V dobe môjho literárneho štipendijného pobytu na Oklahoma University vyvrcholila dráma, ktorú Spojené štáty predtým nezažili. A netušili, že budú nasledovať ďalšie. Naše médiá sa dozvedeli, kde som, a požiadali ma o aktuálne články. Tu je výsledok, ktorý hodno spomenúť preto, že tak ako čin samotný, aj humbug, čo sa potom spustil, sú typicky americké:
Federálny zločin terorizmu
Dňa 19. apríla 1995 o 9:02 hodine ráno výbuch nálože o sile troch ton TNT premenil budovu federálnych úradov v Oklahoma City na ruiny. Pod nimi zostalo 168 obetí, vrátane troch tehotných žien a devätnástich detí. Ani po šiestich rokoch Amerika nezabudla. Okrem iného aj preto, že pôvodca tejto masakry a americký terorista č.1, Timothy McVeigh, ešte žil. Nie však už nadlho. Dátum jeho popravy, šesť rokov po čine, bol už určený…
Timothy McVeigh vyzeral ako obeť nevydarenej puberty. Na rozdiel od iných takto postihnutých však spáchal dovtedy najväčší teroristický čin v dejinách USA. Zobral to tak vážne, že si ráno pred bombovým útokom dal studené špagety a obľúbený energetický nápoj, lebo podľa vlastných slov „vedel som, že idem do búrky plameňov“. Aby bolo jasné, na ktorú stranu plamennej bitvy patrí, navliekol si tričko s portrétom Abrahama Lincolna a nápisom „Sic semper tyrannis“, ktorú vykríkol atentátnik na Lincolna. Na zadnej strane trička bol pre zmenu Jeffersonov citát: „Strom slobody musí byť čas od času zalievaný krvou vlastencov a tyranov.“ Takto okostýmovaný, nasadol McVeigh do dodávky plnej dynamitu a vybral sa k Federálnej budove Alfreda P. Murraha v Oklahoma City. Tyranmi v očiach McVeigha a jeho pomocníkov, Terry Nicholsa a Michaela Fortiera, bola federálna vláda a jej hlavnou vinou útok federálnych agentov na budovu sekty Davidiánov vo Waco (mimochodom ich vodca, David Koresh, bol údajne slovenského pôvodu) a tiež proti separatistovi Randy Weaverovi v Ruby Ridge. V budove sekty Davidiánov, zapálenej federálnymi agentmi, uhorelo aj niekoľko detí. Preto McVeighovi vôbec nepripadalo hrozné, že svoju dodávku smrteľnej nálože zaparkoval priamo pod oknami detskej škôlky vo federálnej budove vyhliadnutej za cieľ. McVeigha mrzelo jedine to, že médiá podľa neho detské obete pričasto spomínali. Ako federálny terorista má McVeigh zvláštnu výsadu – bol ako prvý popravený podľa nového federálneho protiteroristického zákona. Dovtedy patrili popravy do právomoci jednotlivých štátov americkej únie, o poprave amerického teroristu č.1 však rozhodol „ľud Spojených štátov amerických“.
Spomienky a suveníry
A ľud Spojených štátov amerických nezabúda. Na šieste výročie bombového útoku zvon na veži Oklahomskej Univerzity vyzváňal 168 sekúnd. Pred budovou radnice v Oklahoma City vypustili 168 bielych balónikov ako symboly duší tých, čo zahynuli. V celom štáte držali tí, čo si chceli pripomenúť dátum hrôzy, 168 sekúnd ticha. Na mieste bombového útoku dnes stojí Národný pamätník. Rodiny i priatelia obetí sa tu zišli, aby presne v minúte výbuchu počuli prvé meno zo zoznamu 168-tich ich blízkych. Nejde však len o mŕtvych. Približne tisíc ďalších obetí bolo ľahko či ťažšie zranených. Učiteľka miestnej školy Doris Dowberry so mnou zašla k Pamätníku, aby mi porozprávala o jej známej, ktorá bude až do konca svojich dní poznačená činom amerického teroristu. Stovky črepov z okna susednej budovy, rozbitého tlakom mohutnej vzduchovej vlny po výbuchu, sa podpísalo na jej tvári. Meno tejto a ďalších obetí je vytesané do múru vnútri Pamätníka.
Amerika je veľká krajina a vie aj veľkolepo smútiť. Pamätník je toho dôkazom. Stal sa okamžite pútnickým miestom. Architektonicky ide o veľmi silný, emotívny symbol. Nikto nemôže ostať bez pohnutia, keď sa ocitne medzi dvomi vysokými mramorovými bránami. Na jednej je čas 9:01, na druhej 9:03. To medzi nimi je minúta hrôzy, ktorá sa zrkadlí na vodnej hladine pokrývajúcej pôdorys pôvodnej federálnej budovy. Tí, čo nechcú zabudnúť, však nespoliehajú len na talent architektov. Po obvode Pamätníka ostal zachovaný provizórny drôtený plot, ktorý tu postavili krátko po zrútení budovy.
Do pletiva plotu sú vpletené najúžasnejšie odkazy lásky a smútku aké môžete na tomto kontinente nájsť. Sú tu portréty obetí a vyznania vrúcneho vzťahu i bôľu ich blízkych. Sú tu básne. Sú tu listy detí i dospelých. Sú tu helmy členov záchranných čiat, tričká, čapice, hračky, ktoré už detské obete nepotešia. Sú tu rukavice, ktorými vyťahovali zohavené telá. Sú tu kvety, vence, stuhy, talizmany a znovu kvety. Čerstvé kytice i suché vence.
A znovu odkazy – o láske, o žiali, o ľudskej pamäti. Na múre blízkej budovy ostal nápis, ktorý tam zanechali záchranári z čaty číslo 5, ktorí boli prví na mieste tragédie:
„Hľadáme pravdu.
žiadame spravodlivosť.
ľudský súd si to želá.
Obete po nej volajú.
