Keď som sa na jeseň roku 1998 vracal na Slovensko, čakala ma nepríjemná prekážka. Mal som letenky British Airways a britská vláda práve počas môjho dvojmesačného pobytu so známych dôvodov (invázia Rómov na zárobky na sociálnych vyšších dávkach) uvalila na všetkých našich občanov vízovú povinnosť. Strašne ma tým naštvali. Predovšetkým preto, že iným (napríklad Českej republike) prepáčili ešte väčšie imigrantské excesy ekonomických príživníkov a na nás sa brutálne odbavili, hoci sa situácia medzitým radikálne zmenila dokonca aj na Slovensku. Škoda mlčať. Tí úradnícki migrifiči ale nepočítali so mnou.
Vychádzal som z predpokladu, že vrátiť sa domov má právo každý na svete a nikto mu v tom nesmie brániť, či len klásť prekážky. Veľká Británia je však neskutočná aj v tom, že ako jediná žiada tranzitné vízum ešte aj v prípade, že len prestúpite na londýnskom letisku z lietadla do lietadla! Briti tvrdia, že už tým, ako sa lietadlo dotkne britskej pôdy, vzniká nárok na azyl. No, magorizmus na dvadsiatuštvrtú! Podstatnejšie ale asi bude to, že z týchto poplatkov vraj žije celá britská colná správa. A to ma naštvalo ešte viac – čo mi má kto vyberať mýtne zato, že chcem ísť domov? Rozhodol som sa bojovať.
Zavolal som do Washingtonu a požiadal našu ambasádu, aby proti tomu nezmyslu protestovali. Nebol som predsa jediný, kto Britániou prešiel bez víz do Spojených štátov a naraz má skákať cez britský ostnatý drôt späť?!
Naši ambasádnici boli veľmi milí. Trpezlivo si ma vypočuli a dali mi jasne najavo, že majú dôležitejšie starosti. Žeby výber toho správneho smokingu pre najbližší koktail tak zamestnal našich diplomatov? Zložil som to znechutene, ale nevzdal som sa.
Napísal som rozhorčený fax britskému konzulovi v New Yorku. Vysvetlil som mu, že chcem ísť domov, nie do Británie a že v Británii nielenže nemám chuť požiadať o azyl, ale ani ju vidieť. Nemienim platiť ich „mýtne“ za cestu domov.
Britský konzul mi zdvorilo odpovedal, že veď predsa odo mňa nechcú celé víza, ale len zľavnené „Direct Airside Transit Visa“ a pridal k tomu príslušný formulár.
To ma, samozrejme, nijako neuspokojilo a napísal som na British Airways. Sú to predsa štátne aerolínie a to mám trpieť za to, že som si u nich kúpil lístok a oni majú ten zvyk, že cestou z amerického brehu Atlantického oceánu na európsky majú vždy medzipristátie v Londýne? Veľkoryso som im ponúkol päť možností:
- Keďže cieľom mojej cesty je Viedeň a nie Londýn, nech nepristanú v Londýne.
- Ak to inak nevedia a musia pristáť v Londýne, nech vybavia, aby som neplatil žiadne poplatky navyše.
- Ak ani to nedokážu vybaviť, nech za mňa tie víza zaplatia.
- Ak sa ani na to nezmôžu, nech moju letenku vymenia s inou spoločnosťou, ktorá letí na tej istej trase bez medzipristátia v Londýne.
- A keď ani to nie sú schopní, nech mi vrátia peniaze za letenku, vybavím si to sám.
Ak sa toto všetko zdajú byť komusi príliš náročné požiadavky, potom musím predbehnúť udalosti a dodať, že som sa až dodatočne doma dozvedel, že som samozrejme mal pravdu. British Airways preplácali celé britské víza tým, kto leteli týmito aerolíniami prvý rok po zavedení vízovej povinnosti. Lenže na môj list neodpovedali vôbec.
Ani som sa tomu vlastne nečudoval. Keď sa naša slovenská diplomacia nevie ozvať v tak jasnom prípade diskriminácie našich občanov, prečo by si nás mali Britiši vôbec všímať? Rezignoval som a šiel do New Yorku zaplatiť „mýtne“ za cestu domov.
