In memoriam: rozhovor s MUDr. Milošom Janouškom, CSc. o zvuku, hluku a umení

Miloš Janoušek

Toto je záznam mojej relácie o vede vo FUN-Rádiu z roku 1999. Hosťa spovedám ja a vtedajší moderátor FUN-Rádia, Tibor Hlista.

Je to na pamiatku Tibora, ktorý zomrel len vo veku 41 rokov, a Miloša, ktorý sa dožil 70 rokov, čo svojim spôsobom aj predpovedal v tomto rozhovore:

 

MURÍN- Dnes budeme hovoriť o hluku, zvuku a melódii, takže opäť použijeme dr. Stima z Yokohamy. Jednoduchý test hluchoty: pridržíte si približne 5 cm od ucha tikajúce náramkové hodinky…

FUN- Nie digitálne…

MURÍN- Ani vežové, ale náramkové a ak je ich zvuk nerovnaký alebo veľmi mdlý u oboch uší, vyhľadajte lekára. Veľmi častý je tzv. tinitus, teda zvonenie v ušiach, alebo pulzovanie či dokonca melodické zvuky, ktoré najčastejšie počujeme v posteli nadránom. Buďte trpezlivý, hovorí dr. Stim, ak to neprejde po niekoľkých týždňoch, vyhľadajte lekára, či nejde o raritný tumor, alebo poruchu ciev. Ak nejde o takýto prípad, naučte sa jednoducho so zvonením v ušiach žiť. Dá sa to.

FUN- Netreba chodiť stále otvárať…

MURÍN- To je jeden citát. Druhý mám veľmi čerstvý a aktuálny. Počul som 9. 5. na BBC a zaznamenal som si: komisia OSN v Ženeve zverejnila zistenie, že napriek tomu, že Izrael podpísal konvenciu o vojnových zajatcoch a zamedzení mučeniu, mučí palestínskych väzňov a to aj pomocou hudby. A to už je otázka, na ktorú odpovie náš hosť MUDr. Miloš Janoušek, CSc.

*

FUN- Ak som teda dobre rozumel tomu, čo tuná Gusto Murín pred chvíľočkou rozprával a teda to sa mi málokedy stáva, že tomu rozumiem, čo on rozpráva, tak dnes sa budeme rozprávať o hygiene sluchu, o hluku, hluchote, sluchote a ďalších veciach…

MURÍN- O čistote uší, máš si ich umývať… Začnime tým drasťákom, aký je tvoj komentár k tomu citátu o mučení hudbou?

JANOUŠEK- Neviem celkom zaujať stanovisko, ako tak pozerám, tam je ešte v zátvorke že light music. Neviem, či sa tým myslí ľahká hudba…

MURÍN- Ja si myslím, že im púšťali Repete alebo Vivat Slovakia…

JANOUŠEK- Alebo sa tu jedná o svetelnú hudbu?

FUN- To by ináč mohlo byť, lebo hudba kombinovaná s blikajúcim svetlom dokáže byť ešte väčšie šialenstvo. To už je diskotéka…

MURÍN- Nie je možné mučiť hudbou?

JANOUŠEK- Samozrejme je to možné. Niekde som čítal, že sa to používalo už v staroveku, v Číne. Tu sa dostaneme k samotnej povahe zvuku, hluku, hudby, a podobne.

MURÍN- A čo na toho doktora Stima, čo zvoní hygienikovi v ušiach? Lebo sme zabudli povedať, že Ty si hygienik: Štátny zdravotný ústav Slovenskej republiky v Bratislave. Bol by si taký pokojný ako je to tu napísané, vydržal by si niekoľko týždňov?

JANOUŠEK- Vraví sa, že akonáhle máš ten tinitus, máš bežať k lekárovi a zistiť, že čo s tým je. Tinitus je jeden z tých prvých, najľahšie spozorovateľných príznakov toho, že niečo nie je v poriadku.

MURÍN- Ja teraz niečo na Teba prezradím. Ty si ma svojho času zaviazal mlčaním, ale to mlčanie je už premlčané, takže o Tebe poviem takú jednu veselú príhodu. Raz som totiž stretol Miloša Janouška, keď som bol na vedeckej stáži v Prahe, a išli sme po nejakej konferencii na vínko, po meste. Pri Karlovom moste bol antikvariát, starožitníctvo a tam za výkladom bola litografia Miró-a. Miró bol súčasník Picassa. Táto bola zrovna stá a fascinovala ma tým, že na nej boli len tri čiary a tri bodky, myslím, že žltá, červená a zelená.

JANOUŠEK- A čierna hviezdička…

MURÍN- To je možné. Môj drahý priateľ Miloš ma poveril, aby som to kúpil, lebo bola nedeľa. Poslal mi dvetisíc korún, čo boli v tej dobe strašné peniaze. A zatajil to, nesmel som nikomu povedať, že je majiteľom takýchto vecí. Ale k čomu smerujem: Ty si lekár, výtvarné umenie nie je jediné, čo Ťa zaujíma, si známy folkový spevák… Máme viacero prípadov lekárov, ktorí umelcujú. Vyriešme tento problém: prečo lekári umelcujú?

