrétně mohli pro vlast udělat a neudělali.“ No a tu je správa z oficiálnej tlače o dvadsať rokov neskôr: „Za účasti najvyšších nestraníckych a vládnych činiteľov pod vedením prezidenta ČSSR pána Václava Havla, predsedu Federálneho zhromaždenia Alexandra Dubčeka, zástupcov KV VPN Budaja a Kňažka a ďalších s manželkami, sa uskutočnilo dňa 1. 1. 1990 v Prahe slávnostné predstavenie opery „Libuše“ Bedřicha Smetanu.“ Vtipálek k tomu v samizdatovom vydaní Hlasu kotolne dodal: „Radostná (zamatová) atmosféra celého podujatia len potvrdila úžasnú jednotu, ktorú nám celý svet závidí a s ktorou sa naša slobodná spoločnosť rúti do plurality názorov.“
(viac v knihe, ktorú možno dostať TU)
