Slovo „návod“ malo svojho štúrovského predchodcu vo výraze „rukoväť“. Otázka znie, kam by Bratislavčan zobral hosťa v bývalej Hlavnej dedine Slovenska, teda za takmer polstoročie od konca II. svetovej vojny po Nežnú revolúciu v roku 1989:
- Umelecké kaviarne:
Cez deň boli obľúbené tzv. umelecké kaviarne, kam naozaj chodili hlavne literáti a z nich najmä básnici. Boli to kaviarne Krym na Šafárikovom námestí, Luxorka na Štúrovej ulici a Metropolka na Mickiewiczovej ulici.
V Kryme sa dokonca tancovalo na cigánsku muziku a je známa príhoda, kedy vtedy uznávaný maliar Štefi Bednár potajme preplatil muzikantov a tí sa vykradli v ten večer do jeho blízkeho ateliéru, kde hrali len pre neho. Vlastne pre partiu mladých, ktorú tam pozval a kde kraľovala atraktívna slečna, ktorú vykrútili pri cigánskej muzike tí mladší. A Štefi Bednár sa s úľubou prizeral.
Metropolka bola skvelá „zašiváreň“, kde do zadných boxov na vyvýšenej plošine nebolo vidieť a tak ju obľubovali aj zamilované páry. Takto to opisuje Gustáv Murín v románe „Pokus o lásku“:
„Jeden zimný večer strávili s Danielou v zafajčenej kaviarni pri varenom víne. Bol to čas ich prvých súkromných objavov. Prieskumníkmi boli prsty a dlane, cieľom zatajený dych. A tak Maťo v odľahlom boxe kaviarne dočahoval popod prekríženú nohu Danielino lono, ktoré mu vlhlo v ústrety. Museli si dať hneď aj druhú rundu vareného vína, aby Daniela mohla dočiahnuť Maťovi tam, kde mu išli prasknúť nohavice. Boli tým zážitkom zakázaných hmatov na verejnosti úplne očarení. Daniela na chvíľu roztvorila nohy a Maťo si na okamih rozopol zips. Bola to len hra na „akože“, ale zaujala ich tak, že zabudli rátať útratu. A keď mali tie štyri poháre vína zaplatiť, nevedeli sa dorátať aj keď vytriasli všetky drobné. Čašník tú kôpku bez prerátania zhrnul do dlane a len mávol rukou. Za chvíľu bol späť.
´Máte na šatňu?´
Vyvalili na neho oči. Bez slova pred nich vyložil drobné na šatňu. Za milencov myslia iní.“
O Luxorke sa píše v knihe Gustáv Murín „ONDREJ ANTOVSZKÝ – ŽIVOT S CHUŤOU“ takto:
„Medzičasom v Bratislave dozrela myšlienka, že by mala byť konečne založená Slovenská reštaurácia. Ktosi si spomenul na slová mladého kuchára z banskobystrickej konferencie, a tak začali Antovszkého zháňať. A hoci ho aj doma poctivo zapierali, vypátrali ho a bez predošlého upozornenia po neho vyslali auto, aby sa hneď zobral do Bratislavy. Keďže sa reštaurácia mala otvárať už 25.8.1965, zobrali ho ešte pred ukončením sezónnej zmluvy do hlavného mesta. Tam ho privítal ing. Bobrovčan a odprevadil do vtedy známej Luxorky, kde už bolo všetko nachystané. Už v čase Druhej svetovej vojny to bola vychytená kaviareň, teraz to mala byť vychytená reštaurácia so slovenskými špecialitami…
Ondrej Antovszký konečne nastúpil ako prvý šéfkuchár do novootvorenej prvej Slovenskej reštaurácie…
Slovenská reštaurácia sa stala reprezentatívnym miestom pre pohostenie zahraničných návštev. Rezervovaný tu mal svoj stôl predseda Obchodnej komory, ale aj generálny riaditeľ podniku zahraničného obchodu Omnia.