Boh to chce.“
Američania žijú v pozoruhodnej schizofrénii. Nad svojimi padlými smútia priam ornamentálne. Ale tie státisíce až milióny obetí, čo zanechali po svojich brutálnych inváziách po svete ich ani v najmenšom netrápia.
Zabíjal, pretože chcel zabiť
Timothy McVeigh bol sám zasiahnutý kusom múru do ľavej nohy, keď utekal k únikovému autu. O niekoľko desiatok minút, 75 míľ severne od Oklahoma City, atentátnika zastavil diaľničný šerif pre prekročenie rýchlosti. Po bežnej prehliadke a vypísaní predvolania na súd bol prepustený a až o dva dni obvinený z teroristického činu. Vtedy 24-ročný terorista však nič neľutoval. Už počas súdu vraj chcel vyskočiť a zakričať: „Kašlite na to! Všetci vedia, že som vinný! Tak to konečne zoberte na vedomie!“ Amerika to zobrala na vedomie so zmiešanými pocitmi. Našiel sa dokonca otec jednej z obetí, Julie Welsh, ktorý žiadal milosť pre atentátnika. Dokonca zašiel za otcom McVeigha a pred novinármi objal Timothyho sestru Jennifer, aby im vyjadril svoju ľútosť nad tým, že stratia člena rodiny. „Chystáme sa obetovať ďalšiu rodinu nevinných ľudí,“ vyhlásil. Timothy McVeigh však nevyjadril žiadnu ľútosť voči obetiam, či ich rodinám. Ani sa nepokúsil predísť masovej vražde. „Mohol som to urobiť kedykoľvek,“ vyhlásil, „bola to moja voľba vyhodiť tú budovu do vzduchu, keď bola plná ľudí. Mohol som to urobiť aj medzi jedenástou večer a treťou hodinou ráno, ale nechcel som.“ McVeigh mal vyhliadnuté aj iné terče. Jednu budovu v Little Rocku vylúčil, lebo v nej bolo kvetinárstvo… Na poslednú chvíľu sa však rozhodol zmeniť hodinu bombového útoku z noci na doobedie. Bol vraj ochotný, v prípade núdze, vraziť s celou dodávkou výbušnín do budovy. Parkovisko však bolo voľné a tak len zapálil postupne dve rozbušky. Jednu na päť a druhú po chvíli na dvojminútový interval. Ak by ho pri tom chcel niekto zastaviť, bol vraj odhodlaný zostať v aute a brániť ho streľbou, kým nevybuchne. Za celé tie roky prejavil jedinú ľútosť a síce, že sa pri jeho bombovom útoku nezrútila budova celá, ale len väčšia časť…
Koniec amerického teroristu
Timothy McVeigh odmietol požiadať o milosť. Trval na tom, že to, čo urobil, urobil správne: „Moje rozhodnutie zabiť ľudí vo federálnej budove nebolo pre osobný prospech. Som si istý, že som to urobil pre väčšie dobro.“ Niektorí nazývajú McVeigha exhibicionistom tužiacim stať sa národným martýrom.
Isté je, že chcel zomrieť a chcel byť popravený: „Budem odchádzať šťastný. Po pravde povedané, najmä moje cesty ma presvedčili, že tento svet mi nemá, čo ponúknuť.“ A čo na to svet? Peggy Broxtermanová, ktorej syn Paul zahynul pri bombovom útoku vo veku 43-rokov, cestovala až z Las Vegas, aby bola svedkom popravy. Novinárom povedala pevným hlasom: „Ja skutočne chcem vidieť toho chalana na jeho ceste do pekla.“ Malo sa tak stať 16. mája 2001 vo federálnej väznici Terre Haute presne o siedmej hodine ráno. Vyprevádzanie do pekla malo podľa plánu trvať tridsať minút..
Čo ešte nevieme o najväčšom americkom teroristovi
McVeigh sa chtiac-nechtiac stáva mediálnym hrdinom. Herostratos, ktorý podpálil jeden z divov sveta Artemidin chrám len preto, aby sa stal slávnym, by mohol McVeighovi závidieť publicitu posledných týždňov jeho živta. Pritom oficiálne miesta a väčšina americkej tlače pochopiteľne brojila proti nadmernému vzývaniu teroristu s tvárou (a čiastočne aj myslením) pubertálneho „chalana odnaproti“. Ďalším paradoxom je, že útočník, ktorý zabil 168 ľudí a takmer päťsto zranil na protest proti zneužívaniu moci americkou vládou, je dnes najhýčkanejším vládnym väzňom – veď aj preto bola jeho poprava odložená na základe objavu púhych troch promíl chýbajúcich dokumentov, ktoré sa obhajoba rozhodla ešte na poslednú chvíľu preštudovať.
Už skôr argumentovali tým, že ide o vojnového veterána a fakticky amerického hrdinu. Pri americkom útoku za vojny v Perzskom zálive si ako seržant vyslúžil medailu, ale tiež (pri pohľade na húfne sa vzdávajúcich irackých vojakov) získal skeptický pohľad na adekvátnosť prostriedkov americkej zahraničnej politiky. Nehovoriac o tom, že ako vojnového hrdinu ho po návrate čakala kariéra nanajvýš strážnika v bezpečnostnej agentúre.
Blamáž FBI – víťazstvo McVeigha?
Asi najväčším paradoxom je, že McVeigh obviňoval a stále obviňuje najmä FBI, ako predĺženú ruku zlovoľnej federálnej vlády. Pritom najväčším úderom pre FBI nebol samotný bombový útok, ale všetko to, čo po ňom nasledovalo. Na hon za údajne jediným aktérom atentátu sa pustilo 14 tisíc agentov FBI (čo je polovica zamestnancov celej federálnej agentúry) a vďaka tomu, že ho hľadali ešte aj v Honolulu, spotrebovali neuveriteľných 82 miliónov dolárov. Takto vyprodukovali takmer milión položiek v drvivej väčšine nikam nevedúcich dokumentov. Pritom McVeigha zatkol hodinu a pol po výbuchu diaľničný policajt Charlie Hanger pre dopravný priestupok.
