OSUDY V KAMENI – múzeum pod šírym nebom VI.

OSUDY V KAMENI, predná obálka

Vďaka štipendiu FPU som sa po 33 rokoch vrátil k ústrednej téme mojej prvotiny, ktorá pre vtedajšiu komunistickú moc neprípustný obsah nemohla na Slovensku vyjsť, a tak ju vydalo české vydavateľstvo Mladá Fronta hneď aj v českom preklade, a asi s najčeskejším názvom v histórii českej literatúry.

Na Slovensku nevyšla už ani po roku 1989, ale je snáď ešte dostupná v antikvariátoch.

Případ pohřbeného hřbitova, obálka
Případ pohřbeného hřbitova, obálka

Tou ústrednou témou vtedajšej novielky a dnešného románu, ktorý vychádza vo vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov, je záchrana našej histórie, ukrytej v náhrobných kameňoch na historickom Ondrejskom cintoríne v širšom centre hlavného mesta Bratislava.

OSUDY V KAMENI, celá obálka
OSUDY V KAMENI, celá obálka

Tak sa spolu prizrime bližšie, kto všetko formoval hlavné mesto Slovenska,

a aké osudy sú s tým spojené:

 

   Familie Billot – Rodina pochádzala z Francúzska. Ferdinand bol dlhé roky verejne činný, bol členom mestskej rady. Vynikal v dobročinnosti. Mal vrodenú telesnú vadu, to jeho politickí nepriatelia v komúne zneužili a Billota znemožnili. Nakoniec žil utiahnutý.

   Vilikovský Ján – Literárny historik a univerzitný profesor (FF UK, 1928 – 1939). Jeho syn, Pavol, sa stal známym a oceňovaným spisovateľom.

   Irma de Spányi – Popredná speváčka, sólistka Cirkevného hudobného spolku. Hosťovala aj na operných pódiách.

   Heiller Carolus – Bol štyridsať rokov mestským farárom, kanonikom pri Dóme sv. Martina a neskôr titulárnym biskupom. Svojou dlhoročnou činnosťou v rôznych humanitárnych a kultúrnych spolkoch sa zaslúžil o všestranný rozvoj Bratislavy. Pri príležitosti 50. výročia jeho kňazského vysvätenia vytvoril bratislavský rodák Viktor Tilgner jeho mramorovú bustu. Oslavy sa zúčastnil aj Heillerov osobný priateľ Franz Liszt, ktorý pri tejto príležitosti v Dóme dirigoval svoju Korunovačnú omšu. Heiller daroval Mestskému múzeu svoju cennú umeleckú zbierku.

   Martinengo Ferdinand (Nándor) – Pochádzal zo starého talianskeho rodu, ktorý vraj siaha do prvých storočí po Kristovi. Po tom, čo ho neprijali za vojaka, založil vlastnú šermiarsku školu. Bol prvý, kto po veľkých ťažkostiach presadil povinný telocvik na bratislavských školách a zavádzal masovú telovýchovu ešte pred založením Sokola v Čechách. V roku 1867 založil prvý Zbor dobrovoľných hasičov a hrdo ho viedol – po prvýkrát likvidovali požiar v hostinci „K uhorskej kráľovnej“ pri Trnavskom mýte. Sám vyučoval na Vyššej reálnej škole kráľovského slobodného mesta Bratislava taliančinu a gymnastiku. Založil aj Spolok na podporu chudobných študentov, bez rozdielu náboženstva. Za to ho cisár František Jozef I. ocenil viacerými vyznamenaniami. Najvýznamnejšie z nich sú Zlatý záslužný kríž a Rytiersky rad. Jeho význam je dokumentovaný aj tým, že na jeho pohrebe sa zúčastnila aj časť kráľovskej rodiny.

   Bagnovini Luigi – Už od 17. storočia Bagnoviniovci vykonávali v Bratislave kominársku živnosť. Luigi bol podnikateľom, ale vynikol aj ako organizátor protipožiarnej ochrany. Ako veliteľ bratislavského Hasičského zboru (1919 – 1924) vybavil pre zbor prvú motorovú striekačku a prvé záchranné auto. Aj jeho zásluhou sa podarilo lokalizovať veľký požiar Podhradia v roku 1913.

   Helmar Augustín – Profesor dejepisu a zemepisu na Kráľovskom vyššom gymnáziu v budove bývalého klariského kláštora. Zaslúžil sa o nález slávnych šiestich gobelínov s výjavmi Héry a Leandra, vyrobených v prvej polovici 17. storočia v Anglicku. Dnešnú pýchu bratislavskej radnice odkryli za tapetami v Primaciálnom paláci.

