Skôr alebo neskôr na to príde každý cestovateľ. Anjeli existujú. Teda aspoň tí anjeli, čo chránia ľudí na cestách. Obvykle sú bez mena, ale niekedy ich majú. Jeden sa celkom určite volá Milan.
Mám kolegu, s ktorým chodíme takmer na všetky vedecké cesty. Raz pri návrate z vedeckého kongresu v Prahe sme mimoriadne nesedeli v autobuse vedľa seba. Dobrá príležitosť zdriemnuť si počas cesty. Keď som sa zobudil, bola práve zastávka na občerstvenie v moteli pri diaľnici. Na prekvapenie, môjho kolegu som našiel pri káve v hĺbavej debate s pozoruhodným chlapíkom zo Slovenska. Nevyzeral na obyčajnú osobu, to určite nie. Na prvý pohľad bol „poznačený životom“. A nie práve ľahkým. Mal dlhé šedivejúce vlasy a tvár plnú vrások. Ani ma neprekvapilo, keď povedal, že slúžil ako plukovník rhodézskej armády. Samozrejme, že to bolo na Slováka neobvyklé, ale každá veta, ktorú povedal, nás ubezpečovala, že pred nami sedí svetobežník.
Bolo to začiatkom 90-tych rokov a toto bolo naozaj exotické stretnutie. Zvlášť, keď náš nový spoločník Milan začal rozprávať príhody z jeho ciest po Srí Lanke, Indii, či Nepále, znelo to, akoby hovoril návštevník z Marsu. Takže jeho ponuka, že nám poradí, ak tam tiež pocestujeme, znela ako žart. Nebral som preto vôbec vážne, keď môjmu kolegovi ponúkol svoju vizitku. Môj kolega je taký neporiadny, že ju mohol akurát tak stratiť. A aj stratil.
Pár rokov sme o tomto podivuhodnom chlapíkovi nepočuli. Medzičasom mal jeden z našich vedeckých článkov takú dobrú odozvu, že sme dostali pozvanie na konferenciu do Indie. A zhodou okolností sme si tú exotickú cestu vďaka grantu aj mohli dovoliť. Jediné, čo sme mohli ľutovať, bola strata kontaktu na odborníka ciest po Indii akým bol Milan. A vtedy sa stal prvý zázrak. Akoby naše podvedomé výzvy počul, krátko na to sám zavolal. Po niekoľkých rokoch na cestách po Ázii bol opäť v Bratislave a ochotný sa s nami stretnúť. Samozrejme, že sme boli radi!
Milan sa veľmi nezmenil. Len jeho vlasy boli šedivšie a v tvári sa objavili ďalšie vrásky. Ale jeho príbehy boli rovnako neuveriteľné ako predtým. Podstatné bolo, že ochotne prisľúbil nadeľovať nám dobré rady na cestu počas piatkových podvečerov, čo nám ešte ostávali do odchodu.
Vďaka týmto stretnutiam sme boli celkom sľubne pripravení. Posledný piatok pred odchodom už toho nebolo veľa na debatu. Keďže som prišiel trochu neskôr, môj kolega si už vypočul posledné nevyhnutné informácie od Milana a odišiel. Tak sme s Milanom len sedeli a popíjali čaj. On nikdy nepil alkohol a mňa zasa nikdy predtým nenapadlo piť čaj v bare. Nebolo už čo riešiť, a tak som sa čoskoro poberal na odchod.
„Kedy letíte do Dillí?“ opýtal sa Milan náhle a zdanlivo bez veľkého záujmu.
„Na budúcu stredu.“
„A kedy pristávate?“
„Okolo obeda, krátko pred dvanástou.“
Milan zmĺkol, v akomsi zamyslení, tak som sa zdvihol a zamával na pozdrav. Ale namiesto pozdravu ticho povedal: „Tak teda dovidenia na budúcu stredu v hoteli Imperial. O jednej poobede, jasné?“
Ochotne som prikývol a šiel. Znelo to príliš dobre na to, aby to bola pravda. Ale najbližšiu stredu sme sa nechali zaviezť z letiska rovno do hotela Imperial. A Milan tam bol. Od tej chvíle sa po dva týždne o nás dvoch staral ako vlastná matka a sprevádzal nás neznámou krajinou s veľkorysosťou a trpezlivosťou, akých by sme sa nemohli dočkať od nikoho iného.
A viete, prečo som si istý, že Milan bol anjel? Jednoducho – nepodarilo sa nám oplatiť mu toľkú pomoc a dokonca ani poriadne poďakovať. Proste sa stratil. Odvtedy som o ňom nepočul. To iba anjeli sa takto správajú.
Mimochodom, aj vy sa môžete stať občasnými anjelmi. Majte oči otvorené a využite každú príležitosť pomôcť ľuďom, ktorí sú na cestách. Len tak, z dobrej vôle. To stačí, len sa nezabudnite vytratiť skôr, než sa vám dobrým oplatia, či aspoň zaďakujú. To je podmienka.
Z knihy (ako E-kniha dostupná TU) Gustáva Murína: Svet je malý/The World is Small – zbierka cestovných príbehov, bilingválne slovensko–anglicky, vyd. SPN, 2012.
