Kde bolo, tam bolo, bol raz jeden zavalitý mexický chlapík s opálenou tvárou. Volal sa José. Takého svalnáča by ste skôr hľadali v bare ako vyhadzovača, určite nie medzi turistickými sprievodcami na mayanských pyramídach. Najprv sa zahľadel po autobuse, spočítal ľudí, potom írečitou španielčinou čosi spustil. Všetci nechápavo pozerali jeden na druhého. “Hovoríte po španielsky?”, prešiel na lámanú angličtinu. Turisti nesúhlasne krútili hlavami. “Hmm”, figliarsky sa uškrnul a pokračoval, teraz už plynule. “Vy ste turistická skupina, ktorú budem mať na starosti ja. Máte smolu, kolega ma ráno poprosil, aby sme si skupiny vymenili. Budem dnes vašim priateľom. V džungli každý potrebuje priateľa. Toto je Francesco,” obrátil sa na šoféra. “Odkedy robil taxikára v Mexico City, prezývajú ho Ježiš. Vždy, keď jazdí, ľudia od strachu vykrikujú – Ježiš! Ježiš! A Francesco len nechápavo hovorí: Ja nie som Ježiš, ale Francesco!”
“Vitajte v Mexiku na polostrove Yucatán! Nežijeme na stromoch, ako ste si stihli všimnúť. Teraz pozorne počúvajte, čo vám poviem. Sú to dôležité inštrukcie, ako sa dostať späť k autobusu, keby ste sa náhodou stratili. Poviem vám, boli už aj takí. Mal som raz v skupine dvoch mladých zaľúbencov z Ruska. Vôbec ma nepočúvali a tak aj dopadli. Nevedeli sa vrátiť späť a len sa kadekoho zúfalo vypytovali. Dokonca zabudli aj moje meno. Nech vás pánboh ochraňuje, aby ste povedali to, čo oni. Že vraj všetci Mexičania vyzerajú rovnako.”
Cenota
Prvá zastávka bola cenota. Cenoty sú prírodné jaskyne, ktoré vyzerajú ako obrovské studne. Vyskúšali sme si v jednej zaplávať. Cítili sme sa tam ako ryby vo vode. A tých bolo okolo nás neúrekom. Ľudia skákali do vody z okrajovej skaly, očividne ignorujúc všetky bezpečnostné pravidlá. Všade naokolo viseli zhora asi dvadsať metrov dlhé a tenučké korene stromov a ponárali sa hlboko do vody, aby sa z nej napili.
Chichén Itzá
Francesco nás bez problémov doviezol na vytúžené miesto. Nápis hlásil Chichén Itzá. Vyslovuje sa to ako Čičenica, čo znelo skôr akoby po chorvátsky. Anglicky hovoriaci turisti si názov zjednodušujú na „čiknpica“ spojením slov „kurča“ a „pizza“, čo sa však hrdým Mexičanom nie veľmi páči. Chichén Itzá bola náboženským centrom Mayov a tiež mestom bojovníkov. Vzniklo niekedy okolo desiateho storočia nášho letopočtu a zaniklo do roku 1200. Bola tiež miestom, kde sme prišli o nášho vtipného sprievodcu Josého. Náš tím pripadol chudému Mexičanovi s mayanským srdcom. Ten nás voviedol do tajomstiev posvätného El Castillo, čudného ihriska, observatória a ďalších historických atrakcií.
Zostúpenie Kukulkána
El Castillo je impozantný chrám zasvätený bohovi Kukulkánovi. Jeho špecializáciou boli vojny a stvorenia a jeho meno znamená v preklade operený had. El Castillo sa stal symbolom Chichén Itzá a mayanských pyramíd. Počet schodov všetkých štyroch strán chrámu dáva číslo 365, ako je počet dní v roku. Tajomnosť mu pridáva aj fakt, že v dňoch zimného a letného slnovratu sa na schodoch vytvára obrazec hada zostupujúceho dole z El Castilla. Mayovia tento úkaz nazývali zostúpením Kukulkána. Sám veľký Bill Clinton, vlastne tiež taký bývalý novodobý Kukulkán z Ameriky, si prišiel pozrieť a uctiť Chichén Itzu, na čo bol miestny sprievodca patrične hrdý. Natáčalo sa tu viacero filmov. Jeden z nich robil aj Mel Gibson. Sprievodca mu nevedel odpustiť pár detailov, ktoré Mel vo filme podľa neho poriadne zbabral. Vraj Mayovia nikdy nemali zelené oči. Či to tak naozaj bolo sa nám počas nášho pobytu v Mexiku nepodarilo zistiť.
Ihrisko smrti
Ďalej sme sa dostali na ihrisko, ktoré sme sami pomenovali ihriskom smrti. Hrala sa tu na vtedajšiu dobu veľmi populárna loptová hra pripomínajúca basketbal. Namiesto košov hráči triafali loptu do kamennej obruče. Víťazné mužstvo si na počudovanie neodnieslo žiadny balík peňazí, ani nové kone. Ich kapitánovi sťali hlavu a obetovali ho bohom. Jedna zo zachovaných kamenných platní jasne znázorňuje tento rituál, až nám prechádzal mráz po chrbte. Krv striekajúca z tela bez hlavy bola na obrazci jasne viditeľná. Z davu turistov zaznela logická otázka, či sa vôbec niektoré mužstvo pokúšalo vyhrať. Údajne vraj áno. Myslenie Mayov v desiatom storočí je pre nás ťažko pochopiteľné.
Mayanské observatórium
Po hororovom ihrisku sme sa presunuli k niečomu ušľachtilejšiemu – vede starých Mayov. Kamenné observatórium s podobou takmer identickou s európskymi hvezdárňami nám celkom vyrazilo dych. Ako mohli Mayovia v období, keď u nás zanikala Veľká Morava, poznať a systematicky pozorovať vesmír? A keby len to, ale ten tvar pozorovateľne? “Hmm, žeby mimozemšťania?,” ironicky poznamená náš sprievodca.
Autor: MAROŠ HANDŽÁK
