Posudok na „Vadasovu revue“

Gustáv Murín
5.jún. 2025 09:14
Európa, Slovensko
Počet zobrazení: 31

Analýza Knižnej revue

Knižná revue je definovaná ako mesačník o knihách. Pôvodne bola koncipovaná ako dvojtýždenník o nových knihách pri rovnakom personálnom obsadení ako dnes a vyše dvojnásobnom rozsahu. Pred niekoľkými rokmi prešiel časopis najväčšími zmenami: periodicita (z dvojtýždenníka na mesačník) a redizajn (z formátu A3 na A4, farebná tlač obálky atď.). Súčasný šéfredaktor prevzal tieto zmeny a zásadnou otázkou je, kam Knižnú revue posunul a ako udržiava jej funkcionalitu.

Základné určenie a poslanie periodika

Podtitul novín znie: Mesačník o knihách. Periodikum vynechaním pôvodného určenia – o nových (bolo to v roku 2020) – stratilo základnú časť svojej definície, a tým vážne okresalo zmysel svojej existencie a urobilo ho nejasným. Informácií o knihách je množstvo a venujú sa im aj iné periodiká s rôznymi preferenciami – tým, že Knižná revue je označená ako mesačník o knihách, zbavuje sa aktuálnosti, čím značne žurnalisticky spohodlnela; hoci navodzuje dojem, že aktuálnosť chce nahradiť výberovou hodnotovosťou. Pôvodne informačno-analytický časopis o knižnom dianí s dôrazom na domácu scénu a podporu domácich knižných projektov, sa zmenil na úzko výberové literárno-kritické periodikum, ktoré nezohľadňuje prioritu domáceho prostredia a súčinnosť s SLC, ale vyhľadáva problémové politické naratívy, ktoré nutne nesúvisia s aktuálnym knižným dianím (Ukrajina, rodové otázky atď.). Knižnú revue tvoria najmä zdĺhavé recenzie, potom rozhovory a esejistika, minimálne sú zastúpené správy a anotácie. V dobe rýchleho rolovania obsahu KR ponúka dlhé články, žiadne krátke dynamické žánre – a vo vizuálnej dobe KR uverejňuje len zopár fotografií, pričom takmer žiadne reportážne a ak, v amatérskej kvalite – obálky kníh ako vizuálny prvok sú často malé a nečitateľné. Súčasnosť časopisu je obratom k reflexiám (budeme sa tomu venovať nižšie), ktorým sa bohato venujú iné a tradičné literárne periodiká – Knižná revue tak zaberá tematicko-hodnotový priestor, ktorý je zabratý a nevyniká v priestore, v ktorom by bola užitočná z hľadiska svojho určenia v rámci inštitúcie SLC a ministerstva kultúry, tj. prinášať aktuálne informácie z knižného diania (udalosti), jasne chronologicky vyčleniť knižné novinky a poukázať na tituly, ktoré vydavatelia ešte len plánujú, urobiť čitateľský servis a analýzu knižného diania (vydavatelia, kníhkupci, bestsellery, žánrová literatúry, umelecká literatúra, súťaže a pod.) – a v rámci týchto položiek sledovať hodnotovosť s dôrazom na slovenskú produkciu.

Všeobecné označenie mesačníka o knihách umožňuje robiť noviny o hocijakých knihách bez toho, že by bol čitateľ navigovaný, ktorá kniha je čerstvá, ktorá staršia. Takto určené periodikum nemá význam popri tých, ktoré už existujú – navyše je tak úplne jedno, či čitateľ dostane marcové alebo júnové číslo – informácie o nových knihách tam sú na jednej dvojstrane anotácií, o ostatných nevedno, v akom čase prišli na trh. Teda ďalším dôležitým mínusom je slabá, mdlá variabilita medzi jednotlivými číslami a nulové napojenie na aktuálne knižné dianie (aktualitám je venovaná jedna strana, niekedy dve), hoci vo výročnej správe napríklad z roka 2023 sa píše: „Knižná revue naďalej prináša najnovšie informácie o práve vydaných knihách na Slovensku (bibliografický záznam so stručnou anotáciou obsahu),“ nie je to pravda, pretože uvedené anotácie sú len zlomkom toho, čo na Slovensku vychádza. Knižná revue uverejní v anotáciách úzky výber vydaných kníh bez základného alebo knihovníckeho zaradenia napríklad podľa medzinárodného triednika, ako to roky bolo! Knižná revue v terajšom stave je periodikum bez určenia a konceptu, bez vyhranenia voči existujúcim periodikám. V takomto nastavení neprináša v spektre knižnej žurnalistiky žiadnu pridanú hodnotu a neslúži ako informačný nástroj SLC, ale ako výberový časopis šéfredaktora.

