Vždy som si myslel, že príbuzných v ďalekej cudzine môžu mať len ľudia. Ale asi sú aj výnimky.
Jedného dňa sa v malej oravskej dedinke uprostred Európy, kde máme rodinnú chalupu, objavil tučniak. Ako si vôbec môžeme predstaviť antarktického vtáka bez schopnosti lietať v jednom z najzapadnutejších kútov Európy?! Pravdupovediac, bol tam už pekne dlho, ale my sme ho objavili až vtedy, keď som musel zísť z nášho kopca dolu do obchodu so železiarskym tovarom. Pre spestrenie som so sebou zobral našu šesťročnú dcéru Veroniku. A tá, ako inak, toho tučniaka objavila na polici nad pokladňou železiarstva. Pochopiteľne, nemohli ju zaujať klince, farby, ani sekery a pílky, ale tučniak v železiarstve predsa len nie je každodenná záležitosť. Keďže tam stál už pekne dlho, čierny plyšový kožuch mal poriadne zaprášený. Našej Veronike to nevadilo, ona potrebuje darčeky pri každej príležitosti. Aj pri príležitosti nákupu klincov. Povedal som však rázne nie.
Môj odpor k tučniakovi trval týždeň, čo je dosť slušný výkon. Ale nakoniec som už Veronikine pomrnkávania a túžobné volania nedokázal dlhšie počúvať. Šli sme sa na tučniaka teda aspoň pozrieť – len pozrieť. Veronika bola nadšená. Ale aj majiteľ obchodu bol nadšený. Pochopil, že je to jeho životná šanca.
Toho tučniaka (ktorý vďaka batériám čaptavo chodil, mával krídlami a vydával akési elektronické tučniacke zvuky) musel prijať na predaj asi vo chvíľkovom pominutí zmyslov. My s Veronikou sme mu preto museli pripadať ako poslovia z nebies.
„Dám vám zľavu.“
To som považoval – vzhľadom na vrstvu prachu na tučniakovi – za pochopiteľné. Ale nie nevyhnutné, veď sme sa prišli len pozrieť.
„Pozrite, len sa pozrite, máte čas.“
A tak sme sa pozerali ako tučniak čaptavo chodí, máva krídlami a vydáva akési elektronické tučniacke zvuky. Mne na tom nepripadalo nič mimoriadne lákavé. Veronika a majiteľ obchodu boli celí bez seba. Ale to nemalo byť všetko.
„Ale to ešte nie je všetko,“ dramaticky prehlásil majiteľ, keď tučniak dočaptal, dokýval krídlami a dokvákal. „Toto,“ zatváril sa majiteľ tajomne a zobral nič netušiaceho tučniaka do rúk, „toto je – samec! A mám aj samičku!“ A vzápätí dotiahol odkiaľsi zo skladu škatuľu a z nej vytiahol presne rovnakého tučniaka, ako bol ten z regálu. Postavil ich vedľa seba.
„Otecko tučniak – mamička tučniačka, nech sa páči!“
Pozreli sme sa s Veronikou na seba v nemom úžase – tučniacka farma v Oravskej Lesnej? Malé plyšové tučniačatá ľahko a rýchlo?! Než by som stratil aj posledné zvyšky súdnosti, rázne som dal najavo, že táto tučniacka svadba je možná len cez moju mŕtvolu. Vzápätí mi malá Veronika jasne dala najavo, že ak nič nekúpime, mám počítať aj s jej mŕtvolou. Majiteľ bol z toho stresujúceho kšeftu na mŕtvicu už dávno. A do toho teraz ešte aj dvaja tučniaci schopní donekonečna predvádzať čaptavú chôdzu, kývať krídlami a kvákať niečo v ich rodnej, elektronickej reči.
Považujem za veľké víťazstvo zdravého rozumu, že sme odišli len so samičkou (tou nezaprášenou). Nepripomínajte mi, prosím, že sme sa šli len pozrieť. Výsledkom bol jasný kompromis.
O mesiac sme s mojou dobrou ženou Janinou zavítali v rámci dovolenky do egyptskej Hurghady. Pôvodne pustá rybárska dedinka premenená za pár rokov na turistické centrum plné hotelov, pláží, bazénov a obchodíkov. Obchodíkov v Hurghade nebolo veľa a len jeden z nich sa tváril, že je dokonca „duty free“. Zlákalo nás to, prešli sme ho, nič sme nekúpili. Ale priniesli sme domov dobrú správu. Naša tučniačka má v Hurghade strýka. Stojí tam na polici pokrytý prachom a čaká, kedy príde miestna Veronika a zoberie si ho domov aj s tučniackou tetou schovanou kdesi v sklade…
Z knihy (ako E-kniha dostupná TU) Gustáva Murína: Svet je malý/The World is Small – zbierka cestovných príbehov, bilingválne slovensko–anglicky, vyd. SPN, 2012.