Je skôr prekvapujúce, že takáto obrovská byrokratická mašinéria dočasne stratila len 3 135 dokumentov zapotrošených v 46-tich z 56-tich pobočiek FBI.
Nevadí, počkáme si…
Nemenej paradoxné je, že po oznámení odloženia popravy väčšina svedkov popravy prejavila až vražednú trpezlivosť. Peggy Broxtermanová, ktorá stratila pri bombovom útoku syna, to povedala za všetkých: „Počkáme… popravený bude skôr, či neskôr a ak som mohla čakať šesť rokov, počkám ešte pár týždňov…“ Ďalším paradoxom je, že popravu schvaľovalo 75% Američanov, pričom 22% z nich nie je obecne za trest smrti, ale v prípade McVeigha akceptovali výnimku. McVeigh vyvolal také rozhorčenie, že keď nad ním 2. júna 1997 vyniesli rozsudok, stovky Američanov sa zhromaždili pred budovou súdu, aby aplaudovali tomu, čo považovali za spravodlivú odplatu. Nie každý je však až taký krvilačný. Athena Roy kvôli mužovi, ktorý medzi inými zabil aj jej matku, šla v deň popravy do kostola a bude sa modliť za jeho spásu. Iní mienili ísť priamo pred väznicu, kde poprava prebehne, a protestovať. Väzenské úrady pre nich pristavili 20 autobusov so zamrežovanými oknami, aby ich minútu po polnoci v deň popravy dopravili na miesto vyhradené len pre nich. Neďaleko bolo naopak miesto vyhradené pre tých, ktorí prišli podporiť popravu. Aby protesty nemali možnosť prerásť do násilia, nemohli si (bez ohľadu na počasie) môcť so sebou vziať ani len dáždniky.
Čo robí McVeigh?
Ojedinelý hlas v tlači našiel zmysel mesačného odkladu popravy v McVeighovej šanci oľutovať svoj čin. To bolo však, zdá sa, to posledné, na čo by americký terorista č.1 v týchto chvíľach myslel. Bol totiž plne zamestnaný prípravou svojho odchodu „do pekla“ (ako mu to už viacerí verejne zaželali). Stihol poslať list médiám, v ktorom odhalil svoje pôvodné plány spáchať atentáty na generálnu prokurátorku Janet Reno (ako hlavnú predstaviteľku zneužívania justície vládou), federálneho sudcu Waltera Smitha (predsedajúceho súdu nad sektou Davidiánov vo Waco) a federálneho agenta Lona Horiuchiho (zodpovedného za zastrelenie manželky a syna extrémistu Randyho Weavera – ten za to mimochodom vysúdil milión dolárov odškodného pre každú z troch dcér a sto tisíc pre seba).
McVeigh sa pripravoval na smrť v špeciálnom väzenskom bloku v Terre Haute, spolu s devätnástimi rovnako odsúdenými federálnymi väzňami. Štrnásť z nich bolo čiernej pleti a traja hispánskeho pôvodu, čo odráža etnický pomer najvyššieho trestu v Spojených štátoch. Stravu dostávajú o šiestej ráno, obed o jedenástej a večeru o štvrtej poobede. Každý má v cele televízor so vzdelávacími, náboženskými a spravodajskými programami. K popravčej komore to mal McVeigh necelých šesťsto krokov. O odklad, či milosť mohol požiadať ešte dve hodiny pred vykonaním rozsudku, kedy sa naposledy stretol s advokátmi. Ak aj túto šancu minie, štátny zástupca sa ešte 45 minút pred smrteľnou injekciou presvedčí, že spojenie s Bielym domom, ako aj odvolacím súdom, funguje. Znovu preverí spojenie desať minút predtým, než dostane kat pokyn zaviesť smrteľnú dávku do žíl Timothy McVeigha, najväčšieho teroristu v dejinách Spojených štátov. McVeigh už vyhlásil, že o milosť ani odklad nepožiada…
Odpustenie pre teroristu?
S blížiacou sa popravou Timothy McVeigha pribúdali správy o tých, čo sa modlili za spásu jeho duše. Boli to nielen prostí veriaci, ale aj kňazi. Reverend Raymond Gunzel, ktorý viedol rád „Služobníkov Ducha svätého“ v Jemez Springs, Nové Mexiko, sa denne modlil za McVeigha, ktorému ostával už necelý týždeň života. Neznamenalo to však, že by reverend s teroristickým útokom súhlasil. Nebol je však ani zástancom trestu smrti, hoci navštívil Oklahomský Národný Memorial a bol spomienkou na krvavý útok pohnutý. Hneď však dodal: „V Amerike zvykneme velebiť obete. Robíme z ich často náhodnej smrti národných hrdinov, čím prenášame nenávisť a spomienku na násilie donekonečna.“ Páter Raymond vie, že jeho triezvy i odpúšťajúci názor nebol v tej chvíli v Spojených štátoch práve obvyklý. Niesol ho však trpezlivo rovnako ako misiu svojho rádu, ktorá sa s rapídnym úbytkom rádových členov pomaly, ale nezadržateľne končila…
Nové odpočítavanie a mediálne paberky
Americké médiá boli na popravu McVeigha už prichystané. Odloženie popravy pripomínalo zrušenú svadbu. Mediálne koláče napečené a – „ženích“ nikde. Zvučky ohlasujúce nastávajúcu udalosť roka sa nenápadne vytratili z televíznych obrazoviek. Novinári začali zúfalo listovať v archívoch a hľadať informácie, ktorými by o mesiac natiahli už beztak vyčerpávajúci kolotoč správ a komentárov. A našli!
