Pani Eva je príkladom toho, že na Slovensku sa rodia krásne ženy. Pochádza totiž z Bratislavy, do Ameriky odišla s rodičmi ako dvojročná. Zrejme preto sa už cíti ako rodená Američanka, no nezabudne podotknúť, že sa narodila na Slovensku. Do rodnej krajiny sa vracia, naposledy bola u nás pred dvoma rokmi. Najmä jej deväťročná dcérka Katarínka trávi zvyčajne prázdniny u starých rodičov, ktorí teraz žijú v Bratislave. K rozhodnutiu venovať sa vojenskému letectvu ju priviedla náhoda. „Po maturite som chcela ísť študovať na vysokú školu, veď som bola výborná študentka. Lenže bakalárske a magisterské štúdium je v Amerike drahé, tak som požiadala o štipendium,“ vraví pani Jenkins. Americká vláda jej dala štipendium na školu a na knihy a mohla si vybrať akúkoľvek univerzitu v USA. Malo to však druhú veľkú výhodu. „Študovala som matematiku, počítače a popritom som absolvovala trikrát do týždňa vojenský program. Potom som nastúpila ako dôstojník do amerického letectva. Robia to aj súkromné spoločnosti, zaplatia štúdium a vy sa zaviažete, že v ich firme niekoľko rokov odpracujete,“ vraví plukovníčka Jenkins.
- Plk. Jenkinsová II
Pracovne je plukovníčka Jenkins dosť vyťažená, robí päťdesiat, niekedy až sedemdesiat hodín do týždňa. Dennodenne velí stovkám podriadených, má na starosti monitorovanie dodržiavania nukleárnej dohody. A koľkým mužom velí? „V našej organizácii je 850 ľudí. Monitoring robia špecialisti, ja im velím, riešim problémy. Oni sú experti na problematiku, to nechávam na nich, ja im zadávam úlohy a rozhodujem,“ spresňuje svoje povinnosti plukovníčka. Ako vnímajú svoju šéfku muži? Rešpektujú, že im velí žena? „Nikdy sa nestalo, že by ma nerešpektovali, lebo nikdy som nedopustila, aby sa tak stalo. Som plukovník amerického letectva v armáde, musia ma brať v tej pozícii, ktorú zastávam. Rozkaz je rozkaz. Tam niet priestor na riešenie žensko-mužskej otázky,“ tvrdí. Popravde, predstava, ako rázne zavelí a silnejšie pohlavie v rade podriadených spozornie, je dosť ťažká. Sympatická blondína nás však hneď vyvedie z omylu. „Som rázna, ale aj v armáde musí mať človek city. Pracujem s ľuď mi a rešpekt sa dá získať odbornosťou, ale aj empatiou a spravodlivosťou. Samozrejme, že pracujem aj s emóciami,“ konštatuje.
Zdroj (Marika Studeničová): http://www.pluska.sk/zena/manzela-zbalila-uniformu.html
Pripravil: G. Murín