   Brestenská-Gessayová Elena – Dcéra Ignáca Gessaya sa narodila v USA, študovala tam právo. V Bratislave pracovala v Ústredí Slovenskej ligy. Bola spisovateľkou, publicistkou a prekladateľkou. Publikovala kultúrno-historické články, preklady, novely a básne v próze. Zaslúžila sa o vytvorenie výboru pre postavenie Hviezdoslavovho pomníka z verejnej zbierky.

   Dr. Kornhűber Andrej – Hoci s nemeckým menom, prispel k vedeckému životu na Slovensku. Profesor botaniky a zoológie, vynikajúci prírodovedec, autor mnohých prírodovedeckých štúdií, spoluzakladateľ Lekárskeho a Prírodovedeckého spolku. Pôsobil aj na Viedenskej univerzite, a keď bol penzionovaný venoval sa len bratislavskej problematike – geologickým pomerom, flóre a miestnej klíme. Platil za najvzdelanejšieho a najserióznejšieho vedca. Bol plodný a iniciatívny, keď však v dôsledku maďarizácie zaviedli maďarčinu ako povinnú dorozumievaciu reč aj v spolkovom živote, bol Kornhűber znemožnený, keďže reč neovládal. Takto znechutený a neuznávaný ako vlastenec, vzdal sa verejnej činnosti, začal chradnúť, odišiel do Viedne, kde 21. apríla 1905 zomrel. Jeho telesné pozostatky previezli do Bratislavy.

   Novorka Ľudovít, Jožko – Aktívne sa za II. svetovej vojny zúčastňovali na ilegálnej práci, za SNP prešli do partizánskej brigády Veličku, ale obaja zahynuli 21. septembra 1944 pri Turčianskom Ďure vo veku 24 a 22 rokov.

   Kořínek Josef Miloslav – Český jazykovedec a univerzitný profesor. Spoluautor slávneho Ottovho slovníka naučného, ktorý zahŕňal všetky dovtedy známe vedomosti v jednotlivých heslách.

   Môcik Jozef – Františkánsky rehoľník, organista, zbormajster a maliar. Hre na organ sa Môcik naučil v prešporskom františkánskom kláštore, kde potom pôsobil ako organista a kantor. Tu ako jeden z prvých učiteľov odovzdával základy hudobnej teórie neskôr slávnemu skladateľovi Franzovi Schmidtovi. Založil a viedol chlapčenský zbor, ktorý dosiahol značný ohlas a vystupoval dokonca aj v Bazilike sv. Petra pred pápežom Piom X.. V roku 1896 z rádu po sprísnení regúl vystúpil a naďalej pôsobil len ako diecézny kňaz v prestížnej funkcii domáceho kaplána arcivojvodu Fridricha s titulom konzistorného radcu ostrihomskej arcidiecézy. Pôsobil tiež ako odborník na stavby organov. S varhaníkom Antonom Schönhoferom starším mal dlhoročné spory, ktoré eskalovali 16. augusta 1917. Keď šiel ráno Môcik slúžiť do kostola pri konvente sestier voršiliek rannú omšu, zaútočil na neho priamo pred kostolom varhaník najprv palicou, následne dýkou. Môcik o dva dni na následky zranení zomrel.

   Urbánek Ferko – Začínal ako lekárnický praktikant, neskôr úradník v advokátskej kancelárii, potom sa rozhodol gazdovať na otcovskom majetku, ale bol aj tajomníkom Spolku sv. Vojtecha a Slovenskej ligy v Bratislave. Predovšetkým však ako dramatik ľudovosťou tém i spracovania oživil ochotnícke divadelníctvo na Slovensku.

   Lehocký Emanuel – Bez vyššieho vzdelania sa vypracoval na schopného novinára, politika a organizátora. V roku 1905 bol zvolený za predsedu Slovenskej sociálnodemokratickej strany Uhorska. V roku 1918 bol členom Slovenskej národnej rady a spoluautorom Martinskej deklarácie. Stal sa riaditeľom Robotníckej poisťovne. V rokoch 1920-1925 bol poslancom Národného zhromaždenia.

   Jánoška Ferenc – Známy portrétny fotograf, viacnásobný predseda Zmiešaného živnostenského spoločenstva, predseda Krajinského zväzu fotografov na Slovensku a zaslúžilý funkcionár viacerých humanitných, spoločenských a kultúrnych spolkov.

   Sprinzl Vencel – Bol tesárom, ktorý najmä po roku 1848 zbohatol. Keď vežu Dómu svätého Martina zničil požiar, tesári Sprinzlovci zhotovili drevenú časť konštrukcie veže. Podieľali sa na rekonštrukciách Michalskej veže, Starej radnice, divadla a iných objektov. Spolupracovali so známou staviteľskou bratislavskou rodinou Feiglerovcov, napríklad pri stavbe domov na Dunajskom nábreží.

