Pani Zora Štefániková (narodená 13. júla 1924 v Nitre) patrí do širšieho príbuzenstva s Milanom Rastislavom Štefánikom. Jej otec zastával za 1. Čs. republiky významné riaditeľské policajné funkcie, v Slovenskom štáte bol diskriminovaný, ale po II. svetovej vojne sa opäť uplatnil ako predseda Najvyššieho správneho súdu pre celú Československú republiku. Vo funkcii zostal do roku 1948, keď sa vlády ujali komunisti. Pani Zora vyštudovala gymnázium a po skončení vysokoškolského štúdia a získaní inžinierskeho titulu sa celý produktívny život venovala problematike vodného hospodárstva.
Vydala sa za známeho lekára Pavla Breiera, ktorý bol aj umelecky činný ako fotograf a je autorom viacerých kníh. Spolu prežili útrapy po potlačení SNP v horách.
Po roku 1989 bola aktívna v ženskom hnutí. Vo svojej rodine je pani Zora už treťou generáciou Živeniarok. Jej stará mama Elena Sláviková bola v roku 1920, spolu s Teréziou Vansovou, zakladateľkou miestneho odboru Živeny v Banskej Bystrici. Jej mama, Viera Štefániková, bola v roku 1928 jednou zo zakladateliek miestneho odboru Živeny v Nitre. Zora, ešte ako Štefániková, bola oddanou Živeniarkou už pri svojej mame, tancovala a spievala v Národopisnej skupine Živeny. Už ako Zora Breierová stála v roku 1989 spolu s Hanou Zelinovou pri znovuobnovení činnosti Živeny. Od roku 1993 (po odchode Hany Zelinovej do politiky) do novembra 2013 bola pani Zora predsedníčkou Ústredia Živeny a od roku 1995 do januára 2011 súčasne aj predsedníčkou Miestneho odboru Živeny v Bratislave. Počas tohto jej pôsobenia sa podarilo pre spolok získať späť budovu v Martine (1997), zorganizovať viaceré významné celoslovenské podujatia (125., 130. a 140. výročie založenia spolku, tiež Šoltésovej Martin). Na návrh členiek Miestneho odboru Živena Bratislava a po schválení primátorom Ivom Nesrovnalom sa stala držiteľkou ceny primátora „Osobnosť Bratislavy 2015“ za občiansky, kultúrny a spoločenský rozvoj mesta Bratislavy.
V publikácii vydanej OZ Pamäti a spomienky na svoju mladosť spomína:
„Každý deň sa chodilo na korzo. Tam chodila všetka mládež, to sme sa prechádzali hore-dolu, od Michalskej brány až po Dunaj a zase späť a tam človek stretol každého známeho. Tak sme sa všetci ako študenti poznali. Na Korze boli dve veľké cukrárne, Štylcerova bola veľmi slávna, no a Mayerova (dnes Kaffee Mayer). Tá bola na rohu Hlavného námestia. Tam sme chodievali aj si dať nejakú kávičku a ohromne dobré múčniky.
V 6. triede gymnázia dievčatá a chlapci zo 7. triedy sme chodili do tanečnej školy.
Na vysokoškolskom plese, rok 1940.
Tanečnú školu viedol pán Bod, taký malý, no a ten vždy keď sme už to čo nás učil skončili, tak nás tam ešte nechal hodinu tancovať, púšťal hudbu a už neurčoval, že ty budeš s ním tancovať, ty s tým, ty s tým. Potom sa to už miešalo. To boli tie klasické tance – valčík a waltz a tango…
Vo voľnom čase sme chodili plávať na kúpalisko Lido, ktoré bolo v Petržalke. Tam mal môj otec ako policajný riaditeľ takú zvláštnu veľkú kabínu, kde boli aj stoličky, uteráky sme tam mali, aj v skrinkách sme mohli mať rezervné plavky… Tam som celé dni trávila s bratom. Bolo tam kúpalisko, plávalo sa aj v Dunaji.
Mňa to ohromne bavilo a keby som nebola dostala zápal srdcového svalu, ja som chcela byť plavkyňa. A prvé čo mi dovolili po piatich rokoch zo športov bolo plávanie. Ale len pomaličky, už som sa nesmela naháňať. Tak som si povedala, budem pomaly plávať, ale na dlhé trate. Aj som plávala niekedy aj 4-5 hodín v jednom ťahu. A keď som o desaťročia neskôr robila na Ministerstve lesného a vodného hospodárstva a synovia už neboli doma, tak sme s jednou kolegyňu, inžinierkou Lahodovou, chodievali po práci plávať. Ministerstvo bolo na začiatku Karlovej Vsi a keď sme skončili o štvrtej na Ministerstve prácu, mali sme z domu plavky a tak sme zašli k Dunaju a plávali sme dolu až na koniec Parku kultúry. Tam sme vyšli z vody a po brehu sme išli späť do Karlovej Vsi obliecť sa do normálnych šiat a potom sme išli domov…“
Viac sa dozviete z publikácie práve vydanej OZ Pamäti a spomienky…
