Američania milujú prejavy pod holým nebom. Teda, ich prezidenti sa aspoň tak tvária a priznám sa – dobre to vyzerá. V Cedar Rapids som mal možnosť vidieť, ako to vyzerá na živo. Pozoruhodné bolo už to, koľko ľudí bolo ochotných prísť sa na tú slávu pozerať, hoci bariéry ich držali od pódia tak ďaleko, že to, čo sa deje, nemohli ani poriadne počuť. Moja pozvánka mi zaručovala, že som sa dostal až do sektoru prenosných stoličiek pod pódiom. Bolo mi pošepkané do ucha, že predo mnou sedí minister poľnohospodárstva štátu Iowa. To nebolo také zaujímavé ako fakt, že už sme mali druhú polovicu októbra bez babieho leta a pánovi ministrovi bolo pri asi dvojhodinovom čakaní poriadna zima. Túlil sa teda ako vrabec-bezdomovec k obrovskej pani v obrovskom kožuchu, o ktorej mi bolo pošepkané, že je pani ministrová. Veľmi zaujímavá dvojica.
Nekonečné čakanie som sa rozhodol spestriť previerkou ochranky prezidenta Spojených štátov. Opakovane som prenikal do zákulisia pódia a chodby kadiaľ mali prezidenti prichádzať. Mal som na to tri zbrane – pozvánku (tá mi bola prd platná, ale bola americká), novinársky preukaz (skôr podozrivý, než vítaný) a tvrdenie, že chcem stretnúť nášho prezidenta (čo by mi v živote nenapadlo, ale tu to zaberalo najviac). Už som tam bol ako doma, lenže prezidenti nechodili a ochranku tá hra nakoniec tiež omrzela a dostal som na výber – buď teda zostanem v zákulisí (a nebudem počuť prejavy), alebo sa vrátim k vyvoleným počúvačom prejavov pod pódiom. A ja vôl som si vybral to druhé!
Než vstúpili na pódium prezidenti, vybehol tam ladným skokom nejaký senátor a familiárne nás všetkých pozdravil:
„Dobr dan, drugove!“
Chladná odozva z publika mu rýchlo našepkala, že spáchal nejakú botu a zachraňoval to spŕškou vtipov o blbých Američanoch, čo ignorujú iné národy. No, blbec bol v tej chvíli on, ale musím povedať, že oproti našim politickým blbcom sa to aspoň pokúšal napraviť. Potom prišla tá veľká sláva. Bill Clinton bol šarmantný ako vždy a hovoril z hlavy. Nezdržoval a hlavne, vedel kde je a o čom hovorí. Václav Havel to mal na papieri a veľmi pekne pripravené. Vedel (vďaka poradcom?) o tom ako vznikol štát Iowa a že tu napísal Antonín Dvořák slávnu symfóniu „Z nového světa“. Ocenil aj krajanskú komunitu, ktorá tým, že pozvali Dvořáka na tvorivý pobyt, so svojimi aktivitami neskončila, viď práve otvárané múzeum. Mimochodom, Česi dali okrem tejto symfónie a iných vecí, Amerike aj slovo „kolače“, ktoré každý len trochu vzdelanejší Američan pozná a oceňuje. My sme sa vyznamenali jediným – a síce, že našu bryndzu Maďari predávajú v New Yorku pod názvom „Liptova“. Tu sme však mali zaistenú jednu tretinu show a keď Havel domrmlal svoj prejav, nastúpil „Náš Mišo“! Neviem, kto mu to poradil, ale náš Mišo to vzal ako oslavy prvého mája. Bola to tá istá nuda a frázy aké sme počúvali roky za komunistov. Jedinou inováciou bolo, že to paralelne „prekladal“ nejaký náš prezidentský prekladateľ veľmi zlou angličtinou. A keď ja, pri svojej mizernej angličtine, hovorím o veľmi zlom preklade, tak čo už si asi mohli myslieť rodení Američania? Ešteže aj prvomájové prejavy majú svoj koniec. Všetko to nakoniec zahladila tlačenica prítomných hostí, ktorí chceli takmer za každú cenu podať ruku Clintonovi, potešil ich stisk ruky aj od Havla a náš Mišo zatiaľ asi podával ruku ochranke. Zase sme raz zabodovali!
Viac príbehov a postrehov o USA v e-knihe TU: https://www.martinus.sk/3607727-taka-normalna-amerika/e-kniha
