Pondelok:
MOJA ŠNÚRA LITERÁRNYCH BESIED A PODPISOVIEK začala doobeda pre školákov v Lučenci. Privítala ma pani riaditeľka PhDr. Mgr. Daša Filčíková, ktorá ma upozornila, že od roku 2019, kedy som tu bol naposledy, využili zdanlivú nečinnosť spôsobenú, podľa mňa zmätočnými a neustále sa meniacimi až kontraproduktívnymi pandemickými opatreniami, a aj vďaka podpore Fondu na podporu umenia významne vynovili nielen knižničný fond, ale hlavne priestory Novohradskej knižnice. Tak som sa mohol prihovoriť starším žiakom nielen z Lučenca, ale prišli aj z Kalinova a Lovinobane, už v novej veľkoryso postavenej prednáškovej sále s optimálnym technickým zázemím. Dobrou dušou takýchto podujatí je už roky metodička PhDr. Monika Albertiová. Vďaka nej som pred besedou stihol aj podpísať moje knihy v miestom kníhkupectve Martinus. Od nej som sa tiež dozvedel smutnú správu, že medzi nami už nie je statočný bývalý okresný veliteľ Polície, pán Vilhan (dnes je na tom poste jeho menovec, či príbuzný?), ktorý spolu s vtedajším šéfom kriminálky, pánom Kašiarom, ako jediní na Slovensku vyprášili z tohto okresu mafiánov, dokonca pápayovcov, a aj Černákovu bandu. Viac o tom nájdete v mojej knihe: „Mafia na juhu – strach a hrôza“.
Večer už som sa na besede v Komunitnej knižnici v Košiciach (kde som nebol od roku 2014) stretol so vzácne blízkymi členmi združenia ISOP, s ktorými sme si rozumeli od prvej chvíle. Hlavným organizátorom bol pán Dávid Diczházy, cez ktorého e-shop sa už predávajú tri moje knihy s venovaním aj podpisom. Oduševnenou organizátorkou nášho stretnutia bola slečna Viki Gromová. Vzácne vzdelaný moderátor, Mgr. Dominik Petruška, učiteľ v dedinskej Základnej škole Svinia, navodil veľmi zaujímavé témy, takže aj následná diskusia bola výnimočne obsažná. Prebrali sme aj moju najnovšiu knihu „Osudy v kameni“. Stretol som tu aj svojho kolegu zo Spolku slovenských spisovateľov, pána Miroslava Majerníka, ktorý mi venoval svoju historickú knihu, a poetku Devanu, ktorá mi venovala zbierku básní „Slnovratovo“. TU je záznam toho príjemného literárneho stretnutia.
Utorok:
Po šnúre podpisoviek v Košiciach (Panta rhei v OC Optima, na Mlynskej ulici, v OC Aupark a Martinus v OC Galéria) a Prešove (Panta rhei v OC Eperia a OC MAX) som dorazil do Svidníka. V Poduklianskej knižnici som v rokoch 2010 až 2017 absolvoval už desať besied pre študentov aj dospelých a vždy s výborným ohlasom. Je to aj zásluha riaditeľa Podduklianskej knižnice, Mgr. Kamila Beňka, ktorý so spolupracovníkmi využili pandemický čas na významnú renováciu celej knižnice (podľa niektorých autorov priam vzorovú), kde pribudol aj čitateľský salón s celým technickým vybavením a pôsobivou knižnou dekoráciou.
Beseda o zdraví a dlhovekosti podľa mojej novej knihy „Laboratórium – zdravie pod mikroskopom“ tu čelila vážnej konkurencii zápasu našej hokejovej reprezentácie s Dánmi. A je práve zásluhou vedenia tejto knižnice aj jednotlivých knihovníčok, že napriek tomu čitatelia prišli. Zápas dopadol výborne a beseda tiež. Po prednáške sme si spolu, aj vďaka poznámkam prítomných čitateľov, ešte pohovorili viac o tom ako sa aj v týchto časoch dožiť sviežo vysokého veku. Potešil ma manželský pár, ktorý si ešte pamätal moje predošlé besedy a prišli opäť.
Streda:
Ranná beseda vo Svidníku pre študentov o najúspešnejších Slovákoch a Slovenkách vo svete mala taký úspech, že sme si s niektorými urobili aj foto na pamiatku. Bola medzi nimi aj študentka z Ukrajiny, ktorá začína písať verše a prišla si pre radu.
Cestou do Starej Ľubovne som sa zastavil v Bardejove. Na pôsobivom historickom námestí som podpísal moje knihy v predajni Panta rhei a nazrel aj do Okresnej knižnice Dávida Gutgesela. Hoci som tu nebol od roku 2013, privítali ma srdečne a hneď sa pochválili, že aj oni využili pandemický čas na významné vylepšenie interéru knižnice.