Ktosi objavil, že približne štyridsať kilometrov od miesta popravy je najväčšia skládka bojovej otravnej látky VX v USA. Pochopiteľne s komentárom, že aj tu sa prípravy na McVeighovu popravu odrazili vo zvýšenej ostrahe tohto prísne stráženého vojenského objektu. Niektorá televízia objavila tiež 27-ročnú McVeighovu sestru pod zmeneným menom Jennifer Hill ako učiteľku na strednej škole v Severnej Karolíne. Mimochodom, svedčila proti vlastnému bratovi výmenou za beztrestnosť v prípade obvinenia, že o prípravách bombového útoku vedela a neoznámila ho. McVeighovho priateľa Michaela Frontiera takéto obvinenie stálo dvanásťročný trest väzenia.
Niekto spočítal, že priamych obetí útoku bolo v skutočnosti 171, pretože tri ženy boli tehotné – nikto však túto informáciu ďalej neprevzal. Opäť sa zato objavili úvahy nakoľko McVeigha poznačila vojnová skúsenosť . Ostal mu z nej typický americký vojenský slovník, kedy sa civilné obete označujú citovo neutrálnym výrazom „collateral damage“, čiže „vedľajšia škoda“…
Pozoruhodná hypotéza vyvstala okolo pozostatkov budúceho popraveného. Na jeho žiadosť by mal by spopolnený a popol odovzdaný jeho advokátom. Tí museli v týchto dňoch dementovať podozrenie, že popol McVeigha má by rozsypaný na mieste činu, ktorý z neho urobil najrozporuplnejšiu postavu americkej spoločnosti na prelome storočí.
Kathy G. Wilburn bola jedinou novinárkou, ktorá sa odkladu popravy potešila. Už šesť rokov totiž šla po stope McVeighovej minulosti, aby pre koloradský MGA Films pripravila dokument „Volanie po spravodlivosti – Nevypovedaný príbeh za bombovým útokom v Oklahoma City.“
A aj autori 426-stranovej knihy „Americký terorista: Timothy McVeigh a bombový útok v Oklahoma City“ iste neboli proti tomu, že sa predávala o mesiac dlhšie. Dvaja reportéri The Buffalo News mali beztak dosť problémov, keď začiatkom apríla vyšiel ich komentovaný prepis 75-hodinového rozprávania s McVeighom. Rozhorčenie a bojkot verejnosti z glorifikovania post-pubertálneho teroristu (s vyhláseniami „Urobil som to ako vojak a vlastenec“) ich vyhnalo na televízne obrazovky, kde sa museli kajať z pokusu ryžovať na nesprávnom poli. Ich návrh odovzdať čas tržby na pamätník bombového útoku v Oklahoma City bol s nechuťou odmietnutý.
Lotéria ako riešenie?
Tlačenicu priamych svedkov popravy vyriešila lotéria. V prípade novinárov boli mená tých „šťastných“ ťahané z klobúka dve hodiny pred popravou. Zvlášť napínavý bol los medzi šiestimi celoštátnymi TV spoločnosťami – ABC, CBS, NBC, CNN, Court TV a Fox News Chanel – hoci vybraní zástupcovia nemohli robiť žiadny záznam z popravy. Pre istotu im boli odobrané dokonca aj mobilné telefóny. Mimochodom, niekoľko dní skôr bola odvysielaná priama rozhlasová reportáž jednej z predošlých popráv. Na rozčarovanie poslucháčov, chladným odpočítavaním protokolu pripomínala skôr štart kozmickej rakety, než plánované usmrtenie človeka. O svoj kus mediálneho koláča žiadali aj dvoje študentské noviny, keďže protokol popravy pripúšťa účasť zástupcov lokálnej tlače. Študentské noviny však nesplnili požadované kritériá verejnej dostupnosti a tak boli pripustené len na tlačové besedy pred popravou.
Počet akreditovaných novinárov stúpol z 1 300 na takmer 1 600. Hotelové izby v širokom okolí Terre Haute boli vypredané. Priamo vo väzení niektoré médiá zaplatili neuveriteľnú sumu 1 150 dolárov za stôl, občerstvenie a použitie golfových vozíkov na dopravu na pozemkoch väznice.
Veľký rozruch vyvolala správa, že medzi svedkami pozvanými samotným popraveným sa objaví aj svetoznámy americký spisovateľ Gore Vidal. McVeigh ho pozval preto, že o ňom Vidal vyhlásil „má zmysel pre spravodlivosť“ a „bol by národným hrdinom, keby si namiesto federálnej budovy v Oklahoma City vybral hlavný stan FBI“. Oklahomský guvernér Keating v osobne písanom článku pre The Daily Oklahoman nazval ľavičiarsky zmýšľajúceho spisovateľa „samozvaným intelektuálom, ktorý je presvedčený, že vie najlepšie, ako majú ľudia žiť“. Podľa Keatinga to zaváňa fašizmom.
Poprava ako psychoterapeutický zážitok?
Akokoľvek sa to zdá čudné, niektorí Američania boli presvedčení, že pohľad pozostalých obetí na posledné okamihy rozporuplného života Timothy McVeigha im prinesie psychickú úľavu. Až 51% opýtaných schvaľovalo vysielanie popravy na uzavretom televíznom okruhu, ktorého sa malo zúčastniť 285 svedkov spomedzi takmer tritisíc oprávnených a aj oficiálne oslovených. Tí sa zhromaždili o piatej ráno v deň popravy, aby ich autobusy odviezli do väzenského zariadenia v Oklahoma City. Tu ich zástupcovia väzenskej správy upozornili na to „čo môžu očakávať, že uvidia“. Napríklad, že vysielanie začne až v okamihu, keď už bude McVeigh pripútaný k popravčiemu stolu. Svedkovia obetí však počuj jeho posledné slová. Tie si vybral z básne Williama E. Henleyho, ktorý tvoril v 19-tom storočí, a mali by byť posledným ubezpečením McVeigha, že vie, čo robí, keď svoju smrť podstupuje bez známky ľútosti, či pokusu o milosť. Poslednými slovami najväčšieho amerického teroristu budú verše: „Som pánom svojho osudu. Som kapitánom svojej duše…“
Vegetariánom v deň popravy?
