Môj profesor v Prahe mi hovorieval: „Keď niečo nemáš a potrebuješ to, nehanbi sa žobrať. Vo vede je to normálne“. Žiaľ, v literatúre je to často aj nevyhnutné. Najmä, ak sa vydáte na cesty a nemáte práve plné vrecká peňazí. Tak som na celosvetovom spisovateľskom PEN kongrese v Moskve musel riešiť dilemu, ako prežiť o jednu noc dlhšie do odletu lietadla, keď nemám na hotel. Podľa nepísaného pravidla organizátori zabezpečujú ubytovanie všetkým delegátom z vlastného rozpočtu, ale len v dňoch trvania kongresu. A môj odlet domov bol o deň neskôr. Zašiel som teda za Sašom Tkačenkom, hlavným organizátorom, a opýtal sa ho, čo s tým.
„Musí rozhodnúť Organizačný výbor. Bude asi o hodinu, príď tam, prejednáme to. A usmievaj sa na pokladníka, ten je najdôležitejší.“
O hodinu som už sedel na zasadnutí Organizačného výboru a usmieval sa úplne na všetkých. Saša totiž práve vysvetľoval môj problém. Hovoril s typicky širokou ruskou dobrosrdečnosťou, vďaka ktorej som sa stal „prekrasnym čelovekom“ a „našim drugom“, ktorému treba pomôcť „potomu što, potomu što…“
A v tej rozhodujúcej chvíli sa Saša zasekol. Ticho, kým hľadal správne slová (ktoré už predtým minul opisom „prekrasnogo druga“) dramaticky narastalo a hrozilo neúspechom. Tak som sa rozhodol konečne prehovoriť. Nabral som odvahu, aj dych a z chabej zásoby ruských idiómov som vybral jeden z mála, čo poznám, a takto tú slávnu reč dokončil:
„Potomu što – chuj s taboj.“
A bolo to. Všetci sa zasmiali, najviac pokladník, a tú jednu noc navyše mi preplatili. Hľa, na čo je dobré ovládať jazyky.
Gustáv Murín
Ukážka z knihy cestovných príbehov “Komáre v raji” dokončenej vďaka štipendiu Fondu na podporu umenia.