Na britskom konzuláte v New Yorku som bol jediný, čo sa netváril ani trochu nadšene. Dozvedel som sa totiž, že hoci mám žiadať „len“ o Direct Airside Transit Visa, aj tak k tomu potrebujem fotografiu, ako na normálne víza. A to som akože mal byť ešte rád, lebo čo keď mi to vízum ani nedajú?! Bol som furiózny a bolo to na mne vidieť. Bol som v čakárni britského konzulátu jediný do vývrtky vytočený žiadateľ. Všetci príslušníci ostatných národov tam sedeli spôsobne a chystali sa radovať, že dostanú britské víza, ja som ticho penil. Keď som sa dostal na rad, otázka britského úradníka bola formálne zdvorilá:
„Ako sa dnes máte, pane?“
„Na hovno,“ odpovedal som po pravde.
Pri vedľajších okienkach náhle ustala práca. V miestnosti zavládlo studené ticho. Úradník prekvapene vzhliadol, ale pozeral som mu rovno a tvrdo do očí – odpovedal som po pravde a to je predsa podmienka každého vízového pohovoru. Sklopil oči k môjmu pasu a ticho sa spýtal:
„Je to kvôli tomu, že si musíte kúpiť tranzitné víza?“
„Presne tak.“
„Neznepokojujte sa, pane, niečo s tým urobíme.“
To jediné, čo s tým urobili bolo, že mi vydali víza a ja som zaplatil. Mávol som nad tým rukou, nech si, veľko-britskí chudáci, zarobia. No, pravdupovediac, mal som aj iný nápad. Nešla mi totiž do hlavy jedna vec – Američania veľmi prísne kontrolujú každého, kto do Štátov prilieta, ale nikdy nekontrolujú tých, čo odlietajú. V Londýne nepôjdeme cez pasovú kontrolu, pretože budeme v tranzite, tak načo preboha celá táto šaškáreň?!
Moja nebeská patrónka mi na to odpovedala tým, že do čakárne konzulátu posadila slovenského študenta, ktorý mal tú istú logickú úvahu a víza si nekúpil. Nielenže ho vymákli už pri odovzdávaní batožiny, ale Britiši špeciálne kvôli tomuto folklóru postavili akési civilné hliadky ešte aj pred vstupom do lietadla! Chudák chalan, aj tak si tie magorské víza musel kúpiť a ešte mal problémy s novým termínom odletu. Znechutene som to vzdal, však už to nejako prežijeme.
Kým nastal deň môjho odletu, na celú aféru som, samozrejme, zabudol. Ak sa vraciate po dvoch mesiacoch z Ameriky domov, máte kopu iných starostí, než myslieť na úradnícke buzerácie. Na newyorské letisko J.F. Kennedyho som prišiel taxíkom a hnal sa rovno k batožinovému oddeleniu British Airways. Sedela tam staršia pani v BA uniforme a vypýtala si letenku a pas. Skôr, než pozrela do pasu, opýtala sa:
„Máte víza?“
To ma dopálilo.
„Vaše poondené aeronautické tranzitové a ešte čojaviemaké víza samozrejme mám. Cestujem totiž domov, viete!“
Nepovedala ani slovo a siahla po telefóne. Hrklo vo mne. Na americkej pôde môže človek dôjsť do trablov celkom nevinne. Ak sa tá stará pani rozhodne posťažovať, že som na ňu nebol náležite zdvorilý a čo-ja-viem-čo-ešte, tak sa mi tá cesta domov môže pekne predĺžiť. Už som toho mal tak akurát dosť.
Tá pani ticho nadiktovala do telefónu moje meno a hodnú chvíľu počúvala. Dosť hodnú na to, aby som sa pripravil na boj. Tak a teraz si to konečne s niekým povieme pekne do očí. Len to skúste, som pripravený!
Tá pani dohovorila, zložila telefón a milo sa usmiala:
„Pán Murín, britské aerolínie sa vám ospravedlňujú za nepohodlie, ktoré vám spôsobilo to, že ste si kúpili našu letenku a teda museli prejsť aj novým vízovým konaním. Radi by sme to napravili tým, že pocestujete v prvej triede.“
Ja to skrátim. Keď sme pristávali na druhý deň ráno v Londýne, na raňajky som sa už nedokázal ani pozrieť. Šampanské mi liezlo z uší a kaviár z nosa. Touto cestou zo Spojených štátov som sa úspešne prejedol a prepil. To viete, chcieť prejesť na protest celý vízový poplatok na jednohubkách nie je ani v prvej triede British Airways až také ľahké…
Gustáv Murín
