Osudy v kameni – ukážka z rukopisu

Lavička Havla so žobrákom

Náhla sobotná porada

 

Už sme si povedali, že pokusné objekty biologického skúmania nepoznajú kalendár, ani pracovný čas. Preto je Daxa v laboratóriu aj v decembrovú sobotu 1989. Ponáhľa sa na rodinný obed a preto ho vôbec neteší, že niekto zvoní pred bránou budovy. Neochotne otvorí a zdúpnie – jeho pobratim a samozvaný revolučný informátor Šlahor naživo!

„Čo je také naliehavé, že mi to musíš oznamovať v sobotu doobeda?“

„Je to vážne. Musíš zasiahnuť, teba ešte Čudaj počúvne!“

„A čo by to malo byť?“

„No, Dubček predsa!“

Daxa sa na okamih zarazí. Finišuje s kandidátskou prácou, politiku si veľmi nevšíma. Ale, Dubček? Čo sa už tomu po páde jeho väzniteľov môže diať?

„Čo to nechápeš? Si hluchý a slepý? Nevieš, aké svinstvo sa tu chystá?“

Daxa bezradne pokrčí ramenami: „Aké?“

Šlahor na okamih onemie nad toľkým ignorantstvom, ale rýchlo sa spamätá.

„Počúvaj ma dobre. Dubček by mal byť po správnosti prezidentom spoločnej republiky. On je zárukou, že ostane spoločná. Pozná ho celá federatívna republika, uznávajú ho vo svete. Lenže ten Havel už chytil amok po moci a tak sa jeho klika snaží Dubčeka za každú cenu odstaviť. Rozumieš? Ten Havel, ktorého museli v televízii ľuďom predstavovať a veľa zatajovať, napríklad nacistickú minulosť jeho rodiny. Bežní ľudia doteraz tohto pivného disidenta nepoznali, tak mu urobili v televízii reklamu. A on sa teraz spriahol s komunistami. S komunistami! Odrazu sa mu nehnusí, že by mal byť  za prezidenta zvolený komunistickým Federálnym zhromaždením, chápeš?! Pritom s demokraciou by mala prísť priama voľba prezidenta a pri tej by Dubček jasne vyhral! Pozná ho celý svet, na rozdiel od zakomplexovaného Havla je to osobnosť, vie sa postaviť aj mocnostiam. A nie ako táto alkoholom nasiaknutá handra, čo si ani netrúfol prísť do Bratislavy a teraz mu Kňažko robí gardedámu v Košiciach a na východe. Je to svinstvo!“

Daxa mlčí, je to priveľa informácií naraz. Je to ozajstný náraz tohto, čo tvrdí Šlahor a čo sa bežný občan dozvie z takzvaných slobodných médií. Veď ktoré z nich propagujú, či vôbec spomínajú Dubčeka? Daxa si nevie spomenúť. Ale zato ako bežný občan vie, že aj Hlavné mesto Slovenska je doslova zasypané odznačikmi zadarmo s nápisom „Havel na Hrad!“. Objavili sa aj plagáty velebiace Havla, ako budúceho prezidenta, a ak si Daxa dobre pamätá, študenti už Havovu kandidatúru podporili. Šlahor vníma Daxove mlčanie, tak to skúša inak.

„Vraj je dramatik. Čítal si jeho hry?“

„Bohužiaľ áno. Sú absurdné, mechanicky písané, prázdne, plné fráz. Jediný nástroj disidentov bolo písanie. Tak písal, aj keď na to nemal. Ale mám pre teba novinku…“

„O Havlovi?“

„Presne tak.“

„No tak, čujme.“

„… Jeden rakúsky kolega je nielen vedec, ale aj člen jedinej celosvetovej spisovateľskej organizácie na svete PEN International. Hneď sa aj pochválil, že to oni urobili Havla svetovým. Práve pre tie jeho divadelné nedorobky, veď to nie sú ani hry, ale len jednoaktovky. A on tvrdil, že práve to je výhoda. Takých dvadsať minút absurdít vydrží každý. A tak PEN International v minulých rokoch inštruoval svoje pobočky vo viac ako stovke krajín, aby Havlove divadelné anekdoty inscenovali. Veľa hercov na to netreba, režisér tam sotva objaví niečo pre svoju inšpiráciu. Povinná jazda, ale pozor! Z každej tej Havlovskej verejnej prezentácie poslali honorár. A, tomu neuveríš, komunistický režim tie honoráre Havlovi nezadržal! Ani jeden šiling, ani jeden dolárik, ani jeden švajčiarsky frank – skrátka to došlo tak ďaleko, že za komunistickej vlády si Havel kúpil ako prvý v Prahe mercedes. A ty ma chceš presviedčať, aké je to hovado?“

