Ukážka z knihy „DemoláCIA našej demokracie“ vydanej vo vydavateľstve Torden:
Havel a Slovensko
Podľa svedkov mal Havel k Slovensku prezieravý vzťah. Podľa prekladateľa Ladislava Franeka: „Havel bol mladý „hejsek“, čo sa o Slovákoch vyjadroval pred cudzincami pohŕdavo.“ Slovákov mal za „potížisty“, ktorí ho otravovali, ako nejaká vzdialená časť republiky, kde chce vládnuť ako monarcha a kde produkujú „ty bačí výrobky“. Koniec-koncov, dokázal to aj verejnými vystúpeniami, kde Slovensku škodil, ako mohol…
Už pri volebnej kampani na Slovensku 4. 6. 1990 (podľa historika Hrnka) predviedol svoju aroganciu, keď: „V Trnave… prechádzajúc autom cez mesto, odmietol zastaviť čo i len na desať minút u svojich tamojších stúpencov. Ľudí to vraj tak rozčúlilo, že na neho masovo zanevreli…“
Vo Federálnom zhromaždení 17. 9. 1990 na námietku, že v ČSFR neexistuje federálny národ, podľa historika Hrnka vyhlásil: „… i keď tu nie je federálny národ, je tu nepochybne federálny ľud…“
Havel dokonca vyšiel s koncepciou, že Slovensko treba rozdeliť na dva krajinné celky a zdôvodňoval to tým, že východní Slováci sú iní, ako tí na západe. Ale rozdelenie Čiech a Moravy pri rovnakej logike zúrivo odmietal!
Havel v rozpore so zvyklosťami nepodnikol prvú cestu ako prezident na Slovensko, ale do Nemecka. Tam sa šiel ospravedlňovať vysídleným Nemcom, ktorí pred II. svetovou vojnou, nadšení Hitlerovým štvaním, túžili ísť „späť do Ríše“, ale aj s poriadnym kusom vtedajšieho Československa! V Mníchove bol Havlovej návšteve prítomný aj jeho exilový vydavateľ Daniel Strož (Parlamentní listy): „To Havel už coby čerstvě zvolený prezident ČSSR, na jejíž socialistickou ústavu přísahal, odletěl se svým doprovodem na první zahraniční návštěvu. K údivu mnoha československých občanů to bylo však do Německa a hlavně před tím, než by byl navštívil Bratislavu… Dal jsem se v ten podvečer pak ještě do krátkého hovoru s Jiřím Dienstbierem. Vzal jsem ho za loket a odvedl k velikému oknu vyšňořeného sálu. Venku na chodníku postávala dost hlučná skupina slovenských separatistů, oddělená ulicí od davu nadšených československých krajanů, provolávajících Havlovi slávu. Ti Slováci měli na transparentech hesla, požadující rozdělení státu. Dienstbier je pár vteřin pozoroval, a pak se ke mně obrátil a řekl: „Jen přes naše mrtvoly, jinak ne.“ A já už jenom špitnul: „Bude průser, Havel měl přece jenom jet v první řadě na Slovensko“…“
V rozpore s protokolom sa Havel naopak utrhol ako vagón, aby „spontánne“ prišiel v marci 1991 do Bratislavy – cielene na demonštráciu nacionalistov, ale aj prívržencov klérofašistickej minulosti Slovenska. Nebyť jeho bláznivého nápadu, stavať sa im vlastnou prezidentskou hruďou, nikto vo svete by o niečom takom nevedel. Akoby nebolo žiadnych českých nacionalistov.
