Ak je dnes svet malý, tak na prelome 80. a 90. rokov bol podstatne menší. Aspoň na Slovensku s vtedy jeho hlavnou dedinou – Bratislavou. Tu sa v kumšte poznal každý s každým a mňa potešilo, že som bol do tohto okruhu bližších či vzdialenejších kultúrnych známostí prijatý veľmi ústretovo. V prípade pána Lasicu napomohlo aj to, že jedným z najlepších priateľov jeho celoživotného partnera Júliusa Satinského bol môj celoživotný vedecký kolega, botanik profesor Karol Mičieta. A tak keď som v polovici roku 1990 pána Lasicu oslovil s myšlienkou na tento knižný rozhovor (ktorého podstatné časti vyšli za krátko na to aj časopisecky v Literárnom týždenníku a literárnom mesačníku Dotyky), bol som poctený tým, že súhlasil, aby sme to robili podľa vzoru majstra rozhovorov, pána Jiřího Janouška. Ten, okrem vyspovedania celého radu svetoznámych osobností, zažiaril aj knihou rozhovorov s pánom Janom Werichom. A keď som pre zmenu ja robil rozhovor s pánom Janouškom, poučil ma, že dobrý rozhovor sa robí zásadne doma. A tak sme s pánom Lasicom strávili tri večery v ich domácnosti pozorne vedenej pani Magdou, aby sme potvrdili ďalšiu výnimočnosť tej doby. Pán Lasica si našiel čas, veď vtedy sme boli vlastne všetci tak trochu milionármi času. Dnes sme všetci práve o ten čas schudli a tak si vychutnajte tento rozhovor v časoch, keď ten náš svet mal ešte ľudské rozmery a času bolo dosť.
Ako to začalo
Tej otázke sa zjavne nevyhneme – ako ste sa stretli s Júliusom Satinským a začali spolu tvoriť humoristickú dvojicu?
My sme sa veľmi nasmiali, keď sme so Satinským v roku 1957 podnikali prechádzky popri Dunaji a hovorili si improvizované dialógy. Možno som sa v živote tak nenasmial ako vtedy, keď sme si sami vystačili ako interpreti, herci aj diváci. No a jedného dňa sme sa pokúsili predviesť to aj obecenstvu v Tatra revue, kde je dnes Štúdio L+S a kde existovali takzvané mládežnícke predpoludnia. Hral sa tam džez a aby bolo aj nejaké hovorené slovo, vyzvali nás a my sme si pripravili scénku, na ktorej sa ľudia napodiv veľmi zabávali. Takže sme to museli opakovať a zmocnil sa nás pocit absolútneho víťazstva, hoci Bratislava o nás ešte stále nevedela. Ale rozchýrilo sa to, a hlavne nastala tá konfrontácia, ktorú človek potrebuje hneď na začiatku. Pozvali Horníčka, ktorý práve končil spoluprácu s Werichom a bol pre nás idolom. Horníček prišiel, smial sa, zabával a nielen to – v debate sa snažil vysvetliť nám, čo vlastne robíme a ako to naňho pôsobí, kde už niečo také videl a v čom to bolo také, že to ešte nikde nevidel. Veľmi nás povzbudil, aj keď je možné, že bol zhovievavý a možno tú chválu aj preháňal, ale pre nás to bol predovšetkým impulz, aby sme pokračovali.
Prvý krok sa začína teda tým, že si budúci komik vyskúša svoj dôvtip nanečisto a úspech v spoločnosti priateľov ho privedie na myšlienku rozšíriť okruh obecenstva zo známych aj na neznámych, ktorí prichádzajú do hľadísk divadiel ako diváci?