V Ľubovnianskej knižnici v Starej Ľubovni som bol naposledy v roku 2017 a napriek tomu si ma pani knihovníčky pamätali a vrelo privítali. A hneď mi aj ukázali vynovené Detské oddelenie, keďže lásku ku knihám treba rozvíjať už od malých detí. Táto knižnica vďaka oduševnenému vedeniu vždy hýrila aktivitami, aké som inde nevidel.
Podvečerná beseda bola vzácna o to, že téma dlhovekosti prilákala aj mladšie ročníky a dokonca mamičky s malými deťmi. Neodradilo ich ani výnimočne daždivé počasie. Ich otázky boli inšpirujúce. Moju besedu poctil aj bývalý primátor mesta Michal Biganič, ktorý vykonal kus práce aj ako diplomat a dodnes úspešne podniká, ale aj nezištne pomáha. Na záver som poskytol rozhovor mladej adeptke žurnalistiky.
Štvrtok:
Ranná beseda s ôsmakmi v knižnici v Starej Ľubovni o najúspešnejších Slovákoch a Slovenkách. Boli pozorní, ale netušili kto bol Robinson, čo bol náš literárny hrdina, keď sme boli v ich veku. A tak ako aj iní ich rovesníci už nepoznajú termofor. Ak bude naša celoeurópska palivová politika naďalej smerovať ku katastrofe, možno si naň zase spomenú. Po mojej návšteve som zaregistroval aj kurióznu výzvu na Facebook-u, kde sa obracali na čitateľov s prosbou, aby vrátili knihy, ktoré jedna malá čitateľka vrátila omylom do Knižnej búdky namiesto Biblioboxu. Pani riaditeľka Mgr. Elena Vranovská vedie kolektív knihám oddaných kolegýň.
Presun do Popradu som využil na podpísanie mojich kníh na okraji mesta v OC MAX. Šesť rokov trvalo, kým som sa vo vynovenej Podtatranskej knižnici v Poprade opäť mohol prihovoriť svojim čitateľom. Cenné je, že pani riaditeľka Mgr. Monika Naštická má k ruke mladé kolegyne, ktoré sú tejto práci naozaj oddané. Podvečerná beseda bola unikátna v tom, že na tému určenú hlavne seniorom priviedla nečakane pani vychovávateľka z blízkeho internátu študentov, ktorí sa chceli dozvedieť niečo o slovenskej mafii. Koniec-koncov beseda bola avizovaná pre všetkých záujemcov. Ale, zvládli sme to a spokojní boli nakoniec jedni, aj druhí.
Piatok:
Na Mestskú knižnicu vo Svite nemôžem nikdy zabudnúť, lebo sa stala dejiskom jednej málo známej literárnej anekdoty. Pri mojej prvej besede tu v roku 2002 prišlo toľko čitateľov a bola taká skvelá atmosféra, že keď po mne prišiel Jozef Banáš, knihovníčky ho varovali: „Budete to tu mať ťažké. Pred vami tu bol pán Murín a ten nás všetkých rozosmial.“ Jožo sa potom v Klube spisovateľov chválil, že ma tromfol – vraj všetkých rozplakal. No, ja tvrdím, že každý kto má hudobný sluch a počuje Joža hrať na gitare a spievať, slzám sa neubráni 🙂 Sorry, Jozef, vtip! Od tých čias som tu bol ešte 5 krát, ale po prvý krát som mal besedu v úplne nových priestoroch. Tie počas pandemických opatrení získala knižnica z bývalých priestorov pošty a s podporou FPU, ale aj zriaďovateľa, z nich vznikla skvelá prednášková sála.
Študenti SOŠ boli pozorní a veľmi držím palce robustnému mládencovi rómskeho pôvodu, ktorý patril medzi najaktívejších, najvzdelanejších a ktorý už má jasno, že chce mať v budúcnosti tlačiareň. Držím palce!
Na záverečnú besedu pre študentov Obchodnej akadémie som sa ešte vrátil do Podtatranskej knižnice v Poprade. A bolo to ako za odmenu – tá najpôsobivejšia z tých deviatich, ktoré som po východnom Slovensku absolvoval. Boli tak pozorní, že okrem slávnych Slovákov a Slovenkách sme stihli prebrať aj biochémiu lásky, ktorú som opísal vo svojich dvoch knihách o partnerských vzťahoch. Pani knihovníčky pripravili výstižný letáčik o mojej tvorbe a ten si prišli študenti vo veľkom dať podpísať. A ich pochvala v kronike knižnice mi potvrdila, že vyjsť zo svojej pracovne na cesty a stretnúť rôzne po Slovensku mojich čitateľov, stojí za tú námahu a čas. Ďakujem a teším sa na zase niekedy dovi-dopo.
