Univerzita v Cambridge je v skutočnosti akousi federáciou až 23-och rôznych College ako základných jednotiek vzdelávania. Študenti sa teda nehlásia na Univerzitu, ale na jednotlivé College. Pôvodne išlo o malé učené komunity okolo Majstra, ktorý mal po ruke niekoľko pomocníkov (Fellows, čo sú dnes vlastne Docenti a Profesori) a pri troche šťastia aj viac než jednu knihu, podľa ktorej vyučoval. Časom si tieto malé centrá učenosti získali mecenášov a podstatne neskôr aj napodobovateľov (v Londýne je napr. King’s College, Queen Mary & Westfield College, Imperial College…). Petershouse je najstaršia a Trinity zasa najväčšia a najbohatšia College. Tá mala v roku 1850, keď sa ostatné starali maximálne o 10-12 študentov, už tristo vlastných žiakov. Samotné jadro a turistické centrum univerzitného mestečka tvoria Trinity, Clare a King’s College s priľahlou katedrálou King’s College Chapel a univerzitným Senátom.
Čím žije College?
Históriu týchto unikátnych centier vzdelanosti si môže naštudovať dnes už každý turista. Ale to podstatné, esenciálne sa deje vo vnútri tejto učenej a učiacej sa komunity, kam má mimo domácich prístup len hosťujúci kolega, tzv. Comms. Všetky písané i nepísané zvyky smerujú k utuženiu spolupatričnosti. Každá College má svoju vlajku, erb, odznaky, manžetové gombíky i kravaty v príslušných farbách. V kaplnke sú, okrem spoločných bohoslužieb, prijímaní noví Fellows sľubom dodržiavať vnútorný poriadok College a rešpektovať nariadenie Master-a. Master má od arcibiskupa z Cantenburry dokonca právo oddávať študentské páry vzniknuté počas štúdií. Svadieb môže byť ale len šestnásť do roka, veď ide o „prácu navyše“ pre miestneho cirkevného hodnostára v hodnosti dekana.
Po skončení aktívnej vedeckej a pedagogickej činnosti vysokoškolský učiteľ pre svoju College neumiera. Naďalej je tu s úctou prijímaný a nie je to len akási čudácka tradícia. Títo členovia College totiž majú a aj ochotne venujú čas nielen študentom, ale ochotne uvádzajú i kolegu zo zahraničia do života College a majú ešte trpezlivosť odpovedať na všetečné otázky prípadných turistov. A sú to opäť oni, ktorí tvoria základ pedagogického zboru pre postgraduálne štúdium (na tzv. Trinity Hall a Clare Hall).
Veža ako symbol
Výraznou dominantou Cambridge je univerzitná knižnica. Je najprestížnejšou spomedzi 111 iných odborných a vedeckých knižníc, ktoré sú tu otvorené pre študentov ale aj iných návštevníkov univerzity. Ústrednú univerzitnú knižnicu v Cambridge nájdete ľahko. Je to najvyššia budova v mestečku zasvätenému vede a vzdelávaniu. Hlavnú budovu knižnice tvorí veža, postavená v rokoch 1931 až 1934 z tehál. Takou istou technikou sú postavené aj všetky modernejšie prístavby. Trámy podkrovia sú z dreva zdobeného rezbárskymi ornamentami. Hosťovi Univerzity stačí s príslušným odporúčaním navštíviť prijímaciu kanceláriu v suteréne a za pár minút odchádza s novým preukazom aj so svojou promptne zhotovenou podobizňou. Na prvom poschodí ho čakajú sály s kartotékami, počítačové sály, ale hlavne čitáreň časopisov. Našiel som tu aj kuriózny časopis vychádzajúci začiatkom minulého storočia v Londýne pod názvom „Vedecké klebety“. Majú tu aj jediné číslo francúzskeho časopisu, ktorý začal vychádzať za Veľkej francúzskej revolúcie a hneď aj zanikol. A našiel som tu dokonca odborný časopis „Kovové materiály“ redigovaný v Bratislave (SAV) a vydávaný v angličtine prostredníctvom Riecansky Science Publishing Co.. Ale tá pravá hostina ducha čaká na jednotlivých poschodiach veže. Veža cambridgskej univerzitnej knižnice vás jednoducho pohltí. Keď sa vyveziete dnes už vlastne archaickým výťahom na ktorékoľvek poschodie, nemôžete to necítiť. Nabité regály kníh vás doslova zavaľujú masou poznania. Sú ich desiatky, stovky, tisíce. Knihy, knihy a zasa