Wimbledon – v hráčskej reštaurácii s Kodešom…

Rozhovor s Janom Kodešom sme robili v hráčskej reštaurácii. Aj tu som však potreboval špeciálny lístok, ktorý som dostal len ako hosť tejto tenisovej legendy. Každé slávne miesto má svoje tajomstvo a aj slávna hráčska reštaurácia (okrem šatne je to jediné miesto, kde hráč trávi voľné chvíle na turnaji) nie je výnimkou. Jej tajomstvom je fakt, že nejde vôbec o reštauráciu, ale o akýsi samoobslužný bufet. Novinári sem môžu vstúpiť len veľmi výnimočne (pravidlá hovoria doslova „keď nie je vyhnutie“) a špeciálnu preukážku musia vrátiť do 40-tich minút, aby „využitie tohto privilégia bolo umožnené aj iným“. Vďaka Janovi Kodešovi som sa však na hodinky naozaj pozerať nemusel.

Juniorská reštaurácia je napodobeninou tej seniorskej. Juniorská je dokonca aj obsluha a kvôli môjmu smädu po pive musela čašníčka ísť načapovať anglický bitter inam. Tu sa pije nealko, jedia hlavne sendviče a z terasy sa mladé uchá dívajú na to, ako napríklad trénuje budúci víťaz turnaja Sampras. Málo známou kuriozitou je, že hneď v susedstve juniorskej menzy je jedáleň a klubovňa detí účastníkov turnaja! Celkom iná atmosféra pochopiteľne vládne v novinárskej menze. Večný zhon sa tu dokonca prejavil aj na jedálnom lístku. Na žiadosť novinárov, ktorým na jedlo naozaj nezostáva veľa času, sa tu totiž podávajú raňajky po celý deň!

Vo wimbledonskom bufete

Po slávnych wimbledonských jahodách, o ktorých si ešte povieme, sú hneď druhou najkonzumovanejšou špecialitou pre divákov škótske lososy, ktorých sa spotrebuje do konca turnaja 12 ton. K tomu treba prirátať 190 tisíc sendvičov, 22 tisíc porcií pizzy a 50 tisíc špeciálne korenených wimbledonských párkov. Zapíja sa čajom a kávou (285 tisíc porcií), pridáva sa mlieko (30 tisíc porcií), dobre padne aj pivo (80 tisíc pollitrov) a kto má na to, dá si šampanské (12 500 fliaš). Na záver informácia, ktorá iste poteší našich citovo vyhladovaných návštevníkov hromadných športových, či iných podujatí odbavovaných našou bufetovou kultúrou. Vo Wimbledone nad kvalitou jedál a nápojov bdejú nezávisle na sebe klubová, londýnska a miestna (wimbledonská) inšpekčná služba. Každý rok sa na 120 miest obsluhujúceho personálu hlási 3000 uchádzačov. To sa to potom debužíruje!

Ak si neochutnal, akoby si tam nikdy nebol

Wimbledonské jahody so šľahačkou patria k turnaju aspoň tak ako dážď. Čo skúsenejší vedia, že nejde v skutočnosti o šľahačku, ale o krém. A to dosť záhadnej chuti a riedkej konzistencie, takže jeho obľubu môže ospravedlniť opäť len nezlomná britská tradícia. Ak vám však túto turnajovú špecialitu servírujú v jednom z povestných súkromných šiatrov spolu s kvalitným šampanským, rozhodne ste menej kritickí ako keby ste si mali vystáť frontu najskôr pri pokladni oproti wimbledonskému tenisovému múzeu a potom ešte ďalšiu pri pulte s nápisom „Strawberries and cream“ a nakoniec sa dodatočne postaviť k vedľajšiemu stánku s nápisom „Champagne and Pimms“. V súkromných šiatroch to všetko za vás vyrieši obzvlášť pozorná obsluha. Ako hosť jednania pána Kukala s manažérom Borisa Beckera, za prítomnosti generálneho manažéra firmy Wilson, som to mohol náležite oceniť. Toto stanové mestečko, ktoré vyrastá každý rok počas turnaja, silne pripomína obdobné miesta hojnosti budované počas výročnej fiesty vo vzdialenej španielskej Seville. Vo Wimbledone sa však nezaprie aristokratický duch minulých čias a tak obsluha je nanajvýš zdvorilá, ale len k tým nemálo vyvoleným. Ak sa vám dostane tej cti byť medzi nimi, roh hojnosti tu naozaj nemá dno. Hlavnými konzumentmi už spomínanej jahodovej špeciality sú však predsa len diváci. Za turnaj zlikvidujú rovných 24 ton pravých kentských jahôd, ktoré sú pre lepšiu akosť zberané púhy deň pred použitím, o pol siedmej ráno privážané do areálu a znovu kontrolované, čo zamestná nárazovo až 80 ľudí. Neboli by sme vo Wimbledone, ak by aj pre túto príležitosť neexistovalo pravidlo a síce, že cena jahôd sa určuje v prvý deň turnaja podľa ich dostupnosti, počasia a ceny na trhu. V roku 1991 zaznamenali wimbledonské anály katastrofu v podobe sucha, takže potrebné množstvo jahôd museli dodávatelia nakúpiť v Európe a USA. Len čo správa o tom prenikla na verejnosť, došlo k celonárodnej vlne pohoršenia a organizačný výbor bol zavalený ponukami súkromných záhradkárov, ochotných obetovať z vlastného stola poslednú jahodu pre česť Anglicka! A preto, ak sa tohto roku usadíte doma v kresle a rozhodnete sa sledovať jeden z priamych prenosov zo svätyne svetového tenisu, nezabudnite na čerstvé jahody so šľahačkou a šampanské! Pravou pochúťkou však ostávajú zápasy svetových tenisových hviezd na zradnej tráve, ktorá niekomu môže priniesť nehynúcu slávu, inému ostať trávou, ktorú by ani kravy nežrali.

Autor: Gustáv Murín

 

Viac informácií o Veľkej Británii nájdete na http://www.walkers.sk/velkabritania.php.

Share on facebook
Share on twitter
Share on linkedin
Share on pinterest
Share on reddit
Share on tumblr
Share on google
Share on email

Podobné články

NIČ NIE JE STRATENÉ (Anglický príbeh)

  Ak veľmi chceme a sme vytrvalí, dejú sa zázraky. Dokonca aj v chráme tradícií, prísnych pravidiel a formalít – Wimbledone… „Stůj noho, posvátná místa jsou kamkoli

Cambridge – vzdelanie ako biznis

O slávnej univerzite v anglickom Cambridge vie iste každý z nás. Takmer nikoho však nenapadne, že sa sem môže prísť pozrieť aj ako turista. A