Americká tlač so zjavným znechutením komentovala, kto všetko je ochotný priživiť sa na celosvetovej publicite popravy Timothy McVeigha… Organizácia „Ľudia za etické narábanie so zvieratami“ (People for the Ethical Treatment of Animals) napríklad vyzvala odsúdeného na smrť, aby ako svoje posledné jedlo zvolil vegetariánsku stravu. Mal by tak ušetriť jeden zvierací život, keď už jeho čin stál 168 ľudských životov???
Nielen autori tejto výzvy boli prekvapení, keď sa dočkali odpovede priamo od McVeigha. Písal v nej: „Asi by ste si mali spomenúť, že toto je farmárska krajina zvyknutá na jedenie mäsa. Oceňujem ale, ako sa viete postarať o svoju vlastnú publicitu…“ V liste vyjadril pochopenie pre ich snahy, ale nie plný súhlas, veď aj rastliny predsa môžu cíti bolesť. „Podľa mňa, odpoveď je v indiánskej múdrosti: rešpektovať život, ktorý berieme, aby sme sami prežili…“ Záverom listu McVeigh s poľutovaním konštatoval, že nemôže pokračovať v tejto intelektuálnej debate, pretože jeho čas je krátky. Odporúčal však, aby sa obrátili na názor iného teroristu, Teda Kaczynskeho, v Amerike presláveného pod prezývkou Unabomber. Svoje zmätené, extrémistické názory na environmentálnu problematiku totiž „presadzoval“ listovými bombami, ktoré zranili a zmrzačili desiatky ľudí. Po zatknutí bol na krátko držaný v rovnakej väznici ako Timothy McVeigh.
A o dva roky po poprave McVeigha už mohli vegetariánski aktivisti písať ďalšiemu americkému teroristovi. Ten zaútočil priamo v areáli Olympijských hier v Atlante.
Predpovedaný odklad popravy
Odloženie popravy Timothy McVeigha o mesiac vyvolalo búrku ohlasov v amerických médiách. Uprostred tohto „mediálneho hluku“ zanikli dva hlasy. Prvý patril otcovi 46-ročného Terry Nicholsa, ktorý bol odsúdený na doživotie za predpokladané napomáhanie bombovému útoku. Nichols mal pomáhať namiešať bombovú zmes, ktorú o deň neskôr McVeigh odpálil. Ten istý Nichols však súčasne čelil v Oklahoma Country Jail novému procesu, ktorý ho mal priviesť na popravisko. Americké zákonodarstvo totiž umožňuje delenie toho istého činu na rôzne súdne kauzy – Nichols bol doteraz odsúdený za smrť ôsmich federálnych policajtov, nový súd mal zvážiť jeho vinu za stratu ostatných 160-tich životov. A práve Nicholsov otec už pred tromi týždňami predpovedal, že poprava McVeigha bude odložená, aby sa súd dozvedel viac o pozadí samotného bombového útoku. Predpoveď Nicholsovho otca potvrdila aj zaujímavá zhoda v dátumoch. Nový termín popravy McVeigha bol stanovený na 11. jún a sudca Ray Dean Linder už dávnejšie vyhlásil, že nový súd s Nicholsom nemôže trvať dlhšie ako do 15. júna.
Druhým pozoruhodným hlasom bol bývalý McVeighov obhajca Stephen Jones. „Bývalý“ preto, že odmietol verziu svojho klienta o osamelom teroristickom čine. Jones už koncom marca vyjadril pripravenosť svedčiť proti Nicholsovi a tak (na základe informácií, ktoré mu v roku 1997 počas súdu poskytol McVeigh) pomôcť odhaliť širšiu teroristickú sieť, ktorá stála za celým bombovým útokom. Bolo vraj dokonca možné, že McVeigh bombu neodpálil, ale len pomohol doviezť na miesto činu. Skutočný atentátnik mal zahynúť pri výbuchu bomby.
Táto hypotéza mala zvlášť citlivý podtón v krajine, kde dokonca atentát na prezidenta Kennedyho nakoniec prisúdili jedinému vrahovi, hoci dôkazy naznačovali rozsiahle sprisahanie proti štátu.
Kým tieto dva osamelé hlasy upozornili na skutočný zmysel odkladu, médiá obsiahle rozoberali najmenej zmysluplný aspekt odkladu popravy. Predstava, že by doteraz chýbajúcich 3 000 strán vyšetrovacích dokumentov z pobočky FBI v Oklahoma City zásadne zmenilo McVeighov rozsudok smrti, bola ilúziou. Celý vyšetrovací spis mal totiž až milión strán a dovteby chýbajúce 0,003% spisu neobsahovali zásadný rozpor o McVeighovej vine. Koniec-koncov sám sa v knihe s názvom „Americký terorista…“ už k bombovému útoku priznal a z toho istého dôvodu opakovane odmietol požiadať o milosť. Nájdené dokumenty mohli mať zásadný význam jedine v prípade Nicholsovho spolupáchateľstva a verzii organizovanej teroristickej skupiny, ktorú McVeigh svojím martýrskym postojom kryje.
Veril v Boha?