Je možné, že aj takto to býva. Väčšina hercov sú ľudia, ktorí sa radi predvádzajú, veď na tom sa toto povolanie zakladá a bez tejto vlastnosti by pravé herectvo ani nemohlo existovať. Ja však nie som taký spoločenský lev, ktorý by vedel zabávať čo len malú spoločnosť. V spoločnosti radšej počúvam a rád sa smejem, ak sa medzi prítomnými nájde niekto, kto vie zabávať. Mám dokonca vrodený ostych, ktorý ešte vždy prekonávam, keď sa stretnem s viacerými ľuďmi naraz. Mávam trému a všetko, čo s tým súvisí. Ja som sa k divadlu a herectvu dostal skôr vďaka nadšenému diváctvu. V dvanástich, trinástich rokoch som začal pravidelnejšie navštevovať divadelné predstavenia a veľmi ma zaujali herci, ktorí vedeli vyvolať v obecenstve spontánny smiech. Taký bol napríklad nezabudnuteľný František Dibarbora. Páčilo sa mi, že existuje človek, ktorý sa vie takto skontaktovať s množstvom divákov, že ich rozosmeje až sa oddajú jeho téme, myšlienke, dokonca sa pokúšajú stotožniť s ním. Potom som videl Horníčka s Werichom, čo už bolo v akejsi nadpozemskej polohe, a veľmi som zatúžil pokúsiť sa tiež rozosmiať a osloviť toľkých ľudí. Zapôsobila na mňa, samozrejme, aj sláva, veď je to iste veľká sláva, keď stojíte na javisku a obecenstvo sa na vás díva vysmiatymi očami a čaká, čo poviete.
Človek si zrejme v mladosti tvorí z prečítaného čosi ako databázu, z ktorej neskôr čerpá. Prispela k Vašej sčítanosti okrem kníh aj dramatická tvorba?
Pravdaže, ako študent som mal obdobie, keď som denne prečítal tri, štyri hry. Vtedy som si myslel, že je veľmi dôležité oboznámiť sa s celou svetovou drámou, ale časom som zistil, že je to úplná hlúposť. O rok som si nepamätal nielen hry, ktoré som čítal pre rokom, ale ani tie spred týždňa. Keď prečítate tri hry denne, už na druhý deň máte problém, ktorá bola ktorá. Pochopil som, že takýto spôsob vzdelávania nevedie k ničomu. Len z neho bolí hlava.
K realizácii Vašej túžby po sebaprezentácii iste prispelo aj to, že ste našiel partnera, ktorý bol komunikatívnejší, prieraznejší, svetáckejší…
Sám by som sa o to nebol pokúsil, pretože mi chýbala odvaha. Neuchádzal som sa ani o skúšky na herectvo, lebo som neveril, že by ma prijali. A aj tie skúšky pred komisiou mi pripadali ponižujúce, takmer hanebné. Radšej som šiel na dramaturgiu. Ale keď som stretol Jula, nadobudol som odvahu, pretože Julo bol iný typ a okrem toho „ve dvou se to lépe táhne“. Pomáhal mi prekonať tú vlastnú bariéru.
Spojili ste sa dvaja napodiv odlišní. Vy z vidieka, kým Satinskí bývali v centre Bratislavy a vlastnili povestnú kaviareň pod jediným vtedajším slovenským „mrakodrapom“ nazývaným Manderlák…
Ja som sa ako dvanásťročný vrátil do Bratislavy z Pliešoviec, kde sme sa ešte pred začiatkom vyučovania vždy modlili a učiteľovi sme hovorili pán učiteľ. Ale v Bratislave už bol iný svet, tu už sa hovorilo súdruh učiteľ, spievala sa Pieseň práce a všetci moji rovesníci boli pionieri. To bol ostrý strih, z ktorého som bol veľmi prekvapený, a snažil som sa dobehnúť, čo som v Pliešovciach zameškal. A tak sa stalo, že keď sa mal otvárať Pioniersky palác, stal som sa členom Rady, v ktorej sme mali kádrovať prihlášky našich spolužiakov, ktorí sa do Pionierskeho paláca tiež prihlásili. Pamätám sa, že sme sa schádzali asi týždeň, vždy od druhej do siedmej, a snažili sme sa vyraďovať prihlášky, aby počet zodpovedal kvóte. Ale nedarilo sa nám to a tých prihlášok bolo stále viac a nie menej. Vtedy som mal príležitosť pochopiť ťažkosti takéhoto schôdzovania a už ani neviem, ako to dopadlo, ale asi najpravdepodobnejšie to ktosi vybral za nás a naše schôdzovanie nebral do úvahy. Povznášajúce vedomie, že ako dvanásťroční sme dostali možnosť rozhodovať o osudoch našich spolužiakov, tu však bolo a nevylučujem, že niektorí mohli pocítiť aj istý zvláštny pocit moci. Lenže my sme už neboli generáciou Trate mládeže, boli sme skeptickejší. Už umrel Stalin a po záplave jeho fotografií a pozoruhodných myšlienok, že „jazyk je prostriedok na dorozumievanie ľudí“, prišiel následne Chruščov a odhalenie stalinizmu. Touto diametrálnou zmenou kultúrnej atmosféry sme my ako generácia poznačení. Veď sa to dialo v období, keď sme mali štrnásť až osemnásť rokov a vtedy je človek taký citlivý, že od tých zážitkov odvodzuje to, čo chce robiť, a aj to, ako myslí.