Definitívne uspel Antovszký ako šéfkuchár vtedy, keď na Slovensko prišiel z Kanady známy emigrant Štefan Roman, prezývaný uránový kráľ, a vtedajší predseda Národnej rady ho pozval na obed. Ale nie podľa jedálneho lístka, malo to byť niečo extra. A tak Antovszký ako predjedlo servíroval husaciu pečienku, keď dve husy kvôli tomu kúpili priamo vo vychýrenej dedine na chov a pečenie husí – v Slovenskom Grobe. Ako hlavné jedlo predviedol svoj najnovší výtvor – Horiacu valašku.
Už servírovanie tohto slávnostného jedla bolo spektakulárnym zážitkom. Najskôr čašník priamo pred hosťami pripravil ragú omáčku z viacerých pochutín v malých miskách a dochutil to vínom aj kečupom. Na tanieroch už hostia mali prílohu a na pokyn vyšiel druhý čašník z kuchyne s „horiacou valaškou“. Bola to skutočná valaška, ktorej koniec tvoril dlhý ražeň so živánskou obliatou vodkou. Tá efektne horela. Živánsku stiahli hosťom na tanier a prvý čašník to celé polial pripravenou ragú omáčkou. Nielen hostia, ale aj čašníci boli nadšení, lebo ohúrení hostia si radi priplatili. Začali chodiť Rakúšania a Taliani, ktorí vtedy mali kontrakt so Slovnaftom, tým pádom aj veľa peňazí a radi sa vytiahli pred slovenskými devami…“
Obľúbená bola aj kaviareň s reštauráciou U fašistov, v skutočnosti v Dome protifašistických bojovníkov.
2. Útočiská zamilovaných:
Romantickým hniezdočkom pre zamilovaných bola polkruhová reštaurácia pod Slavínom so skvelou vyhliadkou na Bratislavu cez veľké presklené priečelia. Takmer vždy sa tam dal nájsť stôl len pre dvoch, keďže bola takpovediac „od ruky“ a veľa návštevníkov tam nechodilo. Takto to opisuje Gustáv Murín v románe „Pokus o lásku“:
„Raz sa chcel Maťo vytiahnuť a zobral Danielu do vyhliadkovej reštaurácie. Usadil ju a zašiel za čašníkom. Akoby si ani nedokázal pripustiť, že oslovuje jedného z tých preklínaných čašníkov Hlavného mesta, tých ohováraných okrádačov zákazníkov, lenivých sabotérov pohostinstva. Veď aj čašník bol prekvapený, keď počul Maťovu úprimnú prosbu.
´Mám na vás prosbu.´ Nenápadne vytiahol bankovky. ´Viac nemám, ale bol by som rád, keby to bol pekný večer.´
´Budete večerať?´
´A máme na to?´
´To nechajte na mňa.´
Ten večer s výhľadom na mesto hodovali ako králi. K úžasnému jedlu čašník priniesol aj dva poháre s hnedým francúzskym cinzanom značky Rafaelo. Keď Maťo platil, účet znel presne o pár drobných menej, než mal Maťo vo vrecku. Čašník zobral od Maťa bankovky akoby to bol šek na milión a lúčil sa s takými úklonmi, že si takmer rozbil čelo o stôl. Malý dôkaz, že zamilovaní sú tí praví milionári, lebo vlastnia jeden druhého bezozvyšku.“
Ďalším útulným miestom schôdzok bol bar tenisového klubu Slovan. Takto ho opisuje Gustáv Murín v pripravovanom románe „Pokus o lásku“:
„Keď Daniela opäť prišla, Maťo nemal na veľké hostenie. A tak zašli na večeru do jedinej reštaurácie, kde mali aj neskoro večer to najlacnejšie hlavné jedlo – praženicu. S čajom.
Čašníčka si s plnou vážnosťou vypočula túto skromnú objednávku a odišla. Vôbec nevedeli, kedy sa zase zjavila, ale nemohli prehliadnuť to, čo priniesla. Maťo v živote netušil, že praženicu je možné servírovať s takým zástupom tanierikov, príborov, soľničiek, koreničiek, nehovoriac o celom čajovom servise. Stálo to dvakrát nič a strávili nad tým šťastní celý večer. Odvtedy sa sem vždy radi vracali. Zadívaní do seba, zabúdali občas poďakovať, ale čašníčku to vôbec neodradilo od jej veľkorysej pohostinnosti. Boli jej jediní prudko zamilovaní zákazníci.“
3. Vinárne pre mládež:
Ak ste v 80-tych rokoch chceli stretnúť ako vysokoškolák kamaráta, stačilo zájsť do týchto osvedčených vinární (veď mobily neboli):
Kláštorná vináreň – klasická vináreň pod zemou s hrubým dreveným nábytkom a solídnou obsluhou.