Na túto otázku svojej sestry Jennifer odpovedal americký terorista č.1 Timothy McVeigh vyhýbavo. Stalo sa tak počas návštevy jeho otca a sestry vo väznici v Terre Haute, kde čakal na popravu smrtiacou injekciou. McVeigh si vymienil, že ho môžu navštívi až potom, čo vyjde kniha, kde počas 75-tich hodín rozhovorov s dvomi novinármi vysvetľovala na viac ako 400-stranách dôvody jeho činu. Jeho otcovi však stačilo prečítať prvú časť knihy „Americký terorista“, aby vedel, že Mc Veigh sa za smrť 168 nevinných obetí a takmer polstovku ďalších zranených nemieni ospravedlniť. Napriek tomu si tento továrenský robotník na dôchodku na stretnutie so synom pripravil zoznam otázok, ktoré jeho syn zodpovedal počas tri a pol hodinovej návštevy svojich najbližších príbuzných. Hoci McVeigh si vybral piatich zo šiestich ním určených svedkov jeho popravy, nebolo isté, či bude medzi nimi aj jeho otec. „Nikdy na to nebudem pripravený. Je to už len mesiac a tak som na to myslel práve dnes ráno. Nie, viem, že na to nikdy nebudem pripravený,“ povedal Bill McVeigh. Jeho syn, hoci v cirkevného Boha neverí, pristúpil na otcovu požiadavku, aby v kostole „U dobrého pastiera“, kde bol krstený, mohol byť vztýčený súkromný náhrobok. McVeighove ostatky však v ňom nebudú. Na želanie odsúdeného ich odovzdajú jeho advokátom a o ich ďalšom osude nevie nič ani McVeighov vlastný otec.
Svedkovia popravy vybraní lotériou!
Napriek niektorým kritickým hlasom americkej tlače, z popravy amerického teroristu číslo 1, Timothy McVeigha, sa stala instantná hviezda televíznej show. A sedadlá v prvom rade boli už takmer do posledného miesta obsadené. Desať priamych svedkov popravy bolo vybraných spomedzi obetí bombového útoku lotériou. Sedem stoličiek v prvej rade pripadlo priamym príbuzným obetí, dve miesta raneným pri útoku a posledné niektorému zo svedkov útoku. Hoci oficiálne miesta mená takto vyvolených nezverejnili, niektorí sa prihlásili sami. „Sme tak šťastné!“ vyhlásila Peggy Broxtermanová za seba i Kay Fultonovú. Prvá stratila pri výbuchu syna, druhá brata. Strata ich zblížila a obe boli odhodlané byť pritom, keď sa „… takto zatvoria dvere (za tragédiou) a zatvoria sa poriadne“. Tretí „výherca“ Paul R. Howell najskôr, podľa vlastných slov, zašiel k hrobu svojej dcéry Karan, ďalšej zo 168-mich priamych obetí Timothy McVeigha: „Ak by nechcela, aby som šiel, určite by mi no nejako dala najavo.“ Howell bol presvedčený, že jeho mŕtva dcéra chce, aby videl jej vraha umierať zblízka.
Poprava pri televízore
Ďalších 285 svedkov uvidelo popravu na uzavretom televíznom okruhu. Boli však aj takí, ktorí to odmietli. Jason Williamson, ktorý prežil bombový útok, pre oklahomské noviny povedal: „Začína z toho byť niečo ako cirkus a to je frustrujúce. Keď som dostal pozvánku na sledovanie popravy, pripadal som si ako by ma niekto volal na večierok. Hoci mi išlo o život, nemienim sledovať ako niekto iný o život príde.“ Tí, čo sa rozhodli „byť pri tom“ obdržali pokyn, aby sa zhromaždili na určenom mieste o piatej ráno v deň popravy… Odtiaľ ich previezli autobusy do Federal Transfer Center v Oklahoma City, ktoré slúži na presun väzňov. Do budovy neboli vpustené osoby mladšie ako 18 rokov. A podľa oficiálnych miest, ešte stále bolo možné, že spomedzi týchto nepriamych svedkov popravy budú niektorí dodatočne vybratí ako priami svedkovia popravy v Terre Haute.
Tak sa dívajte!
Podľa amerických zákonov si aj odsúdený na smrť vyberá svojich svedkov popravy. Timothy McVeigh žiadal úrady, aby poprava bola verejná. Doslova napísal: „Oklahoma bola obeťou bombového útoku… nech sa celá Oklahoma díva…“ Úrady však nemali záujem robiť z McVeigha martýra. Povolili mu výber šiestich priamych svedkov popravy a McVeigh aj piatich určil.
Nebol nakoniec medzi nimi jeho otec, ani žiadny iný člen rodiny. Odsúdený na smrť, ktorý odmietol oľutovať svoj čin i šancu na milosť, si to neželal. Nebol medzi nimi ani žiadny člen Michiganskej milície, para-militantnej organizácie, ktorá bola údajne ideovým zázemím pre najkrvavejšieho amerického teroristu. Ani poprave najbližšia Indianská milícia zo štátu Indiana, nechcela mať s McVeighom nič spoločné. Jej vodca Roger Stalcup vyhlásil: „Nikdy sme ho nepovažovali za hrdinu a z nášho pohľadu dostane, čo si zaslúžil. Deň jeho popravy bude pre nás ako každý iný, budeme sa starať o svoj život tak ako ktorýkoľvek iný deň…“
Protesty proti poprave
Dlhoročná prax trestu smrti v Spojených štátoch vedie k až udivujúco detailnému scenáru samotnej popravy. Myslí sa v ňom dokonca aj na protestujúcich. Napriek jednoznačnému verejnému odsúdeniu teroristického činu Timothy McVeigha, jeho otec totiž dostával denne listy, kde pisatelia vyjadrovali podporu jemu i jeho synovi. Modlili sa za oboch. Kňaz v mestečku Pendleton, kde McVeighov otec býval, mal už celý štós takýchto listov. K protestujúcim proti poprave sa dokonca pridal aj otec jednej z obetí Bud Welch a Sara Sweet, ktorá pri bombovom útoku Mc Veigha stratila otca. Väzenské úrady sa preto rozhodli pripraviť na protesty včas. Pre demonštrantov proti poprave i za ňu boli od šiestej hodiny večer pred popravou rezervované dve rozdielne parkoviská. Presne v prvú minútu dňa 16. mája, teda dňa popravy, začnú väznicou v Terre Heute objednané autobusy zvážať protestujúcich na vyhradené miesta pri väznici.
