Albert Škarvan (* 31. január 1869, Tvrdošín – † 29. marec 1926, Liptovský Hrádok) bol slovenský lekár, spisovateľ a prekladateľ. Považujú ho za pacifistu.
Pochádzal z úradníckej rodiny Alberta Škarvana (1835-1881) a jeho manželky Márie, rodenej Jarošovej (1841-1905). Vzdelanie získaval v Hybiach, v Levoči, Spišskej Novej Vsi a Kežmarku, vysokoškolské štúdiá absolvoval na lekárskej fakulte v Budapešti, Prahe a v Innsbrucku, kde v roku 1894 získal titul MUDr. Od roku 1895 pracoval ako lekár v Košiciach, v roku 1896-1897 žil v Rusku (Jasná Poľana, Moskva, Petrohrad), v roku 1897 v Anglicku. V roku 1898 sa kvôli zdraviu presťahoval do Švajčiarska. V roku 1898-1904 pôsobil ako lekár v Locarne, v roku 1904-1910 žil na predmestí Ženevy. V roku 1910 získal milosť od panovníka Františka Jozefa I. a vrátil sa na Slovensko. V roku 1910-1915 žil v Dolných Teranoch, v Bátovciach, v roku 1918 v Liptovskom Mikuláši a napokon v roku 1919-1926 sa stal okresným lekárom v Liptovskom Hrádku. Ešte počas univerzitných štúdií v Prahe bol členom spolku slovenských študentov Detvan. V rokoch štúdií žil bohémskym životom, ale vzrastala v ňom vnútorná nespokojnosť. Tá bola vystupňovaná aj pod vplyvom myšlienok Leva Nikolajeviča Tolstého, ktorého diela v tom čase čítal. Tie mali mimoriadny vplyv aj na ďalší Škarvanov život. Ovplyvnili ho najmä myšlienky všeobecného mieru a bratského spolunažívania všetkých národov.
Po ukončení školy nastúpil na vojenskú službu do Košíc. Po odmietnutí vojenskej služby ho uväznili a po eskortovaní z Košíc sa dostal s diagnózou „náboženská pomätenosť spletená s ideami Tolstého“ do Viedne na pozorovanie na psychiatrickú kliniku. Tam sa zblížil s mladou grófkou Adelou Mazuchelliovou. Chodila navštevovať Škarvanovho suseda na lôžku, poľského gardového dôstojníka, ktorý sa kvôli nej zadlžil a hodil do Dunaja, ale zachránili ho. Aby sa nestal spoločenský škandál, vyhlásili ho za duševne chorého a dali do nemocnice. Grófka Mazuchelliová sa však zaľúbila do Škarvana, ale ten jej lásku napokon neprijal.
Vojenský súd Škarvanovi vymeral štyri mesiace väzenia a odobratie diplomu lekára. Z Viedne do Košíc, kde si mal odsedieť trest, ho odprevádzala milujúca grófka, ktorá sa kvôli nemu presťahovala do Košíc. Chýr o mladom lekárovi-tolstojovcovi obletel svet. Spolu s tým však Škarvan okúsil aj výčitky najbližšej rodiny.
O osudy Škarvana sa živo zaujímal aj L. N. Tolstoj vo svojich listoch písaných D. Makovickému. Čin mladého lekára sa však stretol s nepochopením v politickom centre Slovákov v Martine. Vajanský v Národných novinách napísal:
- „Mladý muž, na adresu ktorého znie list, sám sa stal odstrašujúcim príkladom nielen preto, že pre pletku i sám mnoho trpel, i rodinu do biedy uvalil, ale menovite preto, že upadol tak charakterom, že mohúc byť samostatným, rodine i národu užitočným, takmer anjelsky šľachetným mužom (tá šľachetnosť bola v ňom), stal sa následkom svojho osudného poblúdenia človekom bez zamestnania… príživníkom bohatej rodiny, bez cieľa a serióznej práce požívajúcim plody opulentného cudzieho stola a pohodlnosti miliónového majetku v studenej cudzine na západe.“
Po prepustení z väzenia v roku 1896 Škarvan odcestoval na pozvánku od L. N. Tolstého do Jasnej Poľany. Počas svojho pobytu v Rusku pôsobil ako jeho osobný lekár. Stal sa Tolstého osobným priateľom a v tom čase sa detailnejšie zoznámil s jeho filozofiou. Neskôr k tejto filozofii zaujal čiastočne kritický postoj. Vo februári 1897 ho z Ruska spoločne s Tolstého nakladateľom Čertkovom vypovedali. Z obáv, že by bol v Uhorsku opäť stíhaný pre nenastúpenie vojenskej služby, odsťahoval sa do Anglicka, kde sa usadil v Čertkovovej kolónii tolstojovcov.
V Anglicku vydal po rusky zápisky vojenského lekára Moj otkaz ot vojennoj služby (1898, po slovensky 1920). Autor Vlastného životopisu (Prúdy, 10, 1926, s. 411-424), v rkp. zanechal tzv. vnútornú biografiu Moja premena, rozsiahlu štúdiu o Slovákoch (vyšla v zborníku Biografické štúdie 4, 1973). Od 1896 v denníkoch zachytil vnútorné stavy a postoje k spoločenským a i. problémom doby (zostali v rkp.). V emigrácii prekladal z ruskej a i. literatúry (Dostojevskij, Tolstoj, Turgenev, Gorkij, Čechov, Maupassant a i.), jeho preklady vychádzali v americkej slov. tlači, v Slov. pohľadoch, Dennici, Hlase a i. Najvýznamnejší je jeho preklad necenzurovaného Tolstého románu Vzkriesenie (1900). Venoval sa aj esperantu a preložil do slovenčiny gramatiku L. L. Zamenhofa Základy medzinárodnej reči esperanto (1907).
Zdroje:
https://sk.wikipedia.org/wiki/Albert_%C5%A0karvan
https://www.litcentrum.sk/autor/albert-skarvan/zivotopis-autora
https://www.databazeknih.cz/zivotopis/albert-skarvan-134439
Spracoval: Gustáv Murín
