SVET JE MALÝ – Mexický príbeh

Pred svojou prvou cestou do Mexika na medzinárodný spisovateľský kongres v Guadalajare som o tejto zemi nič nevedel. Dokonca som nevedel ani to, že už tam je na ročnom pobyte v Mexico City môj vedecký kolega, a keď som sa konečne odhodlal skontaktovať sa s ním, vyzeralo to beznádejne. Na moje faxové správy neodpovedal. Ako sa neskôr ukázalo, ani nemohol. Fax im z kancelárie laboratória, kde pracoval, práve ukradli. Môj telegram, ktorý stál náš laboratórny rozpočet štvrťročný prídel na poštovné, k nemu nikdy nedorazil. E-mailové spojenie sme nemali a list som mu posielal až v čase, keď už bolo podľa všetkého neskoro.

A práve ten list dorazil proti všetkým vyhliadkam skôr, deň pred mojím odletom. Kolega hneď zavolal späť, a tak sme si stihli na poslednú chvíľu povedať, že letím a že ma bude čakať na letisku v Mexico City. A letel som. Môj kolega splnil perfektne úlohu občerstvovacej stanice na mojej ceste do neznáma. Privítal ma na letisku a zoznámil s miestnym pivom značky Montejo a polievkou zvanou pozole. Podal mi tiež obšírny výklad o tom, čo mám, môžem a nesmiem, posadil ma večer do autobusu do Guadalajary a poprial šťastnú cestu.

Kto kedy cestoval nočnými mexickými autobusovými linkami, vie, aký je to luxus u nás nevídaný ani na medzinárodných linkách. Malo mi byť teda pohodlne a dobre, ale nebolo, lebo som sa hnal nocou kamsi do neznáma. A na diaľničných mýtniciach lemovali cestu nielen stráže vojakov, ale aj hliadky podivuhodných civilistov v pončách s takou výzbrojou v rukách, ako keby sme prekračovali frontovú líniu. Do Guadalajary som toho veľa nenaspal.

Okolo piatej ráno som konečne vystúpil na autobusovej stanici v Guadalajare. Bolo to mojich prvých dvanásť hodín na mexickej pôde a zatiaľ som z Mexika videl najmä vnútrajšok zatemneného autobusu. Teraz ma čakala ďalšia úloha – dostať sa taxíkom do hotela. A nie je to také jednoduché. Môj kolega ma energicky varoval, že v takýchto chvíľach má cudzinec dva problémy – aby ho neokradli pri platení a aby ho neokradli už pri ceste taxíkom. Vďaka jeho rade použiť predplatnú službu „pre-paid taxi“ už na stanici, prvý problém nenastal. To druhé možné okradnutie som očakával na zadnom sedadle rozheganého taxíka s absolútnym odovzdaním. Vedel som, že mojich dánskych kolegov okradli v centre Mexico City. Na ceste späť do hotela po nočnom záťahu povestnými cantinas sa v malom zelenom taxík so štátnou licenciou ocitli v tmavom parku, kde už čakali taxikárovi kumpáni, aby ich prepadli. Bolo jasné, že to najhoršie môžete očakávať, keď taxikár sám od seba zastaví v nejakom tmavom parku. S obavami som hľadel von do tmavých ulíc, keď sa to stalo! Taxík zastal na rohu opusteného parku.

Ulice Guadalajary boli celou cestou pusté a park tiež. Začal som sa potiť. Rýchlo som sa rozhliadol, z ktorej strany príde útok. Ale na pustej ulici sme boli sami. Skôr než by som sa začal naozaj báť, zistil som, že máme celkom iný problém. Taxikárovi som na začiatku cesty nahlásil meno hotela „Plaza del Sol“. Ten dobrý muž ma naozaj zaviezol, ale na námestie s parkom a názvom „Plaza del Sol“. O 5:30 ráno zastavil a medzinárodným gestom mi naznačil, že sme na mieste. Bolo mi jasné, že mám celkom nečakaný problém. Nemal som na celú niekoľkomiliónovú Guadalajaru žiaden iný orientačný bod, než názov hotela „Plaza del Sol“, ktorý sa tak nešťastne zhodoval s pustým námestím a parkom. Nič viac na pomoc som nemal. Taxikár nerozumel anglicky a ja neviem po španielsky. Vystúpiť s celou batožinou bol nezmysel. Čo som mohol iné robiť, než len opakovať „Plaza del Sol“, na čo on ochotne kýval hlavou a ponúkal ma vystúpiť. V šachu sa tomu hovorí patová situácia.

Mexiko, ilustr. Vanek
Mexiko, ilustr. Vanek

V rannom šere som sa bezradne rozhliadol okolo seba. V neznámej krajine a v neznámom meste, tisíce kilometrov od domova, som hľadal akýsi záchytný bod, náznak, pokyn z nebies, ktorý mi dá nádej a povzbudenie ako pokračovať. A našiel som ho. Na tej strane taxíka, kde som sedel, stál dlhý rad nízkych budov, ktoré tvorili kratšiu stranu štvorcového námestia s parkom. Všetky budovy tvorili obchody, alebo reštaurácie. Všetky boli zatvorené a tmavé. Len jediná z nich, práve tá, pred ktorou sme stáli, mala do ustupujúcej tmy vysvietený veľký neónový nápis a na ňom jediné slovo – SLOVENSKO. Najskôr sa mi zdalo, že mám od nevyspatia asi už halucinácie. Ten nápis sa sem a vlastne nikde na svete, okrem Slovenska, nehodil – bol totiž naozaj písaný po slovensky. Nebolo to anglické SLOVAKIA ani španielske ESLOVACA, ale naozaj našské domácke SLOVENSKO. Nemohol to napísať nikto iný, než nejaký Slovák, ktorý sem zablúdil dlho predo mnou a zjavne nielen prežil, ale ešte tu aj vybudoval odkaz na našu spoločnú domovinu. Pri pohľade na toto neónové posolstvo mi došlo, že tu sa jednoducho stratiť nemôžem.

A ten hotel s nešťastným názvom „Plaza del Sol“ sme našli krátko na to hneď za rohom.

 

Z knihy (ako E-kniha dostupná TU) Gustáva Murína: Svet je malý/The World is Small – zbierka cestovných príbehov, bilingválne slovensko–anglicky, vyd. SPN, 2012..

Podobné články

DAJ SI PAUZU (Holandský príbeh)

Keď lietate dosť často do rôznych kútov sveta, zažijete pred odletom všeličo. Ja som sa práve vtedy, pred cestou do Mexika, obrnil proti všeliču dokonalou

SUVENÍR S DUŠOU (Mexický príbeh)

Doma mám v pracovni na lustri zavesený pozoruhodný suvenír z Mexika. Nejaký deduško ho predával na najväčšom námestí sveta zvanom Zócalo. Bolo jasné, že je to