Albánsko je krajina, kde sú aj umelé kvety zvädnuté. Tu sa rozdvojil čas – ešte neopustili minulosť a už snívajú o budúcnosti. Je to jediná krajina na svete, kde podvodným pyramídovým hrám uverila väčšina obyvateľstva. Akoby po dlhej noci beznádeje dieťa uverilo prvej rozprávke s dobrým koncom, ktorú počuje. Albánsko je krajina v puberte – nedospelé, okázalé gestá patriotizmu zhadzujú vyrážky z urputnej snahy prebehnúť ten čas medzi minulosťou a budúcnosťou prirýchlo. Vyvážanie komunálneho odpadu sa v hlavnom meste začalo len od roku 2011. Verejné WC tu neexistujú…
Hlavné mesto tyrana
Spojenie Tirany s tyranom vám nutne musí napadnúť pri dome Envera Hodžu, dlhoročného komunistického diktátora. Neďaleko stojí dom Mehmeta Shehu, jeho fanatického pomocníka v úlohe doživotného premiéra, čo sa mu naozaj podarilo, ale nie tak, ako si predstavoval. Skončil rovnakou krvavou metódou, aké zavádzal, aby sa súdruhovi Hodžovi zapáčil. Hodža len kopíroval Stalina, akurát v menšom. Rovnaký je aj obytný dom na dohľad od tých dvoch, pôvodne postavený pre najvyšších komunistických funkcionárov a ich rodiny. A tiež ich odtiaľ vyťahovali po jednom a nepredvídateľne príslušníci tajnej polície, aby navždy zmizli, ako z podobného, len väčšieho domu oproti Kremľu. Dnes na tej ulici, v kedysi prísne stráženom a od ľudu izolovanom Bloku, sedí žobrák a vzpína ruky po ľahostajných okoloidúcich. Veľmi symbolický koniec komunistických sľubov.
Ešte jedna pamiatka na desaťročia komunistického šialenstva stojí za prehliadku. Je to „Dom lístia“ (House of leaves) stojaci oproti Ortodoxnej katedrále Zmŕtvychvstania Krista. Pôvodne klinika premenená za II. svetovej vojny na sídlo Gestapa a po nej prevzatá albánskou tajnou službou Sigurimi.
Ortodoxná katedrála Zmŕtvychvstania Krista oproti akoby pripomínala, čo je podenkové a čo večné. Večná je krása sakrálneho umenia.
V moslimskej verzii nájdeme skromnejší boží stánok Ethem Bay z 18. storočia na druhej strane veľkého centrálneho námestia oproti hotelu Tirana International.
A ešte jeden monument by ste nemali vynechať – obludnú betónovú pyramídu, dielo dcéry Envera Hodžu. Malo to byť jeho múzeum, ale od pádu komunistickej moci chátra. Dnes sú tam súkromné televízne štúdiá, asi aby pod tou vrstvou betónu boli dokonale izolované od sveta bežných ľudí. Tak ako Enver Hodža – tyran z Tirany.
V krajine ako Albánsko putujete späť v čase, ani sa o to nijako nemusíte snažiť. Paranoja komunistického režimu tu rozosiala bunkre ako kiahne. Malo ich byť viac ako 700 tisíc. Ten prvý postavil ako prefabrikát nejaký architekt v roku 1958 a predstavil ho komunistickému diktátorovi Hodžovi. Ten sa opýtal: „Ako veľmi veríte v jeho odolnosť?“ Architekt tvrdil, že verí. Tak ho diktátor nechal zaliezť do toho prototypu a potom ostreľovať tankami. Architekt to prežil a bunkre sa začali množiť ako huby. Veď ich tak aj dnes volajú. Mali by byť všade, ale zväčša už zmizli. V Tirane ukazujú jeden vzorový a je to typická komunistická potemkiniáda. Je dobrý len ako prefabrikovaný hrob pre vojakov, alebo hračka pre deti.
Trochu toho lepšieho
Keď po roku 1989 začali do Prahy húfne prúdiť turisti, okamžite sa vytvorila vrstva drobných českých podnikavcov odhodlaných vyžmýkať z tej nebeskej many aj poslednú kvapku. V tomto smere ste v Albánsku v bezpečí. Taxíky v hlavnom meste sú lacné. Všade sa dostanete bez taxametra (s ním by to bolo ešte lacnejšie) za príslovečných 500 LEK. To sú necelé tri eurá. A v menších mestečkách dostanete napríklad zmrzlinu zadarmo, lebo vám zmrzlinár z takej bankovky nedokáže vydať. Takú malú má za celý deň tržbu. Strážca vchodu pred ruinami hradu v Leže nad tou istou bankovkou len mávne rukou. Tiež vám nemá vydať.
Podobne je to s nákupmi. Ich najlepšie brandy Skanderbeg vyjde na necelé štyri eurá. A najväčšie prekvapenie vás asi čaká pri akútnej zdravotnej pomoci. Nechtiac som vyskúšal miestnu pohotovosť a úprimne ma prekvapila práve v mestečku Leže, neďaleko letoviska Shengjin, pohoda a profesionalita s akou ma ošetrili. Dali si na tom záležať a nechceli vidieť žiadne zdravotné poistenie. Stačilo im len nahlásiť meno, vek a poďakovať. To v neďalekom Shengjine už mladý lekár v ordinácii len pre turistov chce za pofúkanie narazeného palca (viac s tým urobiť aj tak nemohol) hneď 500 LEK. A tým končia aj dobré správy o tejto krajine.