Zbrojnoš a U Bulhara – dve vinárne blízko seba v uličke pod Michalskou vežou. Obe na poschodí plné smädnej mládeže.
Malí Františkáni – v podzemí na námestí SNP, so zákutiami pivničných priestorov.
Veľkí Františkáni – vo vinárni hore bývala taká tlačenica, že ste sa k bar-pultu takmer nedostali. Sem sa chodilo na tatarák s hriankami. Tie hrianky mali byť potreté cesnakovou pastou, ale do nej kuchári pridávali toľko soli, že z toho išli slzy do očí a tým viac sa predávalo miestne pančované víno. A bývalo to tam husté, raz sa strhla taká bitka, že vybehol kuchár s veľkým nožom a nejaká tehotná žena sa zaprela medzi dverami, aby mu zabránila zarezať nešťastného návštevníka. V podzemí bola fajnová vináreň, kde hrali cigáni.
Šenkvická vináreň, ktorá patrila vinárskemu družstvu z rovnomennej dediny a kde riedili víno tak veľmi, že po prvom litri už človek nedokázal dostať dolu hrdlom ani hlt.
Vysoká 44 bola veľmi obľúbená študákmi. Sedelo sa vonku vo dvore aj vnútri v dedinskom dome, ako klasickej vieche. Pre uzavretú spoločnosť tu bola pivnica zvaná Bunker.
Všetky uvedené vinárne zanikli v 90. rokoch a len jediná ostala dodnes ako pripomienka starých dobrých viech – je to viecha U Sedliaka na Obchodnej ulici. Jej návštevníci však tiež už prevládajú z minulého storočia, je to vináreň seniorov a pamätníkov. Ale chodí sem ešte aj legendárny hokejista Jozef Golonka s partiou.
4. Nočné bary:
Povesť podzemného baru hotela Perugia pretrvávala od doby, kedy tam v 60-tych rokoch predvádzali striptíz pod eufemistickým názvom „Krása bez závoja“. Ale už nikdy potom nedosahoval pôvodnú popularitu a po roku 1989 sa návštevnosť znížila takmer na nulu, hoci tam začínal spevák Robo Opatovský.
Do Jalta baru chodili hlavne cudzinci a dostal sa dokonca do populárnej piesne, ktorej vznik opisuje Gustáv Murín v knihe „Mafiáni 1: sýkorovci – Sýkorky“:
„Bary boli hlavne v hoteloch (Kyjev a Devín) a ešte Jalta bar. A to bolo miesto, kde kraľoval Čaba. Ten vraj patril k sýkorkám, hoci bol z Dunajskej Stredy. Odtiaľ tie narážky v pesničke na jeho maďarčinu. Takýmito vyhadzovačmi/biletármi boli z neskorších mafiánov bratia Diničovci, Svoboda, Sýkora, Duran, Čongi a ďalší. Legenda vraví, že práve keď mal Čaba službu, dohrnula sa celá veľká spoločnosť elánistov. Nezabúdajme, že to boli skvelí chalani, ktorí keď zarobili, vedeli pohostiť aj širokú spoločnosť priateľov a známych. Lenže na Čabu boli príliš hluční, a tak ich tam jednoducho nevpustil. A to nebola maličkosť, lebo ak ste sa nedostali do tohto baru, tak už nebolo veľa náhradných možností. V danej nočnej hodine prakticky žiadna. Do slávneho Kryštál baru, kde sa schádzala celá bujará spoločnosť bratislavských nočných flamendrov hlavne nad ránom, keď už inde zatvárali, boli zamrežované dvere. A na nich vždy hrča smädných a hladných, hlavne po preslávenej fazuľovej polievke so smotanou, čo bol skutočný životabudič. Môžeme sa len dohadovať, že tam nakoniec skončila elánistická partia a nad pohármi riadne riedeného vína vznikla táto pieseň z prekáravej pomsty:
„Pred polnočným barom nemá nikto nárok.
