Úspešný autor, Gustáv Murín, bol prvým slovenským spisovateľom prijatým na prestížny tvorivý pobyt v International Writing Program (Iowa University). Vďaka tomu v príbehoch, reportážach i postrehoch prináša svedectvo o tom, ako bola Amerika naozaj veľká a čím by opäť chcela byť. Porovnajte tento výstižný dobový obraz, vrátane stále platných charakteristík života amerických občanov, so súčasnosťou a pochopíte, že táto kniha sa dotýka každého, kto chce i ten kto nechce mať s Amerikou niečo spoločného.
Je to tým, že globalizácia už je aj u nás doma. A je otázkou, či globalizácia, nie je vlastne amerikanizácia.
Keď v Amerike horí
Prišlo to bez najmenšieho varovania a navyše prišlo to v najnevhodnejšiu chvíľu – sedel som na tróne. Teda tam, kam chodia aj králi (či prezidenti) sami. A do toho výkriky na chodbe – horíííííííí! Skvelo podfarbované trieskaním dvermi, ako jednotliví obyvatelia nášho poschodia vyrážali zo svojich izieb do bezpečia pred budovu internátu. Aby toho nebolo dosť, o chvíľu sa ozvali hasičské sirény. Veľmi nevhodný čas na posedávanie na doske, ktorá znamená odvrátenú stranu sveta. V tej nedôstojnej polohe som musel navyše zvážiť skutočnosť, že už v druhý deň môjho amerického pobytu v lepšom prípade prídem o všetku svoju batožinu a zvyšné mesiace absolvujem ako pohorelec len v trenkách, a v tom horšom prípade, že budem skákať zo siedmeho poschodia do náručia nejakého hrdinského amerického hasiča. A keďže tento výkon nebude súčasťou žiadneho hollywoodskeho filmu, nemusí nutne dopadnúť happy endom. Plamene a hlavne dym sa šíria smerom nahor a keďže som trónil na najvyššom, siedmom poschodí, nebola šanca, že by som sa tomu čírou náhodou vyhol. Bolo treba konať rýchlo, ale skúste konať rýchlo v polohe skrčenca, navyše keď váš metabolizmus z neznámych dôvodov práve v takej chvíli odmieta zrýchliť. Ostalo len čakať. Aj som si hovoril – čo keď je to len malý požiar a oni to zvládnu bez mojej účasti? Veď, ak by to bolo naozaj vážne, určite mi zaklopú na dvere. V tej chvíli sa ozval až hysterický buchot na dvere. Objavili ma! So spustenými gaťami a v polovičke tak dôležitej činnosti. Ten buchot dopĺňali výkriky službukonajúcej študentskej požiarnej hliadky. Trvali na tom, že musím okamžite opustiť budovu a zhromaždiť sa spolu s inými na druhej strane ulice na nábreží rieky. Za tie dva dni som už stihol počuť o tom ako nejaký spisovateľ predo mnou odmietol odísť od rozpísaného textu a tak ho vyviedli násilím.
Američania robia všetko smrteľne vážne (videli to vo hollywoodskych filmoch a vedia, že to má tým pádom zmysel) a neoplatí sa odporovať akémukoľvek službukonajúcemu Američanovi. Navyše ich budovy sú zväčšia z dreva a papundeklu (čo volajú „plaster“), takže veľmi ľahko horia, ako som mohol poznať neskôr podľa spálenísk drevených domov v Modrých horách. Konečne sa mi podarilo dokončiť „dielo“, narýchlo za sebou spláchnutím zahladiť stopy a otvoril som dvere. Stáli tam ona a on a nehrali to. Na krku plynové masky, na rukáve páska protipožiarnej hliadky a oči navrch hlavy. Ale boli zdvorilí:
„Pane, musíte okamžite opustiť budovu. Ste posledný!“
Prikývol som a vbehol späť do izby. Cez okno som ľavým okom zazrel 800 členný dav evakuovaných študentov a kolegov z IWP ako sa pozerajú hore na toho jediného idiota, ktorý ostal v ohrozenej budove. K môjmu ôsmemu poschodiu už stúpali hasičské rebríky. Bol neskorý večer a rozblikané majáky hasičských a policajných áut dokonalo dokresľovali scénu. Bezradne som sa otočil k mojim veciam. Doma som sa balil skoro pol dňa. Čo môžem – musím! – z toho všetkého vziať hneď a do dvoch rúk?! Nebol čas na rozmýšľanie – nervózny šepot hliadky na chodbe („Čo tam ten chlap robí?!“), vonku sirény – drapol som tú najdôležitejšiu vec oboma rukami a zbehol v minúte bočným požiarnym schodišťom sedem poschodí.
Tá najdôležitejšia vec v prípade požiaru
V osmestohlavom dave na evakuačnej ploche som našiel skupinku našich. Chcel som vedieť, čo bolo pre nich to najdôležitejšie. Odvtedy to považujem za ďaleko lepšiu anketovú otázku, ako tú notoricky známu – čo by ste si vzali so sebou na pustý ostrov. Na pustom ostrove vám to predsa môže byť ukradnuté, či ste sa rozhodli správne. Ale uvážte, čo by ste si v sekunde mali vziať medzi ľudí – aby ste prežili!
Estónec to vyriešil pasom, ešte ho držal v ruke. Izraelčan si vzal šeky a peniaze. Austrálčan zvieral pod pazuchou svoj rukopis, ktorý tu chcel dokončiť. Číňan z Hong-kongu kľačal na kufri, lebo doň nahádzal takmer celý svoj majetok, ktorý bol pôvodne v dvoch kufroch a teraz v tme skúšal vystopovať, čo všetko pri evakuačnom behu stratil. V tejto súťaži národov vyhral môj nápad. Ja som zobral zo svojej izby – basu piva značky Beck. Všetci to ocenili. Ten poplach bol totiž falošný. Nič nehorelo, len sa niekde splašil požiarny hlásič. A kým americkí hasiči v teplej augustovej noci skončili svoje požiarne cvičenie, dobre padla fľaša správne vychladeného Becka.
Viac v e-knihe: https://www.martinus.sk/3607727-taka-normalna-amerika/e-kniha
