Jeden z mojich prvých hotelových zážitkov a hneď hrozný škandál. To sme boli ešte vysokoškoláci a hrali sme amatérsky divadlo. Bolo to za komunistickej vlády a na takéto aktivity (dnes takéto divadielka fakticky zanikli) bolo toľko peňazí, že nás pozývali na rôzne festivaly a všetko hradili. Raz sme dokonca, ako mládežníci, leteli celý súbor lietadlom. A pretože sme boli permanentne veselí, pamätám si hlášku jedného z nás, keď sme do toho lietadla nastupovali: Vraj, čo je na prúdových lietadlách najnebezpečnejšie? No, predsa, keď vypadne prúd…
Tentoraz bol divadelný festival v Poprade a akosi sa stalo, že sme nesúťažili a organizátori tým pádom preplatili nocľah len štyrom „pozorovateľom“ od nás zo súboru. Ale ísť chceli všetci. A tak sme sa ocitli v dvoch izbách hotelu Európa so štyrmi posteľami dvanásti. Chalani, dievčatá, všetko na jednej kope. Zaplatená bola len jedna noc, tak sa ostatní rozhodli na druhý deň pre túru do Tatier a na zahladenie stôp po nami prehýrenej noci sme boli vybraní dvaja – ja a kamarát Slepúch. Tak sme ho láskavo volali, lebo mal asi stovky dioptrie. Fakt bol, že aby mohol sledovať divadelné predstavenie, sedával v prvom rade a mal k tomu ešte aj ďalekohľad! Ako sa dokázal inak orientovať v priestore, je pre mňa dodnes záhadou, ale okrem toho ďalekohľadu by ten jeho handicap asi nikto nepoznal.
Mali sme teda upratať obe izby, ale my sme sa rozhodli namiesto toho ešte si pozrieť niektoré doobedňajšie súťažné predstavenia. Všetko prebehlo v pohode a v dobrej nálade sme sa vrátili do hotelu. Prvú izbu sme dali do poriadku hladko. Ale v druhej ma zarazil príííííšerný puch. Upozornil som na to Slepúcha, ale ten ako zle videl, tak mu asi chýbal kompletne aj čuch. Upratoval horlivo a na moje upozornenia nedbal. Tak som sa sám rozhodol pátrať po príčine toho nežiaduceho javu. A práve v okamihu, keď som tú hrôzu objavil, vrazila do izby chyžná. Vraj sa sem nemohla celé doobedie dostať a je rada, že sme tu a…
Veľmi rázne som ju odporučil, aby počkala, kým skončíme, a len čo za ňou zabuchli urazene dvere, dotiahol som Slepúcha ku vstavanej skrini. Je dodnes čistou záhadou, ako sa chyžná nemohla dostať do tejto izby, keď bola zrejme omylom celé doobedie otvorená a naopak sa do nej dostal… Dodnes tej bytosti neviem prísť na meno. Ale aj Slepúch pochopil ten hrozný fakt. Hotel Európa bol asi tak starý, ako kontinent rovnakého mena. Bola to priam historická budova, kde sa do izieb vchádzalo priamo z chodby dverami, ktoré boli všetky rovnaké a rovnaké boli aj dvere na spoločnú toaletu na chodbe. Po tej asi túžil tvor, ktorý zrýchleným krokom došiel až k tejto izbe, ďalej už to nestihol, skúsil kľučku, otvoril si dvere, vbehol do vstavanej skrine a… Odtiaľ ten smrad.
Slepúch na mňa vyvalil nevidomé oči a šepol: „Čo budeme robiť?“
Nech ma ospravedlní moja mladosť a neskúsenosť, ale neprišiel som na nič chytrejšie, než: „Utekajme!“
Vykukli sme na chodbu, chyžná bola vo vedľajšej izbe, tak sme po špičkách ako baletky precupitali ku schodom a odtiaľ už bezhlavo dupali dolu schodmi. Slepúchovi sa asi dočasne vrátil zrak, lebo vyberal zákruty schodov svižnejšie ako ja. Ale bol to nekonečne dlhý závod s časom, lebo sme museli prekonať asi tri poschodia. Konečne sa zjavila cieľová rovinka okolo recepcie ale do toho aj strašný výkrik chyžnej zhora: „Zastavte íííích, nasralííííí do skrinéééé…“
Tá hanba bola väčšia, než nakoniec tá pokuta za očistu vstavanej skrine. Ale bola to dobrá životná lekcia. Odvtedy od problému zásadne neutekám…
Gustáv Murín