JANOUŠEK- Ja si myslím, že to je relax. Máš pocit, že viac lekárov fušuje do remesla umelcom, než ľudí z iných povolaní?

MURÍN- Tak som to myslel. Nerátal som to. Vždy ma to prekvapilo a mnohých to prekvapuje, že prečo práve lekár?

JANOUŠEK- Možno že to je šokujúce preto, lebo u lekára sa predpokladá, že to je seriózny človek, že sa nebude zaoberať takými vecami. Ja sa pamätám, že vždy, keď sa prevalilo v mojom zamestnaní, že robím hudbu, hrávam, píšem, tak to vzbudilo dosť rozpačité reakcie mojich kolegov. Od takých že „to sa zase nabalí“, aj keď o tom nabaľovaní vieme svoje, až po reakciu typu „čo má čo vedecký pracovník alebo lekár sedieť v nejakom klube a vyhrávať, či nahrávať platne, že má sedieť a študovať, študovať, študovať…“ Takže odvtedy sa radšej takýmito vecami nechválim.

MURÍN- Tento problém som riešil aj ja, keď sa v Prahe na Ústave experimentálnej botaniky dozvedeli, že ja ešte aj píšem. Pamätám si tú krásnu scénu, keď tam všetci boli nejako pokope a jedna z tých pracovníčok sa odhodlala a hovorí: „Gustave, ale proč?“ Ja som sa pozrel na tú bezradnú tvár a povedal som: „Pre prachy!“ A ona sa tak strašne potešila, vytiahla ma na chodbu a povedala mi: „Gustave, to bylo to nejlepší cos mohl říct. To pochopí každý!“ Nemôžeš im vysvetliť, že Teba niečo nutká, že máš nejaké veľké alebo malé potreby… Spýtame sa Ťa to, čo sa pýtame každého: prečo hygienik? To si bol doma nejaký medvedík mýval?

JANOUŠEK- U nás je to asi zaťažené rodinnou tradíciou, pretože môj otec bol tiež pracovníkom v obore hygieny. Tak nejak po meči som sa dostal aj k tomuto. V začiatkoch som študoval niečo úplne iné, skôr ma lákala prírodoveda, genetika a tak… Potom som si dal prihlášku na lekársku fakultu a tam mi po pohovoroch ponúkli, že môžem nastúpiť do Prahy. Dostal som teda príležitosť, ktorá sa neodmieta. Prijal som to, strávil som tam pekných šesť rokov, niečo som sa dokonca aj naučil. Ten pobyt bol veľmi dôležitý aj pre moju umeleckú alebo pesničkársku budúcnosť.

MURÍN- Ja sa na Teba pozerám teraz veľmi zasvätene a s úsmevom, pretože som poznal hygienikov v Prahe, bol som tam rok na stáži. Mám taký pocit, že na hygieniku do Prahy chodilo veľa ľudí zo Slovenska.

JANOUŠEK- To bolo jediné miesto, kde sa hygiena dala študovať. Bola nejaká kvóta, myslím, že jedna tretina bola vždy zo Slovenska. A tam sa zišli skutočne vyberaní jedinci… Známe a obávané boli napríklad  medické parníky…

MURÍN- To si pamätám, jeden mi skoro ušiel…

JANOUŠEK- Ale neušiel…

MURÍN- My sme prišli neskoro na tú lúku, všetci tancovali. Nebudeme to rozoberať, to by sme sa vrátili k našej ranej mladosti, teraz  sme stále krajší. Hygiena, pre mňa, z toho hľadiska ako to ja vidím a cítim a píšem, sa zdá byť nástrojom sterilizácie a izolácie človeka od prírody. Všetko, s čím sme pokojne žili: všičky a špinka a švábiky nám zrazu začali vadiť, prišla hygiena a izolovala nás. Už ani tie holuby, moja žena sa večne rozčuľuje, lebo holuby nám vieš čo na balkóne.

JANOUŠEK- Aj keď si Ťa, Gusto vážim, trošku by som Ťa tu poopravil. Teraz rozpitvávaš problém alebo omyl, ktorým trpí kopa ľudí.

MURÍN- My sme si to zobrali  za úlohu: priamo tu pred mikrofónmi, nie pred kamerami, dokázať to, čo si všetci poslucháči Fun rádia a nielen Fun rádia myslia: že proste veda je tu nanič.

JANOUŠEK- To sa mi páči… To je veľmi zaujímavý spôsob existencie, prísť niekde pred mikrofóny, sadnúť si, rozprávať omyly a čakať, že ti ich tá druhá strana bude vyvracať. Ty vlastne z handicapu urobíš obrovskú prednosť.