Čaba vyhadzovač ignoruje Slovač.
Záleží len na ňom, koho ešte vpustí.
Môžte doňho hustiť maďarsky aj rusky.
Stáli sme tam asi štrnásť dní.
Kričali sme naňho: Čaba neblázni; hej, hej
Stáli sme tam asi štrnásť dní.
Skúšali to hrozbami aj peniazmi.
Čaba, neblázni ! Čaba, neblázni.
Čaba, Čaba, Čaba, Čaba, neblázni!“
Kryštál bar bol teda konečnou zastávkou všetkých flamendrov. Tam sa schádzali, keď všade inde už zavreli. Takto ho opisuje Gustáv Murín v románe „Ako sa máš“:
„Raz som sem zablúdil s nejakými známymi. Dokopy sedem nadšencov a jedna gitara, ako zvyšok veľkého niekoľko tisíchlavého každoročného veselenia sa na Slávnostiach mieru a priateľstva v rusoveckom parku. Mier bol samozrejme internacionálny a priateľstvo prosovietske. Dlhé fronty pred, zakrátko už takmer dohola vypredanými, stánkami nás zavrátili späť do mesta a povestná fazuľovica s červeným vínom sa zdala byť ideálnou súkromnou oslavou mieru a priateľstva. Fazuľová polievka – ach jaj, liek a životabudič flamendrov, podávaná so smotanou výhradne v Kryštál bare. Okrem tejto špeciality je Kryštál bar povestný zamrežovanými dverami, pred ktorými postáva vždy netrpezlivá zostava zúfalcov, ktorí sa buď flamendrami chcú stať, alebo sa z tej ambície liečiť.
´NENI MIESTO!´ Vykrikuje spoza mreží okoloidúci čašník Maťo na ťukanie kľúčmi o sklo dverí, čím sa niektorí pokúšajú preklopať až do kuchyne.
´Maťo, poď sem, ty dilino… moment, on je tu so mnou… Dovolíte?´
Ako vždy môj priebojný kamarát pozná to správne kľúčové slovo otvárajúce aj krištáľové dvere a pašuje so sebou aj mňa. Zamrežované dvere sa nečakane otvárajú a za odchádzajúcich hostí môže vstúpiť rovnaký počet náhradníkov. Pred bránami Kryštál baru, tak ako pred bránami neba, každý bojuje za seba.“
5. Podniky na periférii mesta:
Z centra mesta sa oplatilo vyraziť na západ električkou do Karlovej Vsi, kde bol, dnes už zaniknutý, Družstevný dom. Statné tety družstevníčky tu robili skvelé zabíjačkové špeciality a to sa zapíjalo sladkým ríbezlákom. A keďže ten je ťažký na žalúdok, boli ním potom poznačené nočné električky, čo zvážali zmátožených štamgastov späť „do mesta“.
Dlhšia cesta na východ viedla do Krasňan a Rače, akejsi zábavnej štvrte Bratislavy. Takto tie čas opisuje Gustáv Murín v knihe „Návrat do Budúcnosti“:
„Piváreň Družba v Krasňanoch, bola vychýrená v celej Bratislave, lebo tu čapovali pravé plzeňské (jediné v celom hlavnom meste už od roku 1973!). Celé desaťročia bola každý piatok miestom zrazu tzv. čundrákov, chlapíkov v maskáčoch, na chrbte US-torby (podivuhodne tvarované ručne šité batohy) a pod pazuchou gitary. Keď sa výdatne posilnili, po záverečnej odkráčali na víkend do lesov nad Krasňanmi. A niekedy sa tak posilnili, že tam ani nedošli.
Podobnú funkciu plnila aj známa krčma v Rači s názvom U troch zajacov.
