Svoju teóriu o anjeloch medzi nami môžem dokladovať na príklade, kde je ten „anjel“ známy. On je totiž viac známy, ako priateľ, či kamarát. O to je to cennejšie.
Na vojenčine som bol v Benešove u Prahy („Tam je vojna pro vrahy“, ako sa medzi vojakmi rýmovalo). A každá šanca uniknúť aspoň na pár dní z toho zeleného blázninca bola vítaná. Aj sa naskytla. Veliteľ našej roty mal problémy s chrbtom a na to bol vtedy najlepším liekom Brufen. Aj preto sa ťažko zháňal. Ale ja som si veril, lebo ešte spred vojenčiny som poznal dosť kamarátov lekárov. Tak som sa ponúkol, že za „opúšťák“ na víkend ten liek zoženiem. Ten opušťák som dostal a v piatok vyrazil domov.
Do rodnej Bratislavy som dorazil vlakom neskoro poobede. A na stanici náhodou narazil na toho známeho. Chodili sme spolu v partii na víno, keď som bol vysokoškolák. Dávno sme sa teda nevideli, ale on slúžil povinnú vojenskú prezenčnú službu práve tam, kde ja. Videl ma v uniforme, tak sme zaspomínali a než sme sa rozlúčili, ešte sa opýtal, ako som sa dostal na tých pár dní domov. Dobre vedel, že od takého bojového útvaru, čo sme boli my, má len málokto také šťastie. Tak som sa mu pochválil so svojím Brufenovým nápadom. Opýtal sa ma, či si uvedomujem, že je to liek na predpis a kým ten predpis získam, lekárne v piatok zavrú. A cez víkend sú otvorené len tie pohotovostné a to zasa neordinujú lekári. Ani tí známi.
Pozeral som na neho s údivom. Od nadšenia, ako som vybabral s vojenčinou, som si neuvedomil, že som takto vybabral sám so sebou. A veliteľ roty mi to iste neodpustí. Chápavo pokýval hlavou a už len zo zdvorilosti sa opýtal, kedy musím byť v kasárňach. V pondelok by sa dalo ešte všetko zachrániť, ale ja som musel byť späť v kasárňach do nedeľného večera. Už som aj vedel, ktorým vlakom musím ísť, aby som mohol byť čím dlhšie doma a stihnúť pritom návrat. Tak mi zaželal veľa šťastia a rozlúčili sme sa.
Mal pravdu, v piatok som to už nestihol. Mobily vtedy neboli a moji lekárski kamaráti na just nedostihnuteľní obyčajným telefónom. Márne som ich aj obchádzal. Nikoho som nezastihol, asi išli kamsi na víkend. K nedeľnému vlaku som šiel ako na popravu. Bolo jasné, že mi toto zlyhanie mojich sľubov len tak neprejde. Takmer tri dni slobody mohli byť prinajmenšom vykúpené tromi dňami vojenskej basy.
Kúpil som si lístok a vyšiel na príslušný perón. Môj vlak už tam stál. A pri ňom ten môj známy. Čakal ma. A než som stačil niečo povedať, strčil mi do ruky sáčok s baleniami Brufenu. Výpravca zapískal, ja som šťastný naskočil do vlaku a tuším som tomu známemu nestihol ani poďakovať. A odvtedy som ho už ani nestretol.
Dokonalý ľudský anjel…