Poprava začne presne o siedmej hodine ráno. Podľa hovorcu väznice bude jej vykonanie trvať tridsať minút.
Popravia nevinného?
Timothy McVeigh nebol je osamelým atentátnikom! Oddialenie popravy amerického teroristu číslo 1 nečakane upriamilo pozornosť na celkom nové pozadie prípadu. Jeho bývalý obhajca Stephen Jones na to upozorňoval už dávnejšie a sumu svojich pochybností vydal dokonca knižne. V nedeľnom rannom televíznom rozhovore pre ABC (dňa 13. 5.) však mal konečne možnosť zhrnúť svoje pochybnosti v prekvapujúci záver – Timothy McVeigh chce byť popravený, aby svojou smrťou navždy pochoval šancu odhaliť kto bol skutočným organizátorom najkrvavejšieho teroristického útoku v dovtedajších dejinách Spojených štátov amerických. McVeigh je totiž jediný, kto by naozaj mohol prehovoriť…
Nacvičená úloha?
Pochybnosti advokáta Jonesa začali už s prvými rozhovormi s McVeighom. „Tim“, ako ho Jones familiárne nazýva, totiž recitoval svoju verziu bombového útoku ako básničku. Zdanlivo bez chýb, ale tiež bez schopnosti zodpovedať nečakané otázky. Jones totiž z vlastnej vôle požiadal svojich asistentov o nezvyklú skúšku. Presne podľa schémy známej u nás z vypočúvacích praktík ŠtB, jeden z nich viedol priateľský rozhovor s McVeighom o detailoch jeho obhajoby, kým druhý to pozoroval a zaznamenával reakcie obžalovaného teroristu. Toto neobvyklé vypočúvanie trvalo bez prerušenia desať hodín. „Tim“ tak musel prerozprávať svoju verziu osamelého teroristického činu niekoľkokrát. Na konci vypočúvacieho maratónu sa obrátil priamo na Jonesa s otázkou: „Vy mi neveríte?!“. A Jones musel po pravde odpovedať: „Neverím, že to bol osamelý teroristický čin. Tim, ty niekoho kryješ.“
Podstatný rozdiel medzi osamelým teroristickým činom a organizovaným bombovým útokom by pre McVeigha mohol znamenať záchranu života. Lenže z dôvodu, ktorý ostáva tajomstvom, McVeigh túto šancu od okamihu zatknutia systematicky znemožňuje. Keď pochopil, že jeho vlastný advokát môže verziou o skupinovom terorizme účinne oponovať trestu smrti, zbavil sa ho. Od tej doby odmietal každú možnosť omilostenia a dokonca vyjadril nespokojnosť s tým, že jeho poprava bola o mesiac odložená, keď „on už bol pripravený zomrieť“. Jediný raz zaváhal, keď sa ešte počas súdneho procesu v roku 1997 opýtal medzi štyrmi očami obhajcu Jonesa: „Čo by mi pomohlo, keby som povedal pravdu?“ Jonesova odpoveď je rovnako neobvyklá, ako celý McVeighov prípad. Jones vo chvíli, keď bol na dosah svojho cieľa, odpovedal: „Neviem.“ Pritom je v americkej súdnej praxi celkom bežné, že ak sa sebeväčší zločinec (akým bol napríklad zástupca posledného v USA odsúdeného mafiánskeho bossa Gottiho) rozhodne spolupracovať s prokuratúrou, automaticky sa stáva chráneným svedkom. Jeho poprava je teda vylúčená. V prípade McVeigha však prokurátori nikdy obžalovaného k takejto spolupráci nevyzvali. A to napriek tomu, že detektor lži jasne potvrdil, že jeho verzia osamelého teroristického činu je neudržateľná. Nebyť odkladu popravy, nikdy by sa táto otázka nedostala do pozornosti verejnosti…
Chyby v recitácii
Timothy McVeigh by bol slabý herec. Buď mal slabú pamäť alebo zlých režisérov. Jonesovi tvrdil, že kľúče od auta s bombou nechal pohodené za sedadlom. V skutočnosti sa našli nepoškodené sto metrov od výbuchu. Jones tiež s prekvapením zistil, že McVeigh nevie vyrobiť bombu a teda sa ani nemohol podieľať na jej príprave deň pred výbuchom. Na všetky otázky v tomto smere odpovedal vyhýbavo, alebo vôbec. McVeigh tiež tvrdí, že rozbušky zapálil ešte pred tým, než s autom došiel až k federálnej budove. To nedáva zmysel, pretože terorista sa nemal prečo ponáhľať a rozbušky mohol pokojne zapáliť až po zaparkovaní vozidla. Navyše tvrdil, že po zapálení rozbušiek sa kabína auta zaplnila dymom, takže musel otvoriť okno. Ďalší nezmysel – auto, z ktorého sa valí dym v centre mesta akým je Oklahoma City, nemôže ostať nepozorované. Nikto však niečo podobné nezaznamenal. Najpodozrivejšie je však samotné náhodné zatknutie McVeigha. Diaľničný policajt ho totiž hodinu po atentáte zastavil preto, že šiel príliš rýchlo v aute bez poznávacej znaky. Oboje nezodpovedá logike úniku skutočného teroristu, ktorý sa chce zachrániť.
Zákon číslo jedna je neunikať. Útočník sa spravidla ukryje v konšpiračnom byte neďaleko miesta útoku, kým pozornosť zalarmovanej polície neopadne, čo trvá obvykle niekoľko dní.