Pri príležitosti 73. výročia vzniku Československa priletel Havel do Bratislavy rovno z návštevy USA. Takto na jeho privítanie zaspomínal vo svojej knihe prvý konzul USA po roku 1989, Paul Hacker: „Návšteva bola takmer katastrofou… Havel mal položiť veniec k pamätníku spolu s niekoľkými federálnymi ministrami. Ale okrem nich tam neprišiel takmer nikto iný. Prvýkrát som zažil kladenie vencov bez okolostojacich divákov.“
Odtiaľ sa Havel presunul na námestie SNP. Slovenskí demokrati zvolali svoju manifestáciu na podporu spoločného štátu, ale navrch tu už mali priaznivci opozície. Americký diplomat Hacker spomína: „Táto skupina začala hádzať vajcia na rečníkov a keď sa pribížil k pódiu Havel, situácia sa organizátorom vymkla z rúk. Havel chcel utíšiť dav a tak požiadal o dve minúty ticha.“ Bol to politicky bláznivý nápad, lebo tým dal šancu krikľúňom, aby v tom tichu, čo disciplinovane držali demokrati, mohli naopak vykrikovať svoje heslá. A tak opäť vďaka prítomnosti Havla, cez kamery zahraničných spravodajských štábov fakticky do celého sveta. Takto mala jeho kamoška Rita Klímová, v úlohe veľvyslankyne v USA, zámienku vyhlásiť, že Slováci sú „genetickí fašisti“?! Ako to už u niektorých českých intelektuálov býva, Klímová okázalo prehliadla kolaboráciu Čechov s nacistickým režimom. A „zabudla“ na ich vlastné fašistické organizácie ako „Vlajka“, či celý program „Kuratorium“ nacifikácie českej mládeže podľa protektorátneho ministra Emanuela Moravca. Americký diplomat Hacker túto Havlovu politickú klauniádu uzatvára: „Po dvoch minútach musel Havel odísť z pódia a to bolo posledný raz, čo sa pokúsil o prejav na hlavnom námestí v Bratislave.“
Havlove federálne prezidentovanie bol jeden nepretržitý festival trapasov, omylov a bláznivých nápadov s katastrofálnymi politickými následkami, najmä na Slovensko.
Havel pred vedením VPN utajil svoju podvodnú dohodu s Čalfom, a keď mu to vyčítali, začal ich ako „poztížisty“ ignorovať. Jasne to dal najavo pri svojej triumfálnej ceste do Kanady a USA vo februári 1990. Prezidentský špeciál bol plný jeho kamarádíčkov vo svetroch, ale nebol tam jediný oficiálny predstaviteľ Slovenska! Až naveľa pribral piatich predstaviteľov VPN, ale len ako zástupcov tlače! Až na hrozbu Budaja pri medzipristátí na Islande, že nebudú ďalej pokračovať, ak nedostanú dôstojnejšie zastúpenie v oficiálnom programe, sa do protokolu dostali aj oni, aj to obmedzene. Spektakulárny koncert v katedrále sv. Jana na Manhattane organizovaný pre Havlovu delegáciu českým režisérom Formanom a s ním spriatelenými americkými umelcami, so slovenskou účasťou nepočítal vôbec. Ako spomínal Peter Dvorský, on samotný sa na pódium dostal až na záverečné odspievanie hymny len tým, že zhodou okolností v tej dobe v New Yorku koncertoval, a aj vlastnou vytrvalosťou. Havel, skrátka, so Slovákmi už nepočítal. A ako už vieme, Budaja sa práve preto intrigou zbavil úplne.
Nepriamo spôsobil rozpad spoločného štátu, keď bez akejkoľvek konzultácie s VPN a poslaneckými klubmi predložil už 23. januára 1990 do Federálneho zhromaždenia jeho osobný návrh na zmenu názvu ČSSR. Najskôr apeloval na českých poslancov, aby prijali nový názov „Republika česko-slovenská“, ale vzápätí si to rozmyslel a zjavne pod tlakom poradcov a iných našepkávačov to zmenil na „Československá federatívna republika“ už bez „pomlčky“, hoci išlo o spojovník. Spôsobil tak „pomlčkovú vojnu“, čím vypustil džina sváru z fľaše, ktorý obe republiky od seba priam odsotil. Správal sa ako monarcha s efektom slona v porceláne. Na ďalší neblahý vývoj pre spoločný štát následne stratil akýkoľvek vplyv.