Podporovala Vás v ambíciách rodina?
Moja mama bola veľmi liberálna, podporovala ma už vtedy, keď som ako dvanásťročný začal koketovať s myšlienkou, že sa stanem hercom. A myslím si, že neskôr bola na mňa aj hrdá. Naopak, môj otec nebol vôbec nadšený, či lepšie povedané, bol zhrozený mojím nápadom stať sa hercom. Pokúšal sa aj vyhovoriť mi to a vysvetľoval mi, že nemám šancu, pretože dobrý herec musí vedieť šermovať a jazdiť na koni… Tak si totiž herectvo predstavoval. Ale keď som sa už hercom stal a ľudia ma aj poznali, myslím, že mu robilo dobre, že mám aký-taký úspech. A občas mu to niekto v dobrom hádam aj pripomenul.
Z neznámeho ambiciózneho mladíka k uznávanému umelcovi, to je poriadny skok. Zdá sa mi, že človeka nemení ani tak tá nečakaná sláva, ako skôr jeho okolie, blízki. Veď sláva nie je len v tom, že vás začínajú poznávať neznámi, ale aj v tom, že vás prestávajú poznávať známi, začínajú vo vás vidieť niekoho iného. Už nie známu osobu, ale osobnosť.
Nie je to celkom tak, hoci iste sa zmení pohľad vášho okolia na vás a známejšie osobnosti začínajú z kolektívu akosi trčať. A známejším sa stanete veľmi ľahko, stačí, aby ste dvakrát po sebe vystúpili v televízii a už vás všetci, čo sa dívajú na televíziu, poznajú a majú pocit, že ste extra trieda. Keď sme s Magdou bývali ešte v Karlovej Vsi, istá pani nechcela veriť, že bývame na tom istom sídlisku a v takom istom panelákovom byte ako ona. Mala predstavu, že by sme mali bývať vo vile za milióny, a keď zistila, že to tak nie je, bolo jej to podozrivé. Fakt je, že vzniká akýsi odstup medzi populárnymi ľuďmi a ich okolím. A čo sa týka slávy, tá môže človeka úplne rozložiť. Popularita, úspech, ocenenia, tituly – to je kolotoč, na ktorom sa už viacerým zakrútila hlava. A mnohým sa už takto podarilo aj úspešne osprostieť.
Je na to sebaobrana?
Sebaobrana je na všetko, len si to ten dotyčný musí predovšetkým uvedomiť. Vôbec najlepšie je, ak má pri sebe niekoho, kto mu dokáže včas, v pravej chvíli povedať, že si z toho-ktorého ocenenia netreba až toľko namýšľať. To je rovnako dôležité, ako keď vám v pravej chvíli vie povedať, že ste výnimočný. Vôbec najlepšie je, keď tým blízkym človekom je manželka. Dobré manželky jedno aj druhé vedia.
O prvých úspechoch a zákazoch
Čím to je, že na vrchole úspechu je každá duša taká smutná?