Raz akýsi mladý prokurátor prišiel z mesta na povestné plzeňské pivo do pivárne Družba, kde v ten večer už náhodou sedel basman, teda chlapík, ktorý vyšiel akurát z basy, kam ho poslal práve tento prokurátor. Bizarné na tom je, že behom večera sa akosi dostali k sebe a celkom bratsky sa ožrali. Ale basman sa predsa len kontroloval o trochu viac a tak keď vykročili už nocou k električke do mesta, využil vysokú burinu pri zastávke električky. Sídlisko bolo ešte nedostavené, kde – tu sa ešte našli úplne pusté parcely s vysokou burinou a neprehľadnými kríkmi. Basman tam opitého prokurátora zatiahol a dopichal nožom. Nezabil ho však a v panike utiekol. Ťažko ranený mal ešte silu kričať o pomoc, ale keď prišla električka a vypustila do noci zopár neskorých cestujúcich, aj keď počuli to volanie, radšej pridali do kroku. Prokurátor do rána vykrvácal.
Toto sídlisko osídľovali vtedy noví obyvatelia z celého Slovenska a prinášali si svoje staré zvyky. Boli to zväčša dedinčania a dedina mala po stáročia jasné hranice, čo je naše a čo je cudzie. Cudzinci neboli vítaní, najmä ak chodili za „našimi“ dievčatami. Dedinské bitky chalanov s votrelcami boli bežnou súčasťou nedeľnej tanečnej zábavy a to si noví obyvatelia Budúcnosti priniesli so sebou. Nepomohli komunistické inštitúcie typu domových dôverníkov a uličných výborov, s týmto akoby vrodeným návykom ohradzovať sa voči cudziemu svetu neurobil nič ani policajný okrskár.
Rukolapné násilie bolo aj neodmysliteľným folklórom miestnych krčiem a pivárne. Chlapi sa často mlátili len tak, zo zábavy. Zámienka na bitku sa našla ľahko. Napríklad, keď k vám niekto pristúpil a výhražne sa opýtal: ´Čo dýchaš?´ Po takej výzve ostávali len dve možnosti, útočiť alebo utiecť, presne podľa pravidiel zvierat v najdivokejšej džungli. Ale ľudia sa predsa len od zvierat odlišujú a tak raz pri tejto notorickej hláške ostal oslovený pokojne sedieť, lebo našiel správnu odpoveď. Pozrel na vyzývateľa a zreteľne odpovedal: ´Vzduch!´ Tým vyzývateľa zosmiešnil a bolo po bitke.
Bitky medzi chlapmi v krčme aj mimo nej boli také samozrejmé, že poznačili miesta bitiek novými názvami. Pri takom bitkárskom tréningu sa nutne musel vyvinúť aj najúspešnejší spôsob krčmového a pouličného boja. Jednej z krčiem v Krasňanoch prischol názov Britva podľa jednej z dávnych bitiek, kde britva (vec, ktorá dnes už ani neexistuje!) rozhodla krvavý zápas domácich a cezpoľných (čo tiež už vlastne takmer zaniklo, veď už takmer každý je cezpoľný).
Bitky boli takmer na dennom poriadku a keď letí popolník či stolička, nemáte čas rozmýšľať nad obranou, musíte reagovať reflexívne. A tak vstúpilo toto sídlisko a vlastne celé mesto do svetových dejín bojových umení. Nové bojové umenie, zložené z najdivokejších krčmových úderov, vynašiel syn šéfa vtedajších mestských detektívov Imi Lichtenfeld, zápasnícky šampión, ktorý ho pod názvom Krav Maga spropagoval po celom svete. Ako vidno, aj v tomto prípade je i to zlé na niečo dobré.
…
Krasňany preslávila dnes už roky nefungujúca vináreň Tramín:
Bol daždivý večer a s údivom zaregistroval, že sa električkou blížia k jeho rodnému sídlisku. Vystúpili na zastávke a Úspešný neomylne zamieril dolu schodmi do baru. O tom sa Nášhrdina domnieval, že sa prakticky nepoužíva a určite nie v bežný pracovný deň neskoro večer. Ale Úspešný vedel svoje. Skôr však, než zostúpili po schodoch, vybehol z blízkej kuchyne, ktorá bola nie náhodou práve tu strategicky umiestnená, kuchár a opýtal sa nevľúdne kam idú.
´Ideme za Jožom,´ povedal suverénne Úspešný, kuchár nedôverčivo prikývol a Nášhrdina to ocenil, lebo všade je nejaký Jožo.