Priznali to aj prestížne Lidovky.cz: „Tehdejší československý prezident Václav Havel podle Klause v klíčové fázi jednání o rozdělení Československa od voleb v roce 1992 hrál jen „mizivou“ roli. Předtím ale podle něj přispěl k negativnímu vnímání Česka na Slovensku některými svými výroky. Havlova slova o „králíkárnách v Bratislavě a obranném průmyslu“ podle Klause Slováci brali jako přímý útok z Prahy…“
A nielen to, každý solídne uvažujúci občan sa musel minimálne pozastaviť nad touto „instantnou“ analýzou Slovenska z úst čerstvo zvoleného prezidenta ČSFR v jeho Novoročnom prejave na prahu roku 1990: „Dovolte mi malý osobní zážitek: když jsem nedávno letěl do Bratislavy, nalezl jsem při různých jednáních čas k tomu, abych pohlédl z okna. Viděl jsem komplex Slovnaftu a hned za ním velkoměsto Petržalku. Ten pohled mi stačil k tomu, abych pochopil, že naši státníci a političtí činitelé se po desítiletí nedívali nebo nechtěli dívat ani z oken svých letadel. Žádná četba statistik, které mám k dispozici, by mi neumožnila rychleji a snadněji pochopit stav, do něhož jsme se dostali.“
Aj s odstupom rokov musí každý súdny občan z tohto „leteckého“ záveru usúdiť, že autor nemohol byť buď kompletný alebo triezvy. Rozhodne to nebol prejav štátnika, ale pivného chytráka. A ten riadil osudy novej federatívnej republiky?! Takýto filozofujúci „prosťáček“ už ľahko poslúžil cudzím záujmom.
Naši noví „spojenci“, hlavne tí spoza oceánu, v prvom rade „odzbrojili“ československú armádu, ktorá pred rokom 1989 predstavovala nezanedbateľnú silu. Dnes sú počty vojakov prvej línie v oboch rozdelených republikách na úrovni počtov poštárov či železničiarov. Zlikvidovali naše vojenské školstvo, ktoré zarábalo na zahraničných frekventantoch. Unikátne zbraňové systémy boli vydané do rúk „spojencom“, ktorí sa postarali, aby sa nevyrábali a neexportovali, lebo by tým boli zosmiešnené ich „stealth“ super-technológie. Príkladom je radar Věra odvodený od revolučného systému Tamara, odhaľujúci aj „neviditeľné“ americké bojové lietadlá – jedno bolo zostrelené údajne vďaka systému Tamara pri bombardovaní Srbska letectvom NATO. Tento systém sa tam dostal ešte z komunistickej produkcie. Keď ho v roku 2004 chcela kúpiť Čína okamžite zasiahli americkí emisári na čele s ministrom zahraničných vecí Colinom Powellom a českí najvyšší predstavitelia, horlivo sklapli opätky a predaj zastavili. Možnosť nákupu si na Prahe vymohli výhradne predstavitelia USA. Neostalo to bez odozvy verejnosti, kde medzi najradikálnejších patrili anarchisti. Pri príležitosti konferencie NATO za účasti prezidenta USA, Busha Jr., zaútočili na vtedajšieho generálneho tajomníka Robertsona rajčinami. Toho Havel obdaroval bizarným výtvorom jeho obľúbenca Bořka Šípka v podobe kladívka so zlatou ratolesťu a dvomi bielymi vajcami. Protestu dominovali heslá „Nezhazujte bomby, zhoďte radši Bushe“ a „NATO, prachy, kapitál, kam si, Havle, duši dal!“
Zbrojovka Brno však žiadne obmedzenia nepocítila, zjavne ich pištole a samopaly mier na svete neohrozovali ani podľa „humanistu“ Havla. Naopak Slovensko zvlášť zasiahla drastická likvidácia ťažkého zbrojného priemyslu. Dnes už je jasné, že by sa vtedajšia produkcia na Slovensku neudržala, ale Havel robil všetko preto, aby sa svojim tútorom zavďačil, a prilieval olej do ohňa. Posledné transporty už hotových tankov do Sýrie dal na pokyn z príslušnej ambasády zablokovať v poľskom prístave. Po rokoch teda mohol český senátor Jaroslav Doubrava konštatovať (parlamentnilisty.cz): „Havel se podílel, jak víte, na rušení zbrojního průmyslu. Na Slovensku byla proto v roce 1992 ve srovnání s českými zeměmi čtyřnásobná nezaměstnanost. Západní zbrojovky se z toho mohly počůrat smíchy. Získaly zadarmo krásně velké trhy a vydělávají miliardy a miliardy.“
Svoj vzťah k Slovensku vyjadril Havel demonštratívne tým, že 17. 7. 1992 odstúpil z funkcie federálneho prezidenta. Bolo to v deň, keď SNR vyhlásila Deklaráciu o zvrchovanosti SR. Bola to zámienka, pretože vedel, že na znovuzvolenie na poste federálneho prezidenta pre odpor slovenských poslancov hlavne za HZDS vo Federálnom zhromaždení nemá šancu. Než utŕžiť tú hanbu, radšej si už pripravoval pozíciu na post českého prezidenta.
(viac v knihe, ktorú možno dostať TU)