MURÍN- My s Tiborom tu vlastne zakladáme vedeckú disciplínu…

FUN- Koľkým politikom sa tak darí žiť, že rozprávajú omyly…

JANOUŠEK- No dobre, ale nečakajú, že im to bude niekto vyvracať.

MURÍN- Tak nás teda pouč!

JANOUŠEK- Vráťme sa teda k hygiene: nie som veľký fanúšik tohto slova, práve z tohto hľadiska. Pre väčšinu ľudí je hygiena umyť si ruky pred jedlom a po návrate so záchoda, koniec, bodka. Hygiena je predovšetkým prevencia. Prevencia v životospráve, v spôsobe života, v pracovnom prostredí, v pracovnej činnosti… hygiena má niekoľko odvetví: komunálna hygiena, v pracovnému prostredí preventívne pracovné lekárstvo, tu už tá prevencia vystriedala tú úzko zameranú hygienu, potom hygiena výživy pri procese spracovania potravín, hygiena detí a mládeže…

MURÍN- Takže to môžeme odľahčene zhrnúť, hygiena je veda a nie je to hygiena, ale preventívne lekárstvo…

*

FUN- Dnes ráno som si pozrel jeden citát zo včerajších novín: Nespi na stene! Nelež pri jedení nad stolom! Nepľuj zubnú pastu do uteráka! Nemeň si spodnú bielizeň až po štyroch dňoch! Nejedz priamo z konzervy! A nie aby ti napadlo päť mesiacov sa nekúpať! Autorom citátu je americký astronaut Jerry Lilenger v liste z vesmíru, v ktorom sa pri radách synovi inšpiroval osobnou skúsenosťou z končiaceho sa niekoľko mesačného pobytu na zastaranej, dosluhujúcej ruskej orbitálnej stanici Mir. Čo na to hygienik?

JANOUŠEK- To čo si teraz hovoril, je neuveriteľná koncentrácia hygienických smerov. Tam máš všetko: hygienu bývania, výživy, obliekania a vzhľadom na to, že sú to rady otca synovi tam máš aj hygienu detí a mládeže… ja to odcitujem vlastnými slovami. Robert Koch povedal ešte koncom devätnásteho storočia, že raz príde doba, keď sa proti hluku bude musieť bojovať rovnako intenzívne, ako proti prenosným chorobám. S neobyčajnou jasnozrivosťou predpovedal vlastne dnešnú dobu, keď sa s hlukom stretávame takmer všade.

MURÍN- Ale prečo? Prečo Beatles nemohli hrať na akustických gitarách?

JANOUŠEK- Mohli, ale zrejme nechceli.

MURÍN- Teraz som Ťa dostal. Nehovorím to náhodou, ja som sa o Tebe dozvedel, že si dlho zakazoval skupine folkové združenie Slnovrat elektro-zosilovače.

JANOUŠEK- Áno, my  sme vlastne boli zakladatelia unplugged music, akustickú hudbu hráme od nejakého sedemdesiateho siedmeho roku a až teraz, na staré kolená sme začali používať plugged…

MURÍN- Začali ste hluchnúť…

JANOUŠEK-  Aby nás bolo počuť, aby sme počuli… Je ťažké povedať, čo viedlo k zosilňovaniu hudby, ale zrejme je to komplex faktorov, rytmus života. V stredoveku tu bola akustická a kľudná hudba. Moderná hudba začala vlastne s nástupom rock and rollu.

MURÍN- V predslove sme spomínali ticho hudby. Napadlo mi, že niektoré pesničky sa už ani nedajú hrať ticho. Napríklad taký „Shadow on the wall“ si neviem predstaviť pod 50 až 80 decibelov. Zdá sa mi to ako taká pasca, do ktorej hudba spadla a už vlastne sama seba generuje. Pôsobí toto nejakým spôsobom na ľudí?

JANOUŠEK- Určite. Hudba má veľa účinkov, okrem toho, že má pôsobiť relaxačne a má určitú informatívnu hodnotu má aj bočné účinky. To znamená, že vyvoláva psychické zmeny, či už pozitívne alebo negatívne. To sú otázky súvisiace s farebnosťou, monotónnosťou ale i intenzitou hudby.

MURÍN- Na koncertoch sa hrajú väčšinou dramatické, tvrdé, rytmické, veľmi hlučné, až neurotizujúce veci. Poznáme prípady hystérie na koncertoch, prepukania násilia, demolácie… Môže to súvisieť?

JANOUŠEK- Samozrejme, súvisí to aj s intenzitou, veď je známe, že hluk a nie len hudobný, spôsobuje zmeny v psychike, agresivitu, ale určitú úlohu tu hrá aj rituál. Rituálny tanec a hudba tu boli od praveku, existuje u domorodých kmeňov v Afrike a Austrálii…

MURÍN- A na diskotéke…

JANOUŠEK- Presne… Ten idylický rytmus, ktorý kedysi vyvolávali šamani, je dnes základom diskotékovej hudby. V šesťdesiatych rokoch bola priemerná dĺžka skladby 3 minúty, dnes neexistuje diskotéková skladba pod 6-10 minút. Dominujúce sú bicie, málokedy sa ten rytmus radikálne mení. Reťaz toho rytmu, rituálu pokračuje nepretržite.