knihy. Vojdete do chodieb a chodbičiek z regálov plných kníh a nevdojak si pripomeniete základné miesto románu Umberta Eca „Meno ruže“ – labyrint vo veži. A tu ste (na rozdiel od iných knižníc sveta) uprostred tohto labyrintu zväčša neprehliadnuteľne sami. A ešte jedna zaujímavosť pre dofarbenie atmosféry stredovekého kláštora, zasväteného poslaniu zhromažďovať a chrániť poznané. Premyslene šporovliví Angličania (dodnes s oddelenými kohútikmi na teplú a studenú vodu a teda obmedzenej možnosti umyť sa pod tečúcou vodou) ani takú „drobnosť“ ako osvetlenie chodbičiek medzi regálmi neponechali na akýchsi učených zábudlivcov. Ak chcete v tej ktorej chodbičke na knihy vidieť, musíte použiť vypínač na princípe minútového budíku. Natiahnete, vkročíte do údolia medzi horami učenosti a za vami jednoduchý mechanický spínač odtikáva časový limit. Päť minút a je zasa tma… Našťastie nie taká veľká, aby ste sa nedostali opäť na jeden z koncov týchto údolí vzdelanosti. To, že sa Umberto Eco pri situovaní svojho románu zjavne inšpiroval touto pozoruhodnou knižnicou, napovie ešte jedna zhoda. Chemikália napustená v starých spisoch knižnice síce nepôsobí ako prudký jed a nehrozia tu efektné filmové zábery s penou na ústach hriešnikov, ktorí chceli poznať viac, než bolo dovolené. Ale na druhej strane dnešní hľadači poznania si kvôli ohrozeniu zdravia nemusia olizovať palce, stačí sa starých spisov len dotýkať. Preto sú tí, ktorým je dovolené do týchto starých dokumentov nahliadnuť, nútení povinne nosiť rukavice. Je to jasné – labyrint vo veži so spismi, ktoré môžu priniesť smrť. Tá veža zhorela len vo filme na motívy románu Umberta Eca. V skutočnosti stojí a denne poskytuje zadosťučinenie poznania tisíckam návštevníkov.
Mestečko plné zelene
Okrem histórie vzdelanosti je Cambridge aj nádhernou ukážkou skĺbenia ľudského sídla s Prírodou. Kľúčom sú zelené brány do mesta. Široké pásy zelene, kde doslova nič iné nie je. Za zvyškom hradieb tu napríklad nájdete lúku zvanú Coe Fen. Pri cestičke k nej stojí veľká tabuľa s veľmi zaujímavým nápisom. Hovorí sa tam, že túto lúku používali obyvatelia mestečka celé stáročia na pasienky a dnes ju vlastní mesto práve pre potreby oddychu obyvateľov, aj návštevníkov. A to najlepšie, čo s tou lúkou (a potokom) urobili je, že neurobili nič. Nechali to ako je (pod dozorom miestnej cambridgeskej rady a Wildlife Fund) a len na tú tabuľu pripísali a primaľovali podobizne tých najnormálnejších tvorov (vrátane hmyzu!), ktorí tento prírodný priestor obývajú. Ono by to bolo ešte pred polstoročím na smiech vyťahovať sa s tým, že tu máme žaby, vážky a vodný hmyz obecne, a tiež ryby, keby práve na Coe Fen nemali ešte jednu atrakciu – kravy. Čierne, britské, bezrohé kravy. Pasú sa tu voľne a zjavne to prospieva im aj okoloidúcim. Rozhodne miestne deti nemusia kvôli krave ísť do zoologickej záhrady, alebo čakať na prázdniny u babky na dedine, tak ako tie naše mestské. Je to všetko o to pôsobivejšie, že podobné kravy sa pasú aj na King’s Green, lúke, ktorú od miestnej katedrály priamo v centre tejto Mekky učenosti delí len malá riečka. Skrátka učenci a kravy si v Cambridge nezavadzajú. Ale v Cambridge môžete vidieť aj divé kačky preháňajúce sa po dvore historických College, divé husy s mladými na miestnej riečke, alebo aj labutiu rodinku v parku. Žijú v bezprostrednej blízkosti ľudí a nevadia si navzájom. Obdobne sa s novou situáciou vysporiadal aj skutočný úhor v umelom potôčiku pretekajúcom naprieč areálom Robinson College. Alebo veverička, ktorá vám príde až do okna nakuknúť, či jej niečo dáte. A nerozlišuje medzi tými, čo tú regulárne študujú, alebo prišli len na letný kurz, či zavítali ako turisti…
Autor: Gustáv Murín
Viac informácií o Veľkej Británii nájdete na http://www.walkers.sk/velkabritania.php.