Určitý druh smútku vás neminie, ak niečo pripravujete a spejete k premiére, teda k stretnutiu s obecenstvom. Vložíte do toho veľa síl, energie a času, v ideálnom prípade vlastne všetku svoju uvoľniteľnú energiu a schopnosti. Ste v tom preto celý, a keď stretnutie s obecenstvom po dvoch, troch hodinách predstavenia pominie, zákonite nastáva pocit prázdnoty, vákua. Pamätám sa na taký pocit v Brne po premiére predstavenia Ako vzniká sliepka. Prišlo veľa divákov z Bratislavy a bolo to naozaj veľmi spontánne publikum. Práve v dôsledku jeho reakcií trvalo vystúpenie o hodinu dlhšie, než sa predpokladalo. Po premiére Bratislavčania odišli do Bratislavy, Brňania domov a my sme sa na druhý deň potĺkali mestom. Cítili sme sa absolútne opustení. Vedeli sme, že večer máme hrať, ale že to už bude iné obecenstvo, a to, čo bolo včera, sa už nikdy nezopakuje. Takýmto pocitom sa asi nedá vyhnúť a pomáha len to, že musíte hrať ďalej.
Nie je protipólom takejto osamotenosti zase pocit generačnej spolupatričnosti?
Generačná spolupatričnosť? To je ako keď spoločne zhrešíte a už je to dávna minulosť, ale stále vás láka, aby ste zhrešili znovu. Ja cítim takúto generačnú spolupatričnosť k partii z Divadla na Korze. Koľkokrát sme spolu zhrešili a rozhrešenie neprichádzalo. A možnože práve to nás tak dlho držalo pokope.
Boli pri Vašich začiatkoch takéto generačné zoskupenia? Patrili do nich rozličné druhy kumštu, napríklad výtvarníci?
Áno, boli. Začali vznikať už v roku 1959 na mládežníckych predpoludniach v Tatra revue z iniciatívy Janka Meravého, ktorý to všetko osobne organizoval. Skôr telefonicky než osobne, pretože bol imobilný, no napriek tomu zo svojej izbičky v YMCA všetkých obvolal. Tak sa každú nedeľu uskutočnil program, ktorý bol založený práve na stretnutí ľudí rozličných profesií. Muzikanti hrali džez, ale aj vážnu hudbu, boli tu aj výtvarníci, básnici tam vtedy prichádzali s celkom dobrou poéziou. Takže kontakt bol, čo je práve vzácnosť medzi týmito oblasťami kumštu. Na takýchto spontánnych podujatiach má umelec zrejme aj najväčšiu príležitosť vyniknúť. Tým, že sme sa profesionalizovali, už to, pochopiteľne, nemalo takú vyhranenú podobu, ale mladí výtvarníci, muzikanti, kolegovia zo školy chodili na naše predstavenia aj naďalej. Potom sme sa roztratili ako každá správna junač a hoci to, jajže, Bože, bolí, je to už raz tak.
Werich hovoril, že mladým sa ľahko píše, lebo načierajú do pomyselného vreca plného nápadov. Z toho vreca však zákonite ubúda. Ako ho teda dopĺňať a ako udržať rovnako citlivo nastavený barometer na pravidelné búrky smiechu?
Píše sa ťažšie ako na začiatku, nejde to tak spontánne a hlavne, ide to pomalšie. Zľudovené gagy ako „občania, ktorí ešte nie sú ministri…“ alebo „nula bodov“ boli spontánne už aj tým, že my sami sme boli v tom pomyselnom vreci, s celou našou generáciou a vyjadrovaním jej pocitov, jej slovných novotvarov a nových pohľadov. Ako dvadsaťroční sme podvedome hovorili za celú tú kompaktnú masu dvadsaťročných, ktorí na bonmoty, ktoré sme vymysleli, reagovali, akoby ich sami vymysleli. Akurát, že to nevedeli v tej chvíli tak presne sformulovať. Musel to za nich povedať opäť niekto z nich. Dnes už nie sme dvadsaťroční a naša generácia už nie je ani zďaleka taká kompaktná, tak synchrónne reagujúca a mysliaca. Ani náš humor už nemôže byť taký spontánny.
Už začiatky na VŠMU neboli práve ľahké. Vaše prvé vystúpenie s Júliusom Satinským v hre bratov Čapkovcov vyvolalo nevôľu niektorých profesorov. Dokonca boli návrhy od ideológa Šimečku a budúceho rektora Mrliana na Vaše vylúčenie so štúdia. Bolo Vaše herecké pôsobenie na škole skutočne také kontroverzné?