   Lenard – Stará bratislavská rodina, z ktorej vyšiel bratislavský rodák Filip Lenard, ktorý sa v roku 1905 stal nositeľom Nobelovej ceny za fyziku. Zaujímavý je jeho Lenardov efekt, ktorým vysvetlil na ľudskú psychiku osviežujúce pôsobenie fontán či vodopádov, ale aj prečistenie vzduchu po daždi.

   Hörnes Henrik a Amelia – Boli to známi kaviarnici. Patrila im aj lodná kaviareň Boon, ktorá ešte v roku 1927 kotvila na dunajskom nábreží oproti Slovenskej národnej galérii.

   Edl Teodor – Pôvodne obchodník s textilom, neskôr bankár. Založil niekoľko bratislavských peňažných ústavov, bol aj predsedom Obchodnej a priemyselnej komory a predsedom 1. sporiteľnej pokladnice. Zaslúžil sa o hospodársky rozvoj mesta a jeho skrášlenie, vlastnil obchod s textilom a módnym tovarom. Bol spolumajiteľom medeného hámra na Borinke. Bol veľkým priateľom Prírody. Aj smrť ho zastihla na jednej z prechádzok v okolí Bratislavy. Spolu s Justim a Heillerom tvorili všemocný triumvirát, ktorý vládol mestu.

   Schramm Ferdinand – Poprední stavitelia a kamenári. Na ich firemnom štíte stálo:

Telefon 941 RUDOLF SCHRAMM

DIPLOMOVANÝ KAMENÁRSKY PODNIK

PRE MRAMOROVÝ PRIEMYSEL

BRATISLAVA, Lazaretská 15

Podujíma všetky ku stavbám potrebné kamenárske práce a odporúča svoj veľký sklad náhrobných kameňov zo svenitu, granitu, mramoru a pieskovcu, prikrývky na krypty a ohrady so železným zábradlím i bez toho, sochy  svätých, mauzolea, poľné a cintorové kríže atď… Obnovuje náhrobné kamene, porúchané počasím.

OBJEDNÁVKY SA RÝCHLE A PROMPTNE VYBAVUJÚ

 

Manderlák
Manderlák

   Manderla Rudolf – Vnuk brata Andreasa Manderlu, zakladateľa rodinnej mäsiarskej firmy od roku 1866. Významne zasiahol do vzhľadu centra mesta. V roku 1935 financoval „mrakodrap predsunutý nad ulicu námestia“, čo vyvolalo búrlivé reakcie a pozornosť občanov, mestských úradníkov a intelektuálov, keďže zasahuje do priestoru najfrekventovanejšej križovatky námestia. Mestské zastupiteľstvo aj proti uzneseniu regulačnej komisie stavebníkovi povolilo prekročiť stavebnú čiaru. Kým jedni vyjadrovali odpor voči špekulačnému zneužívaniu parcely a drzému podnikateľskému zámeru, druhí jasali nad veľkomestským vzhľadom domu. Obchodný a obytný dom Manderla bol v čase svojho vzniku najvyššou budovou na Slovensku. Mal na svoju dobu neuveriteľných jedenásť poschodí, vyzývavo stojaci na štyroch pevných stĺpoch. (Zdroj: Foltyn, Ladislav: Slovenská architektúra a česká avantgarda 1918 – 1939. Vydavateľstvo Spolku architektov Slovenska, Bratislava 1993)

 

 

Verím, že moja najnovšia kniha bude pre vás inšpiráciou aj k takýmto poučným prechádzkam historickým Ondrejským cintorínom.

Knihu z vydavateľstva Spolku slovenských spisovateľov dostanete v každom dobrom kníhkupectve, ale môžete ju mať aj hneď vo forme e-knihy a na objednávku aj v printovej podobe.

FPU, logo

Napísanie románu podporil z verejných zdrojov
formou štipendia Fond na podporu umenia.

 

Share on facebook
Share on twitter
Share on linkedin
Share on pinterest
Share on reddit
Share on tumblr
Share on email

Podobné články

Repka IV

Piešťanské túlačky poľom

Minulý rok ma pri prechádzke s miestnym znalcom kultúry i spoločnosti, Martinom Valom, na našej prechádzke od Červenej veže (vyhliadky-reštaurácie v ruinách) po veľkoúspešnú reštauráciu

Mohyla

Piešťanský literárny okruh

Začiatkom mája 2022 som bol na už tradičnom tvorivom pobyte v zariadení Literárneho fondu, Domove Ivana Stodolu, a voľný čas medzi písaním som využil na obnovenie kontaktov

N. Zámky 4

O dlhovekosti v Nových Zámkoch

Do knižnice v Nových Zámkoch som sa vrátil po piatich rokoch (a našiel tam čitateľky, čo si moju predošlú návštevu pamätajú a prišli opäť!), aby