Vydavateľ, kníhkupec, knižnica

Knižná revue bola výnimočná v tom, že oproti ostatným periodikám z oblasti knižného trhu a literatúry spracovávala nielen reťazec autor-dielo-čitateľ, ale zásadne a odborne informovala verejnosť o slovenskej knižnej kultúre od základu – tým základom sú vydavatelia a kníhkupci a ich integrita s autormi, prekladateľmi, redaktormi, ilustrátormi, čitateľmi a knižnicami. Toto je domovský priestor Knižnej revue. Tým, že Knižná revue prešla na reflexie, stala sa z nej revue zdĺhavých ťažkopádnych textov (uvedieme nižšie), zredukovala sa tak kvantita. V jednom čísle je zachytených cca 50 – 70 kníh, čo predtým bola často len polovica z kníh uvádzaných len v anotáciách. Bežne Knižná revue v jednom čísle prinášala informácie o stovkách kníh, zväčša v rozmedzí 100 až 200, a to bol dvojtýždenník oproti terajšiemu mesačníku a pri menšom personálnom obsadení; kam sa z Knižnej revue stratili knihy (a kde sú slovenskí autori? – uvedieme nižšie)? Mohlo by sa zdať, že keď utrpela kvantita, to až tak neprekáža, ale značne klesla aj kvalita – širokospektrálne periodikum sa už nevenuje rôzne spracovaným informáciám z celého spektra vydávaných kníh, ale len beletrii či literatúre faktu a najmä histórii s politickým podtónom. Nezaznamenáva novinky z exaktných vied, aj z právnickej, pedagogickej či náboženskej oblasti a podobne. Vo výročnej správe sa však znovu zavádzajúco píše: „Mesačník Knižná revue prináša reflexiu slovenskej knižnej kultúry bez žánrového obmedzenia s dôrazom na pôvodnú slovenskú tvorbu.“ (K venovaniu sa slovenskej tvorbe uvedieme analýzu nižšie.) Nie sú v nej na periodickej báze rozhovory s vydavateľom či kníhkupcom, redaktorom – pričom práve knižní redaktori a korektori majú prvotné informácie o knihách – nikto knihy neprečíta s takou precíznosťou ako oni, preto je ich hlas dôležitý a aj z pohľadu súčasnosti a krízy nielen čítania, ale aj pochopenia textu pri mládeži. Knižná revue sa systematicky nevenuje knižniciam, pričom ich aktivity odzrkadľujú kultúrny a spoločenský život na Slovensku. Knižná revue má informovať o aktualitách z knižného diania, a tým má aj dokumentačnú funkciu – toto si však v súčasnosti vôbec neplní. Rovnako ako neplní žiadnu štatistickú funkciu – napríklad každoročný výskum čítania, vydávania kníh, predajnosti a podobne. Pritom sú to v 21. storočí najdôležitejšie otázky a pre Slovensko zvlášť, keďže čitateľská gramotnosť je u nás veľkým problémom. Redakcia v tomto zmysle úplne zanedbáva pracovné povinnosti voči verejnosti a neplní záväzky, za ktoré má plat zo štátneho rozpočtu – nenapĺňa spravodajskú a ani analytickú funkciu; neformuluje jasné prepojenie printovej verzie s informáciami na webe. V tomto zmysle zanedbáva aj evidenciu na web stránke SLC, kde nie sú uvedené články z predchádzajúcich ročníkov, nie sú tam obálky KR a podobne.

Knižná revue má informovať aj o aktivitách SLC. V prvých dvoch číslach aktuálneho roka je tu však jedna informácia o odvolaní riaditeľa a vyslovení nespokojnosti redakcie. Knižná revue je súčasťou SLC, ktorého zriaďovateľom je ministerstvo kultúry – preto periodikum patrí štátu – z hľadiska jeho určenia tak v ňom niet miesta na vyslovovanie spokojnosti či nespokojnosti, to je súkromná sféra šéfredaktora a ostatných – čitatelia Knižnej revue nie sú zvedaví na prezentáciu politických postojov, KR je navyše apolitická. Šéfredaktor si buduje občiansky aktivizmus za štátne peniaze. Túto správu/názor o odvolaní pána riaditeľa z KR 1 treba hodnotiť ako vážne zlyhanie redakcie. V rámci neutrality KR to malo byť uverejnené ako správa a v ďalšom čísle mal mať priestor nový pán riaditeľ (napríklad formou rozhovoru) tak, ako to bolo aj predtým, napríklad Miroslava Vallová… V tejto súvislosti treba pripomenúť, že v danom čísle je ešte jedna správa o Eseji Jána Johanidesa, ktorej vyhlasovateľom je SLC, lenže obsah dosvedčuje redakčnú nekompetentnosť a nedôslednosť. Nikde v texte nie je spomenutá táto základná a východisková informácia, až na záver, ako signum je uvedené SLC bez jasného vzťahu k súťaži. V druhom čísle 2025 je SLC zachytené v „reportáži“ zo stretnutia proti rozhodnutiam ministerstva a proti novému riaditeľovi – na základe vyššie uvedeného by mala byť vyvodená osobná zodpovednosť za využitie prostriedkov zo štátneho rozpočtu na tieto účely (publikovanie tejto informácie), na ktoré redakcia KR nemá v danom periodiku nijaké právo.

Celkovo Knižná revue zanedbáva informačný prehľad svojej domovskej organizácie: chystané aktivity, tituly, veľtrhy a aj sumárny koncoročný prehľad… Pokiaľ ide o správy z aktivít SLC, nie sú žiadne a ak je tam správa z nejakého veľtrhu, kde SLC za peniaze daňových poplatníkov prezentovalo slovenskú literatúru, tak je to na úrovni konštatovania alebo administratívneho zaznamenania. Slovenská knižná kultúra si zaslúži adekvátnejšiu reflexiu a spätnú väzbu.

Obsahová koncepcia a žánre (s dôrazom na 1. a 2. číslo KR 2025 a na ročník 2024)

Knižná revue má 40 plnofarebných strán, pričom obálka (okrem prvej strany, tej sa venujeme nižšie) je využívaná na inzerciu. Inzertní prispievatelia sa však veľmi nemenia a inzercia s Martinusom bola dohodnutá už pred rokmi… Ako pracuje v tejto oblasti šéfredaktor, aké podmienky dohodol, čo skutočne obmenil, čo uviedol ako nové a čo posunul k lepšiemu pre SLC?

Obsahová koncepcia Knižnej revue je neprehľadná a mätúca, rovