Vďaka štipendiu FPU som sa po 33 rokoch vrátil k ústrednej téme mojej prvotiny, ktorá pre vtedajšiu komunistickú moc neprípustný obsah nemohla na Slovensku vyjsť, a tak ju vydalo české vydavateľstvo Mladá Fronta hneď aj v českom preklade, a asi s najčeskejším názvom v histórii českej literatúry. Na Slovensku nevyšla už ani po roku 1989, ale je snáď ešte dostupná v antikvariátoch.
Tou ústrednou témou vtedajšej novielky a dnešného románu, ktorý vychádza vo vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov, je záchrana našej histórie, ukrytej v náhrobných kameňoch na historickom Ondrejskom cintoríne v širšom centre hlavného mesta Bratislava.
Tak sa spolu prizrime bližšie, kto všetko formoval hlavné mesto Slovenska, a aké osudy sú s tým spojené:
Rigele Alojz – Slovenský sochár a maliar. Väčšinu svojho života pôsobil v Bratislave, kde možno dodnes vidieť množstvo z jeho sochárskych diel. Rigele je považovaný za popredného sochára na Slovensku v období pred I. svetovou vojnou. V sochárskej tvorbe sa špecializoval najmä na portréty. Spolu s Róbertom Kühmayerom, Jozefom Arpádom Murmannom a Alojzom Stróblom bol Alojz Rigele súčasťou skupiny slávnych umelcov, ktorá výraznou mierou ovplyvňovala umenie a architektúru Bratislavy. Generácia sochárov, narodená koncom 19. storočia, často vyobrazovala historické a sociálne témy. Rigele bol aktívnym členom zoskupenia Pressburger Kunstverein a Bratislavského okrášľovacieho spolku. Jeho socha „Alchymista“ z dvadsiatych rokov sa pokladá za jeden z jeho najlepších sochárskych výtvorov.
Straka Ján – V jeho hostinci sa schádzali slovenskí robotníci, členovia vzdelávacieho spolku, na rôznych prednáškach a kultúrnych podujatiach.
Gessay Ignác – Popredný organizátor kultúrneho a spolkového života Slovákov v USA. Počas I. svetovej vojny organizoval československý zahraničný odboj, zostavoval dobrovoľnícke jednotky. Bol jedným zo signatárov Pittsburskej dohody a členom Československej národnej rady. Po návrate na Slovensko založil v Bratislave Slovenskú ligu a nechal postaviť jej moderné sídlo medzi Dunajskou a Gröslingovou ulicou, kde sídli Matica slovenská. Nápis na náhrobku:
„Jesli moja práca vzbudila
V niekom zápal o posvätnú
Našu národnú vec
Vtedy nežil som nadarmo.“
Dr. Adler Rudolf – Lekárnik a majiteľ „Lekárne u Salvátora“, ktorú na Kapitulskej ulici prepychovo vystrojil zariadením a rekvizitami jezuitskej lekárne zo 17. storočia.
Dr. Ortvay Tivadar – Opát, gymnaziálny a potom vysokoškolský profesor na Právnickej fakulte kráľovskej Alžbetínskej univerzity v Bratislave. Člen uhorskej kráľovskej Akadémie vied a umení. Vynikajúci historik a autor najpodrobnejšie spracovaných dejín mesta Bratislavy. Napísal dielo o vodných tokoch Uhorska… Za niektoré jeho diela boli mu udelené vedecké a literárne ceny. Spolu s Eneom Lafranconim sa pri Heinburgu zúčastnil archeologického výskumu. Spísal charakteristiky všetkých významných osobností pochovaných na Ondrejskom cintoríne.
Kozics Eduard Nepomuk – Kozics bol zakladateľom umeleckej fotografie v Uhorsku a prvým významným umeleckým fotografom Bratislavy. Vytvoril portréty mnohých významných bratislavských mešťanostov. Bol veľmi progresívnym fotografom a vynálezcom nových fotografických techník – fotografie prenášal aj na iné materiály, napr. na textil, alebo sklo. Prenášanie fotografických obrazov farebne na slonovinu patentovali jeho synovia. Jeho presklený ateliér je dodnes možno vidieť hneď vedľa historickej budovy Slovenského národného divadla.
Laban Jozef – Inšpektor železničnej a lodnej dopravy horného Uhorska. Jeho syn Rudolf Laban je zakladateľom vedeckého pohľadu na tanečné umenie, o ktorom napísal odborné pojednania. Je uvádzaný vo svetovej baletnej literatúre.
Feigler Ignác – Najstarší a súčasne aj najvýznamnejší zo synov známeho staviteľa. Štúdiá ukončil na viedenskej technike, kde získal ako cisársku cenu, ročný pobyt v Ríme. Keď precestoval Taliansko a Francúzsko, vstúpil do otcovho podniku a na tri desaťročia sa stal najplodnejším projektantom v Bratislave. Feiglerovci postavili veľa sakrálnych, obytných a priemyselných budov…
Scherz Philip – Zakladateľ kupeckej rodiny. Tovar mu dovážali z prístavov dlhé kolóny konských povozov. V roku 1825 získal za zvláštne zásluhy o obchod šľachtický titul de Vaszója. Mal veľkoobchod, aj výrobňu likéru. V Bratislave vlastnil niekoľko domov, na Panenskej ulici mal výrobňu likérov. Bol dlhoročným členom mestského zastupiteľstva, radcom Bratislavskej obchodnej komory a prísediacim bratislavského Stoličného súdu.
Műller Kristián Jozef – Pochádzal z Vorarlbergu. Pôvodne obdivovateľ Napoleona sa premenil na dobrovoľného bojovníka proti napoleonskej expanzii. Bol niekoľkokrát zranený, vyznamenal sa 19. mája 1809, keď svojou obratnosťou a udatnosťou prinútil po niekoľkohodinovom boji ustúpiť napoleonskú gardu granátnikov… bol najbližším spolubojovníkom vodcu tirolského povstania Andrea Hofera. Oboch postavili Francúzi pred súd. Hofera popravili, ale Műllerovi sa podarilo ujsť do Uhorska. Tu ho prijal sám cisár František I. a poveril ho diplomatickými úlohami. Tak presvedčil anglickú vládu, aby prispela finančne na protinapoleonovský boj. Po návrate z Anglicka bol rozčarovaný biedou, v akej zatiaľ žila jeho rodina, a tak sa presťahovali do Bratislavy.
Antalffy Vilmos (Vilhelmus) – Dlhoročný dirigent spevokolu Salvator pri jezuitskom kostole v Bratislave, učiteľ E. Suchoňa či F. Babuška.
Nečesálek Karol – Kňaz, publicista a botanik. Písal pod pseudonymom Michal Šaštínsky. Pôsobil v Uníne a v Borskom Sv. Mikuláši. Od roku 1926 bol apoštolským protonotárom, kanonikom trnavskej kapituly, vikárom, monsignorom a diecéznym škôldozorcom so sídlom v Bratislave.
Strehlen Anton – Od roku 1873 bol v Dóme svätého Martina spevákom a organistom, medzi rokmi 1879 – 1906 viedol Bratislavský spevácky spolok a v rokoch 1901 – 1905 dirigoval Cirkevný hudobný spolok.
Thiard Joseph Laforest – Bol významným dirigentom Dómu sv. Martina („Domkapellmeister“) kde pôsobil v 90. rokoch 19. storočia. V roku 1883 dirigoval v Bratislave premiéru Lisztovho oratória Svätá Alžbeta. Bol vynikajúcim interpretom Beethovenových skladieb.
Schneider Johann – Mestský výberca daní a mestský radca Ferdinand Schier, ktorý bol zároveň členom Bratislavského okrášľovacieho spolku. Autorom náhrobku je významný bratislavský kamenár Rumpelmayer.
rodina Rumpelmayer – Hrob známej kamenárskej a staviteľskej rodiny. Kamenársku dielňu mali na Kamennom námestí. Podieľali sa na realizácií významných stavieb v Bratislave, napr. na stavbe blumentálskeho kostola Nanebovzatia Panny Márie v Bratislave.