Ani nie, pretože ja som sa popri štúdiu dramaturgie k herectvu dostal vlastne ako hosť a hosťom sa u nás veľa prepáči. Veď sme pohostinný národ. Ale fakt je ten, že v porovnaní s kolegami, ktorí študovali herectvo, sme nemohli uspieť. Čo sme robili s Julom Satinským v Čapkovcoch, to nebolo v intenciách hereckej výchovy tých rokov. My sme tam prišli akoby z Marsu a náš prejav akoby neuznával zavedenú hereckú príťažlivosť. Jediné, čo nás ospravedlňovalo, bolo, že sa ľudia smiali, obecenstvo nás prijalo a ukázalo sa, že obecenstvo je na tento spôsob hrania lepšie pripravené ako herecká škola. Ale to sa už so školami, ich úzusmi a zákonitosťami, stáva…
O šachu a vytrvalosti
Vaše dlhoročné partnerstvo s Julom Satinským prešlo ťažkými skúškami odolnosti a vytrvalosti. Divadlo na Korze, kde ste účinkovali v tých nadšených a optimistických šesťdesiatych rokoch, bolo po sovietskej okupácii v roku 1968 zatvorené. Našťastie vás prichýlili v Brne, aj to len dočasne.
To vôbec nebola ťažká životná skúška. Tie dva roky exilu v Brne a v Čechách boli, naopak, veľmi príjemné. Hrali sme nielen v Brne, ale aj v Prahe, chodili sme po Morave a Čechách, kde sa k nám láskavo správali, bolo vypredané, ľudia sa smiali a mali sme pocit, že nás majú radi a sú na nás zvedaví. To považujem za jedno z najkrajších období našej kariéry. Ani sme si pri tej sláve nestačili uvedomiť, že sme museli odísť z Divadla na Korze, ktoré sme mali tak radi. Iné veci boli potom nepríjemnejšie…
Nepríjemnejšie bolo vrátiť sa?
Návrat bol nepríjemný preto, že aj z Brna sme vlastne museli odísť a už vôbec sme nemohli robiť to, čo sme robili dovtedy. Viac-menej sme sa povaľovali a ako hovorieval Werich, každý deň bola nedeľa.
Kde však brať silu začínať znovu, keď v humore musíte riešiť hneď dva problémy. Prvý je mať šancu humor verejne prezentovať, druhý je v podstate tohto kumštu – teda rozosmiať. Ako po takomto zákaze a vynútenej prestávke rozosmiať seba aj iných?
Neviem, možno treba byť zdravo lenivý. A to v tom zmysle, že sa nezačnete vzrušovať nad takýmito situáciami až natoľko, že by vás to vyviedlo z konceptu. Človek má svoju predstavu o humore a verí, že je niekomu blízka, že aj iným čosi hovorí. Keď máte pauzu a nemáte možnosť komunikovať s divákmi, pravdaže, zmocní sa vás pri návrate na javisko veľká tréma, či tá komunikácia znovu nastane. Či doba už nie je niekde inde a či ste vy svojou predstavou nezaostali. K tomu môžem povedať len toľko, že keď sme s Julom znovu začali, kontakt sme nadviazali veľmi bezprostredne. Takže by som vlastne mal povedať, že doba ostala tam, kde sme o nej prestali hovoriť – čo nie je veľmi veselé konštatovanie. Keď sme v roku 1987 nahrávali platňu Jubileum, dali sme na jednu stranu aj staré dialógy z rokov 1964 až 1969. Pravdupovediac, bol som zvedavý, ako budú diváci na verejnom nahrávaní na ne reagovať, a na naše prekvapenie bavili sa rovnako dobre ako v roku 1964. A tak neviem, či to má byť dôkaz našej schopnosti vytvárať humor nadčasový, alebo dôkaz o tom, že časy sa nemenia a že to, čo bolo smiešne vtedy, ostáva takým dodnes – rozhodnutie už nechávam na iných.
Človek sa na svojej ceste nemá nechať znechutiť, znervózniť…
To sa ľahko povie, ale ťažko realizuje.
Ako ste to zvládli vy dvaja?