MURÍN- Takže geniálneho bubeníka Ringo Starra už netreba, stačí automatický bubeník.

JANOUŠEK- No, stačí… Záleží na tom, čo od hudby žiadaš.

MURÍN- Myslím teraz konzumnú, masovú hudbu.

JANOUŠEK- V podstate áno, pretože tu nejaké vymýšľanie je skôr na závadu. Všetky tieto dance floor hudby už v podstate pracujú s pravidelnými slučkami, objaví sa jeden tón, jeden motív alebo výkrik, ktorý sa pravidelne opakuje.

FUN- Poďme k praxi hygienika. Hovorili sme o tom, že kedysi sa hrávalo naživo, s akustickými nástrojmi, pri podstatne menšom hluku. Dnes sa používajú silné aparatúry, dobre vieme, ako sme obdivovali aparatúru Rolling Stones, keď to rozložili v Prahe na Strahove, že čo to tam boli za obrovitánske výkony. Znamená to, že je to výsledok nášho hluchnutia, alebo toho, že sa tie kapely snažia osloviť ďaleko väčší počet ľudí, ako nejakí hudci s cimbalom? Ľudstvo postupne stráca dar Prírody a hluchne?

JANOUŠEK- Predstava megakapiel typu Rolling Stones, Aerosmiths či Pink Floyd v bare pre tristo ľudí je nemysliteľná. Oni to potrebujú, to je jasná záležitosť.

FUN- 60-, 80-, až 100 tisíc sa tam musí zmestiť…

JANOUŠEK- Áno. Druhá vec je, čo to so sebou prináša, tie neustále sa zvyšujúce hladiny hluku. Je zaujímavé, že dnes už hluk vlastne potrebujeme a potrebujeme ho stále väčší a väčší. K tomu sa ešte dostaneme, o zmysle hluku a hudby v našom živote. Tretia vec je, či ľudstvo hluchne. Musím povedať, že áno.

MURÍN- Merateľné to je, ale existujú štúdie?

JANOUŠEK- Áno, existujú štúdie o tom, o koľko sa zhoršil sluch. Presné čísla neviem, ale sú to rádové rozdiely, strata sluchovej ostrosti je každou generáciou väčšia.

FUN- Ja Ťa teraz, Gusto predbehnem, i keď sa hotuješ položiť otázku… Myslím si, že každý z ľudí, ktorý existujú dnes na Zemi, neberie človeka s okuliarmi, napokon sme tu v štúdiu zo štyroch dvaja, ako nič zvláštne. Znamená to, že v blízkej budúcnosti človek s načúvacím prístrojom bude tak bežný, ako dnes človek s okuliarmi?

JANOUŠEK- No, dúfam, že až tak ďaleko sa nedostaneme…

MURÍN- To bola dobrá otázka, až som prekvapený… Ale vážne, nemôže sa to stať civilizačnou chorobou?

JANOUŠEK- Ja v to pevne verím… Ale existujú práce amerických a anglických autorov z konca osemdesiatych rokov, začiatku deväťdesiatych rokov, ktoré jednoznačne hovoria, že napr. 30% anglických mladých ľudí má sluch, ktorý sa dá hodnotiť ako poškodený. Američania dokonca hovoria už o šesťdesiatich percentách.

MURÍN- Nedostávame sa do takej civilizačnej slučky, že ono nám toho sluchu ubúda, preto zvyšujeme decibely a čím viac ich zvyšujeme, tým viac toho sluchu nám ubúda?

JANOUŠEK- Myslím si, že je v tom určitá zacyklenosť, lebo my žijeme v dosť vysokej hladine hluku, prenasleduje nás vlastne všade, či už je to pracovné alebo životné prostredie. Sám vieš, že je iná situácia na tvojej chalupe na Orave a iná…

MURÍN- Tam je moja cirkulárka…

JANOUŠEK- Tá, keď ju zapneš, tak to je vzrušenie pre celú dolinu, ale ak ju spustíš tu, ľudia si to ani neuvedomia. Nedávno som čítal takú perličku, že niekedy v 18. storočí v Londýne keď niekto v noci zakričal: „Horí!“, tak bolo hneď pol Londýna na nohách a začali hasiť… Dnes sa tam jednak majú problém dostať hasičské autá, jednak to nikto nepočuje…

MURÍN- Svojho času, keď sme na Orave začínali a Veronička a Lucka boli ešte malé, tam raz ráno pustili ten dedinský rozhlas, do toho pustili nejakú krásnu hudbu, čo sa vinula údolím, čo bolo jednak krásne, ale vtedy som si uvedomil, že mi do hluku vlastne zaťahujeme už aj zverstvo okolo.

