BANKA PO INDICKY (Indický príbeh)

SVETOBEŽKY-obálka
SVETOBEŽKY-obálka

 

Globalizácia nás zhýčkala. Uverili sme vo víziu „globálnej dediny“ a tak sa občas vo svete správame ako naivní dedinčania. Aj ja som uveril v zázračnú moc moje plastickej VISA karty, až kým som pre ňu márne hľadal ten pravý bankomat v indickom pútnickom meste Benárese alias Varanasí. Peniaze som potreboval, ale kde ich vziať? V Indii je našťastie ešte stále funkčná inštitúcia rikšiarov, ktorí vedia na všetko riešenie. Na odporúčanie recepčného v našom nevábnom hotelíku som sa zveril do rúk jedného z nich. Vraj sa ku svojim peniazom určite dostanem.

Rikšiak naštartoval svoju prdi-motorku a hnali sme sa naverímboha ulicami mesta. Až zastal pred nevábnou budovou. Márne som vyhľadával očami nejaký bankomat alebo aspoň vývesný štít solídnej banky. Rikšiak mávol smerom ku vchodu a bez zaváhania ma viedol ošarpanými schodmi na poschodie. Čo som uvidel, zobralo mi dych.

Vyzeralo to tam, ako v podpalubí starej lode, kde namiesto bečiek so slanými rybami sú každé dva metre rozložené stoly s bankovými úradníkmi a na tých stoloch neprehľadné kopy papiera, ktorý vyzerá byť užitočný už len na to jediné (mimochodom, na to jediné ho Indovia nepoužívajú, lebo majú vedierka s vodou). Všade polotma a hluk tlačenice. Kopa stolov, za nimi úradníci a okolo nich hrče domácich Indov. Vyzeralo to beznádejne, ale rikšiak ma neomylne viedol k jedinému stolu, kde sa ako zázrakom netlačil nikto. Prehodil niekoľko slov s úradníkom a jasne mi naznačil, že toto je ten správny zaklínač môjho bankového konta. Na tom stole nebol žiadny počítač, len veľká pečiatka. A úradovanie začalo.

Indický bankový úradník vzal obradne do rúk moju VISA kartu a zdvorilo sa opýtal na moje meno. Keď si ho vypočul, spokojne pokýval hlavou a vypýtal si môj pas. Ten zo zásady po uliciach nenosím, na to mám jeho kópiu. Zdvorilo si ju pozrel a upozornil ma, že na bankovú transakciu bude potrebovať číslo mojich indických víz. Tie boli pochopiteľne v mojom pase a ten bol spoľahlivo zašitý v bočnom vrecku môjho kufra na izbe v hoteli. Vôbec ho to nezmiatlo a opýtal sa ma, či mi to číslo môže niekto nadiktovať? S úľavou som odpovedal, že áno, veď je tam môj vedecký kolega. Ten bankový úradník bez zaváhania použil jediný sofistikovanejší prístroj na svojom stole a zdvihol telefón. Opýtal sa na meno hotela, vytočil číslo a po chvíli mi podal slúchadlo. Na druhej strane linky bol môj kolega a tak som mu rýchlo vysvetlil, kde môj pas nájde. Číslo víz som o chvíľu mohol diktovať zdvorilému bankovému úradníkovi. Uznanlivo pokýval hlavou, len tak skusmo sa opäť pozrel na moju plastickú VISA kartu, ako keby ju na diaľku scanoval, a potom sa opýtal, aký obnos potrebujem.

Bol som v čistom úžase. Bol som totiž svedkom toho ako sa v stredovekých podmienkach s jedinou novovekou pomôckou dá čeliť dôstojne a efektívne nástrahám najsofistikovanejších technológií. To je tiež tá nádej pre prípad ich zlyhania. Dobrý úradník ešte žije…

 

Gustáv Murín

 

FPU logo
FPU logo

Ukážka z knihy cestovných príbehov “Komáre v raji” dokončenej vďaka štipendiu Fondu na podporu umenia.

Share on facebook
Share on twitter
Share on linkedin
Share on pinterest
Share on reddit
Share on tumblr
Share on google
Share on email

Podobné články

Titulka

VEČNÁ OTÁZKA (Indický príbeh)

Stručný záznam z cesty: „Konferenciu v žalúdku zakončila búrlivá diskusia, takže som bol nútený nad ránom podstúpiť neveselú, smutnú tlačovku, z ktorej vyšla valná hromada…“ Ak ste