„Nie, to je v poriadku, ale teraz ide o Dubčeka. Ten je teraz vystavený doslova teroru, lebo sa ho havloidi boja. Tvrdo ho vydierajú, aby sa o prezidentské kreslo neuchádzal, chápeš? A na toto sa prepožičali aj naši vápenkári. Odrazu nemajú byť demokratické voľby z viacerých kandidátov, ale ´aklamácia´ s jediným kandidátom, teda presne to, čo Havel a jeho pivná kamarila vyčítali predošlému režimu, ako komunistické praktiky.“

(A to Daxa ani Šlahor ešte netušili, že ak Havel ako propagátor „života v pravde“ Dubčekovi a nakoniec aj celej verejnosti tvrdil, že chce byť prezidentom len do prvých slobodných volieb, bola to jedna z ukážkových politických lží. Držal sa v tom kresle, len zamenil federálne za české, zubami-nechtami trinásť rokov, až kým sa celkom neprechlastal k demencii.)

Daxa pomaly končí, rutinné úkony opäť nastavili novú otázku Prírode a teraz už len ostáva čakať, či Príroda odpovie. Zatvára termostat s naloženými vzorkami a pýta sa vecne: „A čo ja s tým?“

„No to, že vápenkári teraz robia špinavú prácu navyše. Ohovárajú Dubčeka, najviac sa vyznamenáva nejaký literárny kritik Šútovec…“

„Poznám, no a?“

„Chápeš to?! Slováci vo VPN špinia na slovenského kandidáta na federálneho prezidenta? To im len tak neprejde. Už sú tu národne orientované sily a keď s tým neprestanú, po prvý krát zažijú iné demonštrácie – proti nim samým!“

„Chápem,“ Daxa sa zamyslene balí, vyprevádza Šlahora a sľubuje to, čomu sám neverí. „Máš pravdu, znie to logicky. Tak ja to teda Čudajovi poviem.“

Za odmenu venoval Šlahor Daxovi nové číslo jediného porevolučného samizdatu Hlas kotolne, ktorý zostavoval, aj s týmito vychytávkami:

 

Hlas kotolne č. 7
Hlas kotolne č. 7

 

,,Havel na hrad! Dubček na hrad! Dvojmiestny hrad dodá firma DVOJHRA aj na počkanie. Čkajte, len si počkajte!“ (Obežník č.2068, HK 3/89)

 

„…Sv. Marián z Čalfasu, patrón prefarbovačov, prezliekačov a obracačov červených kabátov, sák a županov, oroduj za nás!“ (Litánie k česko-slovenským republikovým a federálnym politikom, HK 14/92)

 

,,Najúspešnejším svetovým dramatikom je Václav Havel. Ako prvý v dejinách nacvičuje komédiu so 16 miliónmi štatistov.“ (V. správ, Stretlina, HK 13/91)

 

,,Redakcia Hlasu kotolne sa spontánne a dobrovoľne pripája ku kandidatúre Václava Havla za čokoľvek. Potom, čo sme videli spontánne a dobrovoľné jednohlasné reakcie Federálneho zhromaždenia, sme presvedčení, že Václav Havel môže smelo kandidovať hneď aj na MISS ČSSR 90. Ostáva nám len veriť, že mu k tomu jeho tajný štáb nezabudne vyhotoviť priliehavý prejav a slušivé plavky. Zároveň dementujeme fámy, že by Václav Havel bol pôvodom z východoslovenského kraja.“ (Prehlásenie, HK 3/89)

 

Zoči-voči Václavovi Havlovi

 

Vianočné sviatky prebehli v euforickej nálade. A na Nový rok prehovoril v televízii Václav Havel, už ako federálny prezident. Daxa na tie kokty nemal trpezlivosť a po piatich minútach televízor vypol. A o pár dní prišiel šok – pozvánka na stretnutie s Havlom!

Samozrejme, že za tým bol Čudaj. To ale Daxovi došlo až dodatočne, keď sa ten sám pripomenul…

Pozvánka bola na neformálne stretnutie Havla vo vtedy známej vinárni Veľkí Františkáni s jeho slovenskými priateľmi z disentu na záver oficiálneho prezidentského programu. Ibaže od začiatku bolo všetko inak. Len čo Daxa vstúpil, všimol si, že Havla v rohu jednej z pivničných klenbových miestností doslova zasadli nie jeho starí priatelia, ale známe tváre z divadla a filmu. Tí čo urobili kariéry za komunistickej vlády, kým iní umelci boli zakázaní. A na prekvapenie nechýbal ani Schuster. Takže Havlovi slovenskí priatelia z disentu v rozpakoch posedávali pri iných stoloch a len raz za čas sa niektorý z nich odvážil priblížiť k Havlovmu stolu a to len preto aby pochopil, že o starých priateľov už tento pán naozaj nestojí. Viac sa kochal pozornosťou miestnej kultúrnej smotánky, ktorej je dobre za každého režimu. Ani ten Schuster mu odrazu nevadil…

„Kde trčíš, človeče, čakám tu na teba!“

Z nezáväzného pozorovania vyruší Daxu dôrazný Čudajov hlas.