Keller Igor – Slovenský archeológ, ktorý sa dlhé roky venoval skúmaniu slovanského osídlenia v Devíne, ako i skúmaniu devínskeho farského kostola sv. Kríža a priľahlého cintorína. Bol dlhoročným zamestnancom Múzea mesta Bratislava.
Csáky Jenö, manželka Rudolfin, rod. Stadion – Csáky dosiahol funkciu cisársko-kráľovského komorníka a hodnosť husárskeho kapitána. V bratislavskom Prievoze si nechali postaviť kaštieľ s viac ako 50-timi miestnosťami, unikátny jeho asymetričnosťou. Súčasťou bola aj zimná záhrada so sklenenou kopulou do výšky prvého poschodia, kde rástli palmy. Znárodnený v roku 1954 a v roku 1956 prebudovaný na geriatrické sanatórium.
Jaklitsch Peter, Johann – Petrovi patril hlavný sklad piva Schellenhoferského pivovaru, sklad sladu, čokolády, južného ovocia, výčap vína a piva. Vlastnil tiež továreň na šampanské a Plzenskú reštauráciu na Michalskej ulici. Johann bol spolu s J. Palugyaom, Ludwigom a ďalšími spolumajiteľom továrne na konzervy.
Könyöki (pôvodne Ellenbogen) Jozef – Pôvodne vojak z povolania, neskôr domáci učiteľ kreslenia. Bol aktívnym členom archeologických inštitúcií, spoluzakladateľ Bratislavského okrášľovacieho spolku a iniciátor založenia Múzea mesta Bratislavy v roku 1869. Zhromaždil významnú zbierku obrazov, sôch, grafík a umelecko-remeselných predmetov. V 30. rokov 20. storočia bol jeho riaditeľom. Bol aktívny pri pamiatkových obnovách a reštaurovaní Starej radnice i Dómu sv. Martina. Významný korešpondent Uhorskej dočasnej pamiatkovej komisie, zhromaždil kresobné informácie o významných kostoloch a hradoch západného Slovenska. Aktívne sa zapájal do pamiatkovej starostlivosti v Bratislave. V deň jeho pohrebu, 3. marca 1900, mu napriek nevľúdnemu počasiu prišli vzdať úctu významné osobnosti mesta, zástupcovia škôl i žiaci a žiačky, ako aj členovia mnohých mestských spolkov.
Pisztory Felix – Známy lekárnik, majiteľ lekárne U červeného raka, kde je dnes múzeum. Bol popredným funkcionárom 1. Bratislavskej šporivej banky a hlavným iniciátorom postavenia Ganymedovej fontány pred SND sochárom Viktorom Tilgnerom. Na dnešnej Štefánikovej ulici si nechal postaviť palác v neorokokovom slohu. Za komunistickej vlády v ňom bolo Leninovo múzeum, kam nikto dobrovoľne nechodil. Po jej páde bude slúžiť kultúre a vzdelávaniu.
Lovassy – Náhrobok zdobí socha ženy v antickom odeve a text básne v nemčine:
Len ešte raz by som
Ti chcel povedať
ako nekonečne
Ťa milujem.
Ako len dlho moje srdce
bude biť
ani moja duša Ťa
nezabudne.
Fischer Alexander Albrecht – Spolu so známym českým skladateľom Oskarom Nedbalom boli vedúcimi dirigentskými osobnosťami bratislavského koncertného života. Najskôr organista Domu sv. Martina, potom profesor na Mestskej hudobnej škole a neskôr aj dirigent Cirkevného hudobného spolku. Za zásluhy o povznesenie hudobného diania v Bratislave mu v roku 1937 udelilo mesto cenu J. L. Bellu.