Zákon číslo dva je neupozorňovať na seba. McVeigh však robil všetko preto, aby bol zatknutý. Po bombovom útoku ho nikto neprenasledoval, preto prekročenie rýchlosti (bez poznávacej značky!) bolo výzvou na zatknutie. Aby bolo isté, že bude zatknutý (a tým aj vzatý do evidencie) a nie len pokutovaný, McVeigh mal vo vrecku vesty revolver, čo skúsený diaľničný policajt rýchlo rozpoznal, sám vytiahol zbraň a McVeigha vyzval, aby vystúpil s rukami nad hlavou. Treba dodať, že ani v Amerike nie je bežné, aby za bieleho dňa diaľničný policajt mieril na šoféra revolverom a zatýkal ho s rukami nad hlavou. McVeigh však urobil všetko preto, aby sa práve toto stalo. A aby nenechal nikoho na pochybách kým je, obliekol si v ten deň tričko s nápismi o tyranoch a ich zaslúženej smrti. Keby v tej dobe predávali tričko „Som najväčší americký terorista“ asi by ho mal na sebe…
Poslednou pozoruhodnosťou je, že McVeigha ani po tom všetkom nespájali s krvavým bombovým útokom a zakrátko prepustili. Jeho vzťah k teroristickému činu pomohla odhaliť až Indianská milícia, čo je extrémistická para-militatná organizácia z Indiany, ktorej mítingov sa McVeigh niekoľkokrát zúčastnil. Inými slovami McVeigh sa stal americkým teroristom číslo jedna „zradou“ z vlastných radov. Alebo aj to bola súčasť scenára?
Dobrovoľný obetný baránok?
Dokonalé sprisahanie počíta aj s únikovým manévrom pre skutočných útočníkov a falošnými stopami pre prenasledovateľov. Presne tak sa Lee Harvey Oswald stal „osamelým atentátnikom“ prezidenta J. F. Kennedyho, aby toto obvinenie odpútalo pozornosť od skutočného rozsiahleho spiknutia s predpokladanou účasťou nielen lokálnej polície, ale údajne aj CIA. Kennedy bol tak priam vovedený do smrteľnej pasce.
O McVeighovi ako osamelom teroristovi rozhodla FBI na základe video-záznamu z požičovne v Kansase, kde si požičal dodávku, ktorá neskôr slúžila ako nosič bomby. Záznam FBI znie doslova: „Prišiel sám, kúpil si tiež horúci jablkový koláč, sám ho zjedol a sám odišiel.“ Veľmi pozoruhodný usvedčujúci dokument…
Vyšetrovacia verzia o viacerých účastníkoch teroristického útoku podozrivo rýchlo zapadla prachom. Potenciálni spolupáchatelia pod kódovým označením John Doe 1 a John Doe 2 neboli nikdy odhalení. Terry Nichols a Michael Fortier boli odsúdení len za to, že vedeli o príprave bombového útoku a nezabránili mu. Pritom Terryho Nicholsa ešte pred týmto útokom nahlásil polícii vlastný svokor, pretože u neho objavil knihu s návodom na výrobu takej bomby. Polícia však nezasiahla. FBI takisto nereagovala na fakt, že McVeigh mal už z väzenia podozrivo priateľské telefonáty s Nicholsovým bratom Jamesom, ktorý zjavne vie o veci viac, než ktokoľvek iný. Vyšetrovanie proti nemu však bolo v Michigane zastavené. Medzičasom sa McVeigh postaral aj o to aby v sérii rôznych rozhovorov a dokonca celej 426-stranovej knihe s názvom „Americký terorista…“ signalizoval komusi z väzenia, že svoju rolu „teroristického jedináčika“ hrá skutočne s oduševnením. Pikantériou tiež je, že slávne „vedecké“ laboratórium FBI bolo nedávno usvedčené z fabrikovania dôkazov v prospech prokuratúry a to vo viac ako tisícke súdnych prípadov! Viaceré z nich viedli k trestu smrti a jedným z nich je aj prípad McVeigha. Inými slovami – na požiadanie prokuratúry toto laboratórium dodalo „dôkazy“, že atentátnikom bol McVeigh. Pritom jeho bývalý advokát na základe vlastného vyšetrovania pochybuje, či McVeigh vôbec riadil dodávku s bombou. Podľa neho je pravdepodobnejšie, že „Tim“ začal hrať svoju rolu až po výbuchu, počas ktorého zahynul skutočný atentátnik pod kódovým označením John Doe 1.
Na druhej strane je pochopiteľné, že Polícia chce uspokojiť rozhorčenú verejnosť a po šiestich rokoch mučivých výročných ceremónií uzavrieť prípad po americky – popravou.
Keď som sa na tému popráv rozprával zo štátnym obhajcom v St. Louis Davidom Hemmingwayom, povedal sklamane: „Máme toľko šokujúcej kriminality, že verejnosť chce vidieť niekoho skutočne pykať.“ Spojené štáty majú najväčší počet väzňov na svete – takmer dva milióny! To však nestačí tým, čo stratili svojich blízkych pri tak nezmyselnom čine, akým bol bombový útok na federálnu budovu v Oklahoma City. Trest smrti pre páchateľov bombového útoku žiadal dokonca aj Bill Clinton ešte skôr, než súd mohol v danej veci rozhodnúť. Tým sa kruh vzájomnej výhodnosti uzatvára – verejnosť chce vidieť niekoho smrť, McVeigh rád poslúži a FBI sa nemusí trápiť z rozmotávaním komplikovanej siete utajenej teroristickej organizácie. Navyše mesačný odklad popravy je prikrátky na to, aby vyšetrovatelia dôkladne preverili čerstvo objavených viac ako tritisíc strán dokumentov z počiatku vyšetrovania, kde sa údajne hovorí o možných spolupáchateľoch. A aby to bolo ešte jednoduchšie, generálny prokurátor John Ashcroft už jasne povedal, že žiadne ďalšie odďaľovanie popravy nebude. Jediný, kto túto tichú dohodu na „spravodlivo popraveného“ môže porušiť je sám Timothy McVeigh a to ešte dve hodiny pred popravou.
Spojenie z popravnej komory s Washingtonom bolo preverené a v pohotovosti kým odbilo posledných desať minút života amerického teroristu číslo 1. Ostalo nemé a tak kat stlačil páku injekcie so smrteľnou dávkou…