JANOUŠEK- Ale zvieratá sa chránia. Ja som už dokonca videl aj zvieratá s chráničmi na sluchoch…

*

MURÍN- Tak, aby som hneď dal veci na správnu mieru a tých, čo sa teraz vyľakali a začali kontrolovať svoje domáce zvieratá, musím povedať, že u zvierat existuje zrejme nejaká adaptácia na hluk, pretože som zažil prílet dopravného lietadla na popradské letisko a videl som popri pristávacej dráhe sa popásať lane… Je možná adaptácia na hluk aj u ľudí? Ľudia, žijúci v mestách, bývajúci pri železničných tratiach…

JANOUŠEK- Teoreticky môžeme hovoriť o určitej adaptácii na hluk. Tak isto ako u tej lane. Myslím si, že selektívne vyčlenila lietadlá, s ktorými asi prichádzala do kontaktu od malička a vie, že to vlastne nie je pre ňu nebezpečné. To je proste len informácia…

FUN- Tak či tak nemá na lístok…

JANOUŠEK- Tak, presne: ona si nezalieta, tak čo sa bude kvôli tomu vzrušovať… O tom, či existuje adaptácia, sa popísalo veľa a ukázalo sa, že je to síce subjektívne, človek má pocit, že na určitú hladinu hluku si zvykol. Boli robené experimenty na dobrovoľníkoch, napríklad v spánku, púšťali im určité hladiny hluku, napr. letecké motory. Spočiatku tí ľudia skákali z postele, desili sa, po čase sa však zistilo, že si zvykli, nič to s nimi nerobilo, spokojne spali ďalej. Zdanlivá adaptácia tu bola. Lenže akonáhle sa išlo do hĺbky, robilo sa EKG, EEG, biochémia, sa ukázalo, že tá adaptácia bola len zdanlivá, zmeny v organizme hovorili o stresovaní. Pred nedávnom sme sa bavili o tom, či na hluk doplácajú zdravotne len ľudia a zvieratá nie. Treba si uvedomiť, že životnosť lane je podstatne nižšia než životnosť človeka. Keď laň žije desať rokov v hluku, tie zmeny sa nemusia na nej prejaviť tak, ako na človeku, ktorý žije v hluku sedemdesiat rokov.

MURÍN- Chceš snáď povedať, že poškodenie z hluku sa akumuluje?

JANOUŠEK- No iste.

MURÍN- Čiže už sme pri chorobách z povolania…

JANOUŠEK- No, môže sa akumulovať, ale má to dve stránky. Jednak je to hluk priamo na sluch, jednak sú to zmeny  mimosluchové. Treba si uvedomiť, že ucho je vlastne vstupná brána. Dráha, ktorou prechádza zvuk, končí vlastne v mozgu. Vznikajúce zmeny sa prejavujú jednak priamo na sluchovom orgáne, ale prostredníctvom centrálneho nervového systému sa na odozve podieľa celý organizmus.

MURÍN- Dopraj mi, aby sme išli po poriadku, najprv by sme radi videli nejaké praskajúce bubienky, alebo teda by sme ohlasovali, kedy prichádza ku skutočne vážnemu poškodeniu zvukového aparátu a hlavne sa sústreďme na to, kto je najviac ohrozený. Povedzme v pracovnom prostredí.

JANOUŠEK- Pracovné prostredie je charakteristické tým, že hladiny hluku bývajú vyššie, ale krátkodobejšie, ako v životnom prostredí. V životnom prostredí tie nižšie hladiny hluku vlastne pôsobia nepretržite, celý deň a na celú populáciu.

MURÍN- Myslíš teraz hluk dopravy, rozhlas…

JANOUŠEK- Všetko to, čo sa spája s naším bežným životom: električky, autobusy, autá, ale aj spotrebiče…

MURÍN- Vráťme sa na pracovisko. Ktoré profesie sú podľa Teba najviac ohrozené?

JANOUŠEK- To sa nedá povedať. Existujú zámočnícke profesie, kde pília železo, pracujú s bucharmi, cirkulárkami, stolárske profesie…

FUN- Takí moderátori, ľudia na zvukových pracoviskách, hudobníci…

JANOUŠEK- Riziko je najväčšie v týchto profesiách… Ale menej sa pripúšťa tá možnosť, že práve hudobní režiséri, profesionálni hudobníci môžu byť a bývajú postihnutí, teda majú poškodený sluch. Pre týchto ľudí je vlastne zdravý sluch pracovný nástroj. Poškodenie sluchu je určitým hendikepom vo všetkých povolaniach. Aj tie bežné, remeselné profesie sú veľmi často kvalifikované.

FUN- Ťažko spraviť z hluchého zvukára maliara…

JANOUŠEK- Presne tak. Remeselník sa môže preškoliť na nejakú inú, podobnú činnosť, ale u zvukových majstrov, hudobníkov, si neviem predstaviť nič iného.

MURÍN- Teraz mi niečo napadlo: tí hudobníci hluchnú a potom zvyšujú tie decibely a púšťajú to do tých ľudí na koncertoch. Ako sa tomu môže človek brániť, povedzme, keď je v hlučnej prevádzke? Okrem napr. štupľov do uší, čo môže pomôcť najprirodzenejšie?

JANOUŠEK- Boj proti hluku na pracoviskách pozostáva z troch rôznych okruhov: jednak by to mali byť zmeny organizačné, technické alebo technologické, ktoré majú za úlohu znížiť hladinu hluku v tom prostredí, napr. okrytovaním strojov, výmenami opotrebovaných zariadení. V prípade že nejaké stroje stoja priamo na podlahe, dá sa to riešiť odhlučnením, odtlmením. Potom samozrejme existuje možnosť výmeny hlučného prístroja za menej hlučný. A potom sú zmeny organizačné.

FUN- Hlučného šéfa vyhodiť…

JANOUŠEK- Alebo trebárs máš pracovisko, kde je uprostred miestnosti nejaké nadmieru hlučné zariadenie, na ktorom robí jeden človek. Ten svojou prácou vlastne exponuje ďalších dvadsiatich ľudí, ktorých by nemusel. Dá sa to vyriešiť tak, že ten stroj sa premiestni do druhej miestnosti a tým pádom sa zmenší riziko poškodenie ďalších ľudí. Potom tu sú tie náhradné opatrenia, ochrana, pomocou ochranných prostriedkov, štupľov.

MURÍN- A čo regenerácia?

JANOUŠEK- Existujú údaje, podľa ktorých za bežných okolností, bežný človek by pri hranici asi 85 decibelov nemal utrpieť poškodenie sluchu.

MURÍN- Prečo? Čo produkuje 85 decibelov? Letecké motory?

JANOUŠEK- Nie, letecké motory produkujú okolo 140 decibelov. Určité brúsky… Ale to sa takto nedá povedať. Hluk môžeš rozložiť do určitého časového obdobia. Keď je krátke časové obdobie, napríklad 10 minút, môže byť hladina hluku vyššia, ako keď hluk pôsobí nepretržite počas ôsmych hodín.

MURÍN- Majme povedzme tých osem hodín 67 decibelov…

JANOUŠEK- To je v poriadku.

MURÍN- A nepotrebujeme sa z toho spamätávať nejako?

JANOUŠEK- No samozrejme že určitá únava nastupuje. Ale nie je taká závažná, ako dajme tomu pri tých 85-tich decibeloch. 85 decibelov berme ako povolenú hodnotu, pri ktorej sa predpokladá, že keď je človek pri 85 decibeloch osem hodín v robote, potom ide domov a je 16 hodín v tichu, sluch má možnosť na druhý deň sa zregenerovať.

MURÍN- A je v tichu?

JANOUŠEK- Mal by byť.

FUN- Ja sa spýtam, ako úplne normálny, bežný človek, neodborník, ktorý je na nejakom pracovisku: ako zistím, že hladina hluku je nad normu, bez toho, aby som volal nejakého hygienika, ktorý tam príde s meracím prístrojom a dá to celé zavrieť? Aké príznaky sa u mňa môžu objaviť v prípade, že pracujem na hlučnejšom pracovisku, než aké spĺňa hygienické normy?

MURÍN- Náramkové hodinky 5 centimetrov od ucha… Dr. Stim…

FUN- Nie, ako prídem domov a hučí mi v ušiach alebo…

JANOUŠEK- To hučanie v ušiach, o ktorom hovoríš už je varovné znamenie, že nastáva určité poškodenie sluchu. Až tam by sme sa dostať nemali. Zvýšená hladina hluku sa dá zistiť napr. podľa toho, či je sťažená komunikácia, či musíš zvyšovať hlas, ale to sú subjektívne veci. Hlas môžeš zvyšovať aj preto, lebo sám dobre nepočuješ. Pri akomkoľvek poškodení sluchu sa zhoršuje sluchová ostrosť a pri maskovacom hluku, napr. vrave v spoločnosti, už máš problémy s rozumením. A nemusí to byť kvôli pracovisku, poškodeniu sluchu hlukom, môže to byť metabolického pôvodu, môže to byť poškodenie spôsobené liekmi, atď.

MURÍN- A čo takto zvýšená únava, spavosť, podráždenosť – môže to súvisieť?

JANOUŠEK- To je tá sluchová únava. Citlivosť sluchu sa znižuje. Za predpokladu, že potom si 16 hodín v tichu, máš pauzu, sluch sa zotaví. Akonáhle nemá šancu sa zotaviť, ak si aj potom v hlučnom prostredí, určitý stupeň únavy zostáva. Nastáva kumulácia až do vyčerpania.

MURÍN- Máš nejaký prípad zo svojej praxe, že niekto to takýmto spôsobom prešvihol?