Prach na cestách
V Albánsku sme svedkami rovnakého javu, akým sú postihnuté všetky post-komunistické krajiny. Ľudia chcú žiť „na úrovni“ hneď. Ale keďže takmer všetko okolo nich je nedokonalé, ten okamžitý, instantný luxus im môžu zabezpečiť len luxusné autá. Pravda, väčšinou z druhej, či tretej ruky, či dokonca kradnuté. V Albánsku viac, než kdekoľvek inde ste tým, akej značky volant ovládate. Preto sa tu chvália sloganom: „Mercedesy sa vyrábajú v Nemecku, ale parkujú v Albánsku“. Tak sa paradoxne výrobcovia luxusných áut držia nad vodou hlavne vďaka chudákom. V Albánsku je to o to ľahšie, že ich veľa pracuje v zahraničí a posielajú domov peniaze. Miestne cesty sú tak logicky aj cintorínmi pôvodne luxusných áut, ktoré tu odišli náhle do dôchodku. Sú ich stovky odstavené popri cestách, opustené, zabudnuté, ako keď sa decko nabaží hračky.
V Albánsku je asi najviac benzínových púmp na kilometer cesty kvôli bizarnej logike, že za ich stavby a prevádzky sa neplatia dane. Tak slúžia viac na prepranie špinavých peňazí, než motorizmu. Majiteľmi niekoľkých benzínových púmp sú vraj aj dvaja Hodžovi synovia. Rovnako je to s auto-umyvárňami zvanými „lavazh“.
Medzi mestami funguje klasická mikrobusová doprava, ktorá nie je nijako regulovaná. To znamená, že akýkoľvek mikrobus bez označenia zoberie toľko pasažierov, koľko sa ich len zmestí, hoci by aj stáli na jednej nohe. Šoféri zastavujú pri policajtoch na ceste už automaticky a miesto pokuty im strčia do natiahnutej ruky všimné.
Majú málo autoškôl, ale takmer každý šoféruje. Riešenie je prosté, jednoducho si vodičák kúpia.
Bývanie na dlh
Mnohé novopostavené budovy akoby tu zamrzli v čase. Väčšinou sú nedostavané, s trčiacimi tyčami naznačujúcimi perspektívne ďalšie poschodie. Poznáme to aj z iných krajín bývalej Juhoslávie, z Egypta aj Tunisu. Je to stále ten istý trik s možnosťou nesplácať pôžičku na dom, ktorý nie je dostavaný. Väčšina mladých i starších rodín mimo miest býva v takýchto staveniskách. A tak novostavby starnú ešte pred dokončením. Ale zato nad tými torzami stavieb vejú albánske zástavy!
Rovnako je to s miestnymi novými hotelmi. Sú o poznanie vkusnejšie, rovnako ako niektoré nové bytové komplexy v Tirane, ale trpia tiež nedostavanosťou. Predstavte si nový, mramorom obložený a perspektívne vraj päťhviezdičkový hotel, ktorý stojí uprostred letoviska nedokončený a tiež ho ani nikto nedokončuje. Na prízemí má veľkú presklenú reštauráciu. A tá funguje! Akurát, že tie veľké sklá chýbajú. Je to ako s cisárovými novými šatami, ale miestnym to evidentne neprekáža. V noci tu asi čašníci spávajú na stoloch a barovom pulte, aby na druhý deň mali pri čom obsluhovať.
Na dohľad budúcnosti
Albánsko je pre našinca enigma. Ale v tej „lúštenke“ občas vykukne nádejný príklad. V hlavnom meste sú parky plné mimóz a funguje im požičiavanie bicyklov, na aké sa Bratislava ešte nezmohla.
Na rozdiel od našich mylných predstáv, je to krajina, kde v pokoji nažívajú tri náboženstvá – moslimi, katolíci a pravoslávni. Veriaci sú tú rozdelení približne na tretiny. Nad letoviskom Shengjin kraľuje horizontu na skale veľký kríž.
Veľkou šancou krajiny je nová generácia. Takmer všetci vedia po anglicky, či iný svetový jazyk. A sú obdivuhodne motivovaní práve pre nedostatky, ktoré vidia okolo seba. Našich turistov obsluhovali stredoškoláci a vysokoškoláci, ktorí sú veľmi priateľskí a učenliví. Rýchlo sa naučili slovenské frázy „čo si prajete“, či „nech sa páči“.
A tí, čo už videli iný, fungujúci svet, sa po návrate do vlasti môžu stať tou strednou vrstvou, na ktorej stojí prosperita malých krajín.
Ešte pár rokov nie
Pri nástupe do veľkokapacitného lietadla na trase domov, sa drvivá väčšina zo stoviek našich turistov zaprisahávala, že sa do tejto krajiny už nikdy nevráti. Možno k tomu prispela aj čašníčka v bufete na letisku, ktorá ako straka oberala cudzincov pri platení tým, že si k cene vždy niečo prihodila. Keď ste argumentovali nápojovým, či jedálnym lístkom, zlostne ho odniesla. Tento jej príklad toho najhoršieho spôsobu zarábania na turistoch v malom len symbolizuje to, čo sa tu deje v nedostavaných letoviskách vo veľkom. Niet sa čo čudovať sklamaniu našincov. Počkajme si ešte zopár rokov, kým stroj času v Albánsku nabehne na režim „súčasnosť“…
Gustáv Murín
Publikované v Traveller, Leto 2016