Dohnányi Fridrich – Pôsobil ako profesor matematiky a fyziky na katolíckom gymnáziu na Klariskej ulici. Zostrojil röntgenový prístroj, ktorý dal počas I. svetovej vojny k dispozícii vojenskej nemocnici na dnešnom Námestí slobody. Zaoberal sa aj teóriou rýchlopisu a do roku 1988 vydával stenografický mesačník Panstenographia. Viedol domáce kvarteto a študentský orchester. V jeho byte na Klariskej ulici sa pestovala komorná hudba.
Engyeli Eugen – Významný publicista a novinár, šéfredaktor denníka Grenzbote. Grenzbote bol denník v nemeckom jazyku, ktorý vychádzal na Slovensku do roku 1945. Od r. 1939 bol Grenzbote nemecký politický denník, ktorý vychádzal v Bratislave. Bol úradným orgánom nemeckej národnostnej skupiny a nemeckých organizácií na Slovensku.
Palugyay – Tento veľkoobchodník s vínom mal veľké skúsenosti a úspechy s vedením hostinca na Železnej studienke (1844), ale aj ako majiteľ reštaurácie hotela U zeleného stromu (1848) a od roku 1857 ako vlastník celého hotela. K reštauračnej činnosti pridal v roku 1850 aj obchodovanie s vínom, ktoré od roku 1864 vyvážal aj do zahraničia. Na území Bratislavy mal štyri výrobne šampanského. Firma získala ocenenia na medzinárodných výstavách (Bratislava 1871, Viedeň 1873, Paríž 1878, Brusel 1880, Melbourne – diplom za „najjemnejšie tokajské“). Už v 70. rokoch 19. storočia patril Jakub Palugyay k najbohatším Bratislavčanom s veľkým vplyvom. Vybudoval vínne pivnice pod svojím palácom na dnešnej Pražskej ulici, takže z obrovských sudov v pivniciach paláca sa podzemným potrubím dopravovalo víno priamo do železničných vagónov. Mestské múzeum v Bratislave má vo svojich zbierkach zaujímavosť, a síce účelové známky Jakuba Palugyaya. Známku v určitej hodnote si mohol jej vlastník vymeniť za určitý objem vína. Tak si aj zamestnanec firmy mohol vyniesť primerané množstvo cez vrátnicu podniku. Sám Jakub Palugyay mohol tieto známky darovať svojim známym, resp. na rôznych charitatívnych podujatiach. Tieto známky sa mohli rozdávať aj ako suveníry. Rozpad Rakúsko-Uhorska priniesol firme veľké problémy a ovplyvnil jej prosperitu. Znamenal zánik filiálok, zmenšenie trhu, pribudli colné bariéry a neúmerné zvyšovanie daní. Vojnové pôžičky, ktoré firma poskytla štátu, nemal kto splácať. Podnik v roku 1924 vystupuje ako Čs. účastinná spoločnosť pre produkciu a obchod s vínom Jakub Palugyay a synovia so sídlom v Bratislave, Lamačská 1. Veľká hospodárska kríza a katastrofálna neúroda spečatili osud pôvodne prosperujúcej firmy. Od roku 1934 je v rukách Živnostenskej banky, v roku 1939 sa ocitá v dražbe. Krátky čas mal budovu v držbe profesor Galvánek. Po roku 1945 fungoval podnik s názvom Bratislavské vinárske závody. Od roku 1948 tu sídlil ÚV KSS, hlavná komunistická centrála krajiny. Po páde komunistickej vlády bude patriť objekt Ministerstvu zahraničných vecí SR a na spoločenské akcie sa často budú využívať aj zrekonštruované veľké a priestranné pôvodne vínne pivnice.
Verím, že moja najnovšia kniha bude pre vás inšpiráciou aj k takýmto poučným prechádzkam historickým Ondrejským cintorínom.
Knihu z vydavateľstva Spolku slovenských spisovateľov dostanete v každom dobrom kníhkupectve, ale môžete ju mať aj hneď vo forme e-knihy a na objednávku aj v printovej podobe.
Napísanie románu podporil z verejných zdrojov
formou štipendia Fond na podporu umenia.