JANOUŠEK- To sú vlastne choroby z povolania…

MURÍN- Ale myslím, ak neregeneroval…

JANOUŠEK- Áno, sú aj také prípady, aj keď našťastie nie tak často. Zažil som pri vyšetrení pracujúcich v rizikových profesiách hluku, že som sa pýtal toho pracovníka, čo robí po svojej pracovnej dobe a on sa mi zdôveril, že buď hrá v barovej kapele, alebo robí fušky svojim kamarátom na cirkulárke a privyrába si. Ten sluch sa nemá čas zregenerovať…

MURÍN- Ale prišiel sa sťažovať na sluch?

JANOUŠEK- Neprišiel… Ja som tieto veci zistil v rámci určitých výskumov a prehliadok pracovníkov v rizikových profesiách. Sú tu aj ľudia, ktorí naozaj trpia, ale najhoršie na tom je, že oni vedia, čo si môžu spôsobiť a predsa chýba záujem chrániť si vlastný sluch. To je absurdné.

*

MURÍN- Pre tých, čo medzičasom zaspali, pretože náš drahý hosť ako vedecký pracovník začal prednášať…

FUN- Po zápočty si príďte zajtra popoludní…

MURÍN- A evidentne začal kľučkovať. Vedecký pracovníci sa od politikov líšia tým, že často majú odvahu povedať: neviem.

FUN- Vedecký pracovník má pochybnosti, politik nikdy.

JANOUŠEK- Vo vede nikdy nemáš jednoznačnú záležitosť, nikdy nie je iba biele alebo čierne…

MURÍN- Ja som vypozoroval, ale je to známe aj z biológie, že hlad zbystruje sluch a zrak. To je atavizmus, pretože keď ten pračlovek bol hladný a chcel niečo chytiť, musel to najprv dobre vidieť a dobre počuť. Potom som si uvedomil, že vlastne atavizmus je to preto, lebo dnes nám to je už nanič, keď máme hlad, ideme ku chladničke… Zažil som takú scénu, keď som bol prepracovaný, vyčerpaný a otec, ktorý to ešte vtedy mal za úlohu, vysával a pre mňa bol ten hluk neznesiteľný. Je to možné aj otočiť, že treba mať dobrú fyzickú kondíciu, aby sme zniesli vyššiu hladinu zvuku?

JANOUŠEK- Nepovedal by som, že to priamo súvisí, berme to skôr ako celkovú kondíciu organizmu. Napr. po dobrom obede je človek utlmený a vtedy znesie všetko.

MURÍN- Ja nie, ja musím spať.

JANOUŠEK- Ten ochranný útlm… Zatiaľ čo v prípade, že je človek unavený, nevyspatý, úroveň predráždenia psychiky je taká veľká, že Ťa dokáže všetko rozladiť.

MURÍN- Nedostávajú sa ľudia do izolácie povedzme aj tým, že používajú walkman? Je to síce odbúranie od toho okolia, ale…

JANOUŠEK- No, walkman je dosť zvláštna téma. Keď v 1978-om firma Sony prišla s týmto vynálezom, sami netušili, čo spôsobia. Práve walkmany sa výrazne podieľajú na poklese sluchu terajšej populácie. Na pracoviskách sa hladina hluku veľmi starostlivo sleduje, nútime ich nosiť osobné ochranné pomôcky, zamestnávateľa nútime urobiť opatrenia na zníženie hladiny hluku, tí ľudia musia chodiť na vyšetrenie, ale u mladých… Ten sluch si nemôže dovoliť zregenerovať sa. Kopu mladých ľudí ale aj stredného veku vlastne používa walkman stále. Pri joggingu,  pri práci, pri bicyklovaní, dokonca pri šoférovaní, aj keď to je zakázané. Nie je tam šanca zablokovať tú voliteľnú úroveň, hladinu hudby, ktorú si púšťaš do ucha. Po čase nastupuje sluchová únava, ktorá ťa núti pridávať decibely a hravo sa dopracuješ k tomu, že si hodinu, dve, tri púšťaš 100 i viac decibelov.

MURÍN- Napadla mi taká spojnica medzi walkmanom a tým, že hudba vlastne istým spôsobom narušuje koncentráciu, vyhadzuje ho to z konceptu pri uvažovaní, atď., že tí ľudia vlastne nielen hluchnú, ale aj hlúpnu. Nemajú čas alebo možno ani nechcú uvažovať.

JANOUŠEK- Má to asi súvis aj s tým, že vlastne tá izolácia je dobrovoľná, že on sa potrebuje odrezať od okolia…

MURÍN- Ale on sa odreže aj od vlastného mozgu, mám ten pocit…

JANOUŠEK- Bohužiaľ dnes je aj tá hudba taká. Tá informačná hodnota nie je prvoradá.

MURÍN- Texty sú tam minimálne…

JANOUŠEK- Vraciame sa k tomu základnému, rituálnemu rytmu…

MURÍN- Hare Krišna, Hare Rama, som si poznamenal…

JANOUŠEK- Napríklad. Aj keď je to menej decibelové.