Keď zišli okolo prázdnej šatne do potemneného baru, Nášhrdina ostal v nemom úžase. Vstúpili do iného sveta, ktorý fungoval ticho a spoľahlivo. Všade boli malé stolíky pre dvoch a za nimi dvojice kartárov. Na stenách nápisy ´Hazardné hry zakázané´, ale na stolíkoch ležali pekné kôpky peňazí. Okolo zarazenej trojice mládežníkov prekráčal pohodičkový chlap, ktorý si plieskal o dlaň slušným zväzkom bankoviek a akoby pre seba prehovoril:
´Dnes som vyhral … (nasledovala nevídaná, šialená suma), odviezol som si ten balík domov taxíkom a teraz si zahrám s týmto zvyškom, aby som nevyšiel z cviku.´
To naštartovalo Úspešného, aby sa tiež hlásil ku svojmu šťastiu. Trvalo len chvíľu a už mal kartárskeho partnera. Zasadli spolu k voľnému stolíku a Nášhrdinu s Nadšeným tak zanechal neriešiteľnej dileme. Nemali peniaze a tiež tu zjavne nemali, čo robiť. Neisto si sadli k prázdnemu stolíku a kým okolo tieklo kvalitné víno a čašník behom roznášal kartárom kaviárové chlebíčky, naši dvaja votrelci sedeli na sucho a bez slova. A vlastne ani nevedeli kam dať oči. Takmer vzápätí ten trapas vyriešil mladý, sympatický Cigán. Podsvetie celej krajiny vtedy ovládali cigánske klany. Tento mal prostú úlohu. Strážiť týchto dvoch zelenáčov a nenápadne z nich vytiahnuť, čo sú zač. Prisadol si, položil na stôl mariášové karty a skúšal ich nahovoriť na partičku, ale pozerali na neho ako na Marťana. Tak to skúsil so šnapsovými a nakoniec zo zúfalstva vytiahol aj kanastové, ale títo dvaja mantáci sa vôbec nechytali. Nášhrdina ani Nadšený nevedeli hrať karty. Spoliehali sa viac na príslovie, že nešťastie v hre, prináša šťastie v láske a tá ich zaujímala viac. Keď mladý Cigán nespokojne vyfučal a nič sa už nepýtal, skúsil to Nášhrdina. Kde to sú? Čo sa to tu deje? Cigán sa len pousmial:
´Chceš vidieť veľkú hru? Ale naozaj veľkú hru…´
Nášhrdina automaticky prikývol. Cigán vstal a kývol na neho:
´Tak poď…´
Vstúpili do vedľajšej miestnosti, kde za veľkým stolom sedel nejaký chlap a na štyri rohy kartónu (alebo čo to bolo) položeného na stole prikladal karty. Nášhrdina v živote o takej hre nepočul, ale rýchlo pochopil, že chlapi, ktorí sa stojačky tlačili okolo stola, na tie karty vsádzajú.
´V banku je …. (neslýchaná suma)´, zašepkal mu do ucha Cigán.
V tom vzduch v miestnosti náhle zhustol. Zazneli nejaké cigánske slová a všetci sa otočili na Nášhrdinu. Bol tu očividne cudzí. Všetko okolo boli starší chlapi, viacero Cigánov, ostatní pekne napakovaní, mali o čo hrať. Ale čo tu robí tento vychrtlý študent? Nášhrdina odhadol, že toto bola otázka, ktorá zaznela v nepekne výhražnom tóne. Úplne zmrzol, nevedel, čo robiť. Ale mladý Cigán niečo pokojne odštekol, všetci sa otočili späť k stolu a zopár chlapov sa nenápadne prisunulo k sebe tak, aby na hru Nášhrdina viac nevidel.
´Čo povieš, vsadíme si spolu?´ nevzdával sa mladý Cigán.
Ale to už Nášhrdinu z hlúpej situácie vytrhol Úspešný. Prehral všetko, bol čas ísť domov.
Gustáv Murín
P.S. Od tej doby vznikli krčmy a kaviarne, ktorým neviem prísť na meno. Veď posúďte sami:
