Gruziňák

Gruzínska pohostinnosť

V praveku, z pohľadu dnešnej generácie, keď sme „úpeli“ pod jarmom komunistického experimentu, bolo jedným z vítaných únikových činností družné popíjanie čohokoľvek. Ale ak sa niekto nepovažoval zo kohokoľvek, siahol po fajnovejšom pití a medzi to (v dobách kedy neboli na pultoch veľkoobchodov, pretože ani veľkoobchody neboli, stovky značiek najrôznejších alkoholov) patril takzvaný „Gruziňák“. Vineta vychádzala zo zloženiny „Gruzignac“ a sľubovala „Gruzínsky koňak“, čo je dvojnásobný „protimluv“. Jednak v Gruzínsku nikdy nepočuli o niečom takom a už vôbec nie o „koňaku“, ktorým sa môžu označiť len určité francúzske produkty. A do tretice, neexistuje koňak, ktorý by nemal svoj vlastný názov, najčastejšie vinárstva, kde sa produkuje. Čiže za čias komunistickej vlády sa k nám dovážala akási alkoholová zmeska vábnej farby, vône aj chuti, takže napriek bontónu to bol jeden z najobľúbenejších alkoholov. A možno práve preto istý čerstvý podnikateľ po páde uvedeného komunistického režimu pristúpil na zvláštnu dohodu. Jeho gruzínsky priateľ mu bol dlžný slušnú sumu a nevedel to splatiť inak, než zásobou dvoch tisíc fliaš „gruziňáku“. Podnikateľ (nazvime ho Jaroslav) nemal vlastne ani na výber a tak zašiel do určeného pražského skladu, obzrieť si novonadobudnutý majetok. A už na prvý pohľad mu bolo jasné, prečo sa jeho obchodný partner toho všetkého tak ochotne vzdal. Fľaša nevábna, vineta neznámeho mena, celkový umelecký dojem nulový. Tak aspoň okoštoval – a ostal milo prekvapený! To brandy (lebo to je to správne označenie) chutilo výborne.

 

Keď to nejde u nás, inde sa snáď zadarí

V dobrej viere náš Jaroslav prevzal dve tisíc fliaš „gruziňáku“ a pretože je jasné, že nie na vlastnú domácu spotrebu, ponúkol to, ako správny podnikateľ, do predaja. Dobre tušil, neuspel. V sklade mal teda plné palety nepredajného alkoholu. Život však prináša prekvapenia a tak sa náš Jaroslav dostal po čase na svojich služobných cestách až do Austrálie. Tam vo voľnom čase zablúdil do zastrčeného obchodíku s alkoholom. Vlastnil ho akýsi starší pán, možno aj vzdialeným pôvodom z rodiska zakladateľa kresťanstva, skrátka, osoba s veľmi dobre vyvinutým nosom na kšeft. Náš Jaroslav sa s ním dal do reči a aj sa posťažoval na svoj problém s plným skladom nepredajného alkoholu. Ten pán sa zamyslel a ponúkol sa, že by zopár fliaš skúsil predať. Náš Jaroslav sa vrátil domov a do Austrálie promptne poslal pár fliaš ako vzorku. Vzápätí dostal objednávku na 500 fliaš aj s vopred vyplatenou zálohou. Omámený nečakaným šťastím zásielku poslal a neveril, že o tom neznámom dobrodincovi ešte bude počuť. Skôr sa spoliehal na zástup priateľov, ktorí majú po celý rok meniny a narodeniny, kde sa nejaká takáto fľaša vždy hodí. O pol roka prišla správa z Austrálie. Ten pán si objednal ďalších 500 fliaš a poslal zálohu. Skrátime ten príbeh, náš Jaroslav do dvoch rokov ledva uchoval posledných sto fliaš pre seba a svojich priateľov. S ľútosťou musel do Austrálie oznámiť, že ten nepredajný alkohol, ktorý práve u protinožcov ide tak skvelo na odbyt, už nie je na predaj.

 

Vysvetlenie v Gruzínsku

Pointa? Aj Pánboh má rád dopovedané príbehy. Ten náš skončil v Gruzínsku, kde bol náš Jaroslav, ako už zavedený obchodník s alkoholom, pozvaný aj do najlepšieho súkromného vinárstva produkujúceho už po všetkých stránkach dokonalé značkové brandy. V rámci degustácie majiteľ pozval aj bývalého riaditeľa, ktorý toto vinárstvo viedol za komunistickej vlády, ako štátny podnik. Starý pán prišiel rád a skromne sedel v kúte hodovného stola, veď Gruzínci hodovať naozaj vedia. A keď už bola nálada uvoľnená, náš Jaroslav si s ním aj pripil a aby reč nestála, zveril sa mu s čudným príbehom koňako-brandy, ktoré sa neuplatnilo v strede Európy, ale až vo vzdialenej Austrálii, o ktorej nie je vedomosť, že by práve tam žili tí praví znalci takýchto ušľachtilých nápojov. Ten starý pán sa trpko usmial a povedal:

„Drahý priateľ z ďalekého Slovenska, v Austrálii celkom isto nemajú lepšiu chuť ako u vás, alebo u nás. Ibaže v Európe dáme viac na vzhľad, než obsah. A to bol aj môj tajný zámer. Keď končila komunistická vláda, tušil som, že ma ako riaditeľa čoskoro niekto nahradí. A tak som nechal tajne naplniť dvetisíc fliaš nášho najlepšieho koňaku, čo sa volá brandy, a odoslal kamarátovi, čo ho mal s veľkým ziskom predať v Čechách. Buďte rád, že nepredal…“

Každý príbeh má mať aj ponaučenie. To koňako-brandy som u Jaroslava pil z jednej z posledných fliaš, čo mu ešte ostali. A pochopil som, že tak ako sa lepšie pije napríklad zelený čaj s príchuťou, tak naozaj lepšie chutí alkohol so zaujímavým príbehom…

Podobné články