MURÍN- Mám takú otázku, ako technik-analfabet, napríklad také stereo slúchadlá… Mám pocit, že mi to exploduje v strede hlavy. To nie je problém?

JANOUŠEK- Neprirodzené je už to, že si púšťame slúchadlami hluk do uší. Hudba je, teda aspoň z hľadiska fyzikálneho tiež hluk. Je to priamy atak, vzdialenosť od ušného bubienku je tam minimálna. Čo sa týka tých stereo slúchadiel: fyziologicky je oveľa nepríjemnejšie, keď počúvaš slúchadlá iba jednostranné.

FUN- Napríklad také beatlesácke stereo?

JANOUŠEK- Presne, v šesťdesiatych rokoch to bola veľmi obľúbená disciplína…

MURÍN- Aby sme nezabudli, čo úplný opak, čo ticho?

JANOUŠEK- Človek dnes potrebuje určitú hladinu hluku, to je bezo sporu. Má to do istej miery aj stimulačný vplyv. Rovnako neprirodzené, ako nadpriemerný hluk, je aj absolútne ticho. Vy, ako ľudia, ktorí robíte v štúdiách, viete, ako nepríjemný vie byť pobyt v odzvučnených nahrávacích štúdiách so špeciálne upravenými stenami. Ešte extrémnejší príklad: absolútne odzvučnené priestory, kde je ten pocit tak neprirodzený, že po čase môže dôjsť k vážnym psychickým problémom.

MURÍN- Chceš tým povedať, že ak civilizovaný človek príde do oázy ticha, tak sa nevyspí?

JANOUŠEK- To už záleží od človeka… Ja mám takú skúsenosť: vyrastal som na hlučnej ulici a keď som sa presťahoval, tak som mal naozaj prvé noci problémy spať v tom tichu, ktoré ma obklopovalo. Bol to návyk na určitú hladinu hluku.

MURÍN- Ešte sme sa vôbec nedostali k takým pikoškám, ako že za socíku sa vravelo: Ticho lieči, nedávno som videl pod týmto sloganom reklamu na Toyotu, auto. Mitsubishi je známe tým, že vlastne nevydáva žiaden zvuk. Bola na to reklama, ktorú potom stiahli, ako ide slepec po Karlovom moste a skoro ho zrazí Mitsubishi… Čo doprava, ako zdroj hluku?

JANOUŠEK- Je to jeden z prvkov, ktoré prispievajú k zvyšovaniu hladiny hluku. Môže sa stať veľmi nepríjemným hlavne pre nie celkom zdravých ľudí, pre chorých, rekonvalescentov, deti. Čítal som nedávno jeden článok, kde práve Nemci hovoria, že na každom 50-tom infarkte sa nejakým spôsobom podieľa dopravný hluk svojim nepretržitým vyvolávaním stresu. Nepôsobí len na sluchový orgán.

MURÍN- Existuje, aj keď je tu v rozhlase nepoužiteľná, hluková mapa Bratislavy, kde sú vyznačené najviac zaťažené oblasti, ulice. Niekde dole pri Dostojevského rade bol ten prípad, čo som riešil, písal o tom, ešte ako študent. Tam bolo nejaké Gumonské silo, kde sa museli granuláty každú hodinu premiešať a obyvatelia, ktorí bývali naproti, sa sťažovali. Nakoniec tam postavili nejaké odhlučňovacie steny. Pomáhajú tie steny?

JANOUŠEK- Pokiaľ ja viem, pomáhajú. Treba ich postaviť adekvátne, pretože na jednej strane môžu zamedziť priamemu ataku na objekt, ale treba dávať pozor, aby odrazeným hlukom nebola ohrozovaná druhá strana. Takéto zvukové bariéry sú napr. na Bajkalskej ul., pretože tam dochádzalo k vplyvu na okolité domy. Sú aj prípady nedostatočne riešených zvukových bariér. Chceli izolovať zopár rodinných domov od diaľnice, postavili bariéry a nastal paradox, že celá druhá strana bola vystavená tým odrazeným zvukovým vlnám viac, ako predtým.

FUN- O týchto témach by sme mohli hovoriť ešte dlho, ale pre poslucháčov je najdôležitejšie to, že po ôsmich hodinách nadmerného hluku potrebujete šestnásť hodín tichého počúvania Fun rádia…

MURÍN- Chcem ešte poďakovať dr. Milošovi Janouškovi za to, že nás navštívil, že nás nejakým spôsobom poučil a odchádzame spolu do ticha.

FUN- Minimálne 12.000 metrov pod hladinu mora.

 

P.S. Vďaka, priatelia, Tibor a Miloš, že som mal možnosť byť s vami v najlepších časoch našich životov. S úctou spomínam…

Podobné články

Príkladná sídlisková iniciatíva

Okrajové bratislavské sídlisko Krasňany je vlastne satelitným mestečkom. Vybudované bolo koncom 50-tych rokov ako Záhradné mestečko. Tu sa po prvýkrát použili vnútroblokové oddychové zóny –