„Poď bokom, sadni. Dáš si víno?“

Až teraz si Daxa uvedomí, že Čudaj nesedí pri Havlovi, ako by správne mal. V politickej symbolike to bolo jasné znamenie úpadku Čudajovho vplyvu. A navyše sa Daxovi zazdalo, že je Čudaj pri svojom stole pozoruhodne osamelý. Na druhej strane, nikto ich aspoň nerušil v dôvernom rozhovore, o ktorý Čudaj tak stál.

„Je ti jasné, prečo som ti vybavil túto pozvánku?“

„Ani nie.“

„Je toho viac, tak začnime po porade. Dávnejšie si hovoril, že by si rád urobil rozhovor s Havlom. Môžem to dohovoriť s jeho tajomníkom, hentam sedí…“

Daxa sa reflexívne obzrie, ale zavrtí rezolútne hlavou.

„Chcel som, ale už nechcem. Medzičasom som si naštudoval tie jeho hry, aj úvahy. Samé prázdne frázy. Patetické žvásty, intelektuálne exhibície. Toho prázdneho panáka by som sa nemal čo pýtať. Takže, určite nie.“

Je pozoruhodné, že s Čudajom tá nečakaná kritika momentálne obecne zbožňovaného Havla nijako nepohne. Nepokúša sa ho zastávať.

„Ako chceš. Takže niečo praktickejšie. Blížia sa voľby. Je čas, aby si do toho šiel s nami. Si známy, verejne činný, píšeš dobre, absolvoval si niekoľko televíznych diskusií, zvládaš také krkolomnosti, ako bola tá televízna beseda s Mináčom. Pozorne to sledujem. A nehnevám sa za ten váš pseudo-samizdat Hlas kotolne, kde si usierate aj z nás. To je demokracia, za to sme bojovali.“

Od Čudaja to boli veľkorysé slová, ktoré nezdieľali viacerí v jeho okolí, keď si v Hlase kotolne, z ktorého už začali citovať aj novovzniknuté periodiká, prečítali napríklad toto:

 

,,Cit. (V. Havel, r. 1969): „Vždy, když česká politika něco pokazí nebo někde prohraje, vybalí na nás Národní divadlo Libuši nebo Roháče. A my tam večer jdeme, dojímáme se svým společným vlastenectvím a zapomínáme, co jsme přes den vše konkrétně mohli pro vlast udělat a neudělali.“ Za účasti najvyšších nestraníckych a vládnych činiteľov pod vedením prezidenta ČSSR pána Václava Havla, predsedu Federálneho zhromaždenia Alexandra Dubčeka, zástupcov KV VPN Budaja a Kňažka a ďalších s manželkami, sa uskutočnilo dňa 1. 1. 1990 v Prahe slávnostné predstavenie opery „Libuše“ Bedřicha Smetanu. Radostná (zamatová) atmosféra celého podujatia len potvrdila úžasnú jednotu  (ktorú nám celý svet závidí, s ktorou sa naša slobodná spoločnosť rúti do plurality názorov).“ (Efgen, Aktualita, HK 4/90)

 

,,Ako povedal vysoký pražský (čítaj federálny) činovník, počíta sa v najbližšej budúcnosti s vysokými dotáciami nášho (čítaj pražského) leteckého priemyslu, pretože má tradíciu. Nie je to teda u nás (čítaj v Praze) s tou konverziou také zlé. Ostatným konverzovaným (čítaj slovenským) podnikom zostáva iba jedno: pospevovať si známy hit „Lietam v tom sám“, v duchu česko-slovenskej vzájomnosti: jedni dostanú od vlády na lietadlá, druhí na bubon. Z vyjadrenia pána Vládneho jednoznačne vyplýva: Niekedy je ľahšie prejsť ľuďom (čítaj Slovákom) cez rozum lietadlom než tankom.“ (Briketky, HK 10/90)

 

,,Redakčná rada Hlasu kotolne sa na spoločnej halde predsedov Hnutia slobodne nezúčastnených opäť zaoberala tými najzávažnejšími problémami súčasnosti. Pri tej príležitosti predložila najvhodnejší názov nášho štátu „české Slovensko“, ktorý by zároveň napomohol k vyjasneniu úloh vlastníka a užívateľa. Tento názov zúčastnení uprednostnili dokonca aj pred výsostne kompromisným variantom Urundi-Urundi (prvé české, druhé slovenské, s ročnou obmenou), keďže obsahuje konfliktný spojovník.“ (Najvhodnejší názov, Smena 17.4.1990)

 

Daxa nebol v ten večer po odchode Čudaja dlho sám. Nečakane si k nemu prisadol – Študák! Jeho známy ešte z čias gymnaziálneho časopisu Gaudeamus, kde Študák robil rubriku poézie, a Daxa šéfredaktora. Tak ten Študák je tu, ako sa Daxa čoskoro dozvie, služobne:

„…ty to nevieš? Však ja som riaditeľom kancelárie prezidenta Havla na Hrade!“

„No, moje nervy, to už je kariéra.“

„Ále, čoby, je to nuda. Najskôr som zháňal do tej kancelárie nábytok a teraz ho strážim. Havel býva na Bôriku a ku mne poslal na kontrolu akurát tajomníka. Ten keby vedel!“

„Čo také?“

„Človeče, môj najväčší problém vo funkcii je, že ochrankári nerobia cez deň pre prezidenta fakticky nič, teda okrem týchto dní. Ale v noci veľmi ochotne pre mafiu?“

„Tu už je mafia?“

„Bože, ty si si nevšimol, že mafoši sú už rozlezení skoro všade. Kde to žiješ?“

„No, hlavne v laboratóriu, dokončujem kandidátsku prácu. A doma s rodinkou.“

„Jáj, zabudol som, že stále ešte existujú vedecké slonovinové veže…“

„Vieš čo, rob si prdel s plastelíny…“

Študák sa zasmeje na ich starom študentskom „hefte“ a tak má Daxa šancu na zásadnú otázku.

„A čo s tými ochrankármi mieniš robiť?“

Študák to berie ako šancu na filozofickú úvahu. A že ju má dôkladne premyslenú: „Pozri, sám vidíš, že tu sa jeden systém rozpadá a druhý ešte nezačal fungovať. Starí policajti vedia, že budú vyhodení, tak si nebudú páliť prsty s agresívnymi mafiánmi. Načo? To sa radšej pridajú k nim. A stará prokuratúra, aj súdy nemajú na tie nové zločiny ani paragrafy. Ale riešenie tu je…“

„Som samé ucho.“

„Chce to čas. Prvá vlna mafošov sa navzájom vystrieľa. Peniaze ich rozdelia. A ostanú len tí chytrí, čo sa príliš neukazujú na verejnosti. No a tí si nahrabú toľko, že sa začnú o to nahrabané báť. Tak si zaplatia politikov a budú tlačiť na zákony a aj ich vymáhanie, aby boli s tým svojim bohatstvom v bezpečí. Niektorí založia dokonca politické rodinné straničky a prepracujú sa bezbrehou sľubotechnou až do parlamentu, ako najväčší mafia-bijci. A potom budeme v bezpečí aj my ostatní.“

„No, že by ma tá perspektíva nejako nadchla…“

„Nemusíš sa nadchýnať, stačí, keď sa nad tým zamyslíš. A teraz ma ospravedlň, Havel sa zdvíha, musím mu byť po ruke.“

Študák vyštartuje bez pozdravu a stavia sa tak, aby ho Havel so sprievodom neobišli. A keďže prechádzajú okolo stolu, kde sedí Daxa, ten započuje, ako ešte len „přítelkyně“ Dáša novému federálnemu prezidentovi dôrazne šepká: „Vašku, nepotřebuješ čurat?“.

To bol posledný Daxov zážitok toho večera. O viac už nestál a odišiel.

 

(koniec ukážky z rukopisu Gustáva Murína knihy „Osudy v kameni“)

FPU, logo

Dokončenie rukopisu podporil Fond na podporu umenia.

Autor ďakuje Literárnemu fondu za možnosť pracovať

na tomto rukopise v DSS Timrava.

 

Podobné články

Titulka

S literatúrou po strednom Slovensku

V prvom polroku 2022 som už absolvoval dva samostatné výjazdy (V. Krtíš, N. Zámky) a dve šnúry besied a podpisoviek: Vráble, Topoľčany, Piešťany, Stará Turá,

Maďarský trdelník

Trdelník do sveta

Ak by sme chceli byť na legendárnu skalickú pochutinu hrdí, tak len opatrne. Hoci je registrovaná pod európskou ochrannou známkou pôvodu, nie je v tom