Ako Nežnou revolúciou čerstvo oslobodeného cestovateľa ma nadchlo, že pre let British Airways som si mohol zobrať kufor do lietadla a uložiť do batožinového priestoru nad hlavou. V 90-tych rokoch to bola pre nás veľká novota!
Pri nadväzujúcom lete z Prahy do Bratislavy mi kufor okamžite odobrali. Namiesto neho mi strčili do ruky malý ústrižok. Na ústrižku bolo napísané: „Batožina je odbavená podľa dopravných podmienok.“ Vete som nerozumel, zato vo mne vzrástla predtucha, že ide o akési zaklínadlo, ktorým sa môj kufor stáva dočasne majetkom Československých aerolínií. Tie si vytlačením tejto formulky myjú ruky nad čímkoľvek, čo sa s ním stane. Ale čítal som ďalej: „Preprava tejto batožiny podlieha Varšavskej zmluve, pozmenenej Haagským protokolom z roku 1955…“ Nikdy predtým som nepočul o medzinárodnej dohode o batožine a vždy som si myslel, že Varšavská zmluva bola vojenský pakt tzv. socialistických krajín. Nič mi nie je známe ani o Haagskom protokole a na ústrižku nebol ani náznak vysvetlenia, čoho sa týka. Ale spomenul som si, že v Haagu je predsa Medzinárodný trestný tribunál. To ma trochu upokojilo. Bude sa prinajhoršom kam odvolať…
Na rozdiel od Airbusu lietadlo z Prahy do Bratislavy vôbec nebolo komfortné. A meškalo štyri hodiny. Nakoniec pristavili akési náhradné. Bolo také malé, že sme sa v ňom štyridsiati skutočne tlačili. Niekto poznamenal, že krátko po vzlete si kapitán zrejme odskočí v rámci fušky poprášiť polia. V Airbuse sme dostali perfektne servírovaný obed. Tu studený chlebíček s povestnou mokrou šunkou navrch (od skúsenejších som sa dozvedel, že namočením do vody sa jej objem napučí a tak jej môžu podávať menej). Pohár s pivom už nebolo kam položiť. Pri vystupovaní z lietadla som si znepokojene uvedomil, že pokračuje do Košíc. Podľa toho sa k nám aj správali. Do letiskovej haly nás vôbec nevpustili – vstup voľný len pre Košičanov. Ostal som nerozhodne stáť na letiskovej ploche. Bola tma a začalo pršať. Tí skúsenejší sa hneď pobrali popri budove k stanovištiam taxíkov a zastávke autobusu. Opodiaľ stojace lietadlo ostalo opustené, letisková hala zamknutá. Najnevhodnejšia chvíľa na to, aby sa ma vedľa stojaci pán v obleku opýtal po nemecky, kde sú jeho kufre. Obišli sme letiskovú halu nasledujúc ostatných. Tí skúsenejší už čakali pri bočnom vchode. Vedľa postávajúci dvaja policajti nás ubezpečili, že sa nemáme znepokojovať a trpezlivo čakať. A skutočne, po chvíli sa zo závoja dažďa vynoril nekrytý elektrický vozík plný nahádzaných kufrov. Zriadenec zastal pri nás a začal z vozíku zhadzovať kufre (vrátane toho môjho) na praktikáble pri našich nohách. Žiadne ústrižky nechcel. Ostáva mi len dúfať, že sa pritom po celý čas dôsledne riadil Haagskym protokolom…
P.S. Zdá sa, že vraciame historicky späť. Na let z Viedne do Bukurešti som si nedávno zobral ženin minivak, ktorý som si bez problémov zobral do lietadla leteckej spoločnosti Ryanair. O to viac ma zaskočilo, že pri spiatočnom lete Lufthansou ma nepríjemná babizňa napomenula, ževraj mám nadrozmernú batožinu?! Pozrel som na ten biedny batôžtek, kam sa zmestila akurát moja náhradná košeľa a sveter, a neveril vlastným očiam. Tak som si dovolil ohradiť sa, ale babizňa ukázala na vzorové rámy. Do toho väčšieho sa môj mini-hatižák zmestil tak akurát, ale ona ukázala na menší. Ten bol tak pre väčšiu kabelku. Opäť som zaprotestoval, ale vyhlásila, ževraj môj plecniačik by sa do kabíny už nezmestil a musím si priplatiť. S ľahkým srdcom som súhlasil a vzápätí zdúpnel,. Naúčtovala mi neuveriteľných 65 eur, čo bolo viac než samotná letenka. A zobrali mi ho! Do lietadla som nastupoval ako bezdomovec, kým okolo mňa hrkotali kufre na kolieskach prezieravejších pasažierov, ktoré sa do tej kabíny bez problémov zmestili. Tak si hovorím, čo na to Haagsky protokol o kufroch…
Gustáv Murín