Hrávali sme šach. Bolo to obdobie, keď sme boli zamestnaní v operete. A čo už s nami v operete… Tak sme hrávali šach, hoci ani jeden z nás to poriadne nevie. A isteže aj nad šachovnicou nám kadečo napadlo a tie nápady ostali kdesi „zasuté“, takže sme ich možno neskôr aj využili. Ale dôvod, aby sme začali niečo konkrétne písať, sme nemali. Hrávali sme šach a celým tým obdobím sme sa posúvali, ako sa posúvajú figúrky na šachovnici. Neznamená to, že nám bolo všetko jedno. Napokon sme si aj v spevohre našli skromné uplatnenie. Napríklad v Husároch a Plných vreckách peňazí. Boli tam ľudia, ktorí nám nedali zahynúť.
Kto z vás dvoch v šachu vyhrával?
Väčšinou ja, lebo Julo mal výborné otvorenie, ale tie koncovky boli horšie… Možno nás naozaj zachránilo práve to, že nie sme až takí superčinorodí a aktívni ľudia. Hoci to iste nie je obdivuhodné. Ale keby sme boli snaživejší, možno by sme sa aj umorili od nečinnosti a zúfalstva, ktoré z toho pre činorodého človeka vyplýva. Činorodosť je pekná a ja ju obdivujem tým väčšmi, čím väčšmi mi chýba – ale do šuplíka sa hrať nedá. Niekto by mohol povedať, že sme si za ten čas mohli niečo aj pripraviť. Ale akosi to nejde. Musíte ľuďom čosi hovoriť a zároveň cítiť, ako reagujú, a nie sedieť doma a rozmýšľať o tom, s čím by ste o päť rokov asi mohli vystúpiť na verejnosti. V tomto ohľade sú maliari na tom naozaj lepšie.
Omnoho viac nájdete v samotnej knihe.
Ale aj doplnenej a aktualizovanej e-knihe.
Pre skôr narodených:
Milan Lasica bol humorista, herec, dramatik, prozaik, textár, spevák, režisér, moderátor.
Narodil sa 3. februára 1940 vo Zvolene. Časť detstva prežil v obci Pliešovce. V roku 1962 ukončil štúdium na Vysokej škole múzických umení v Bratislave, kde vyštudoval dramaturgiu so zameraním na divadlá malých foriem.
Už počas štúdia začal vystupovať v Tatra revue, legendárnom kabarete, ktorý sídlil v bratislavskom hoteli Tatra. Spolu s Júliusom Satinským tam uspeli s ich autorskými dialógmi a scénkami.
V rokoch 1964 až 1967 pracoval ako dramaturg v Československej televízii, potom bol štyri roky členom bratislavského Divadla na korze. Roku 1970 mu spolu Satinským vtedajšia vládna moc zakázala umeleckú činnosť, preto v rokoch 1970 a 1971 obaja pôsobili v kabaretnom divadle Večerní Brno. Potom sa vrátili na Slovensko a ďalších sedem rokov boli členmi spevohry Novej scény v Bratislave a od roku 1978 členmi činohry tohto divadla. Roku 1982 vzniklo poetické a kabaretné divadlo Štúdio S v priestoroch slávnej Tatra revue. Lasica so Satinským tu opäť začali pôsobiť ako dvojica. Lasica sa neskôr stal riaditeľom Štúdia S, ktoré bolo po páde komunistického režimu premenované na Štúdio L+S.
Ako herec sa objavil v mnohých slovenských a českých filmoch, napríklad Utekajme, už ide! (1986), Vážení přátelé, ano (1986), Výchova dívek v Čechách (1997) či Pasti, pasti, pastičky (1998). Neboli to vždy komické postavy, zahral si napríklad aj jednu z hlavných úloh v televíznom seriáli Kriminálka Staré mesto (2010, 2013). Je tiež autorom mnohých knižných publikácií, venoval sa písaniu textov piesní, ktorých časť vyšla knižne, napríklad v zbierkach Bolo nás jedenásť (1985) či Piesne o ničom (1989). Naspieval dva albumy starých evergrínov so skupinou Bratislava Hot Serenaders.
V roku 2008 získal Cenu Dominika Tatarku za knihu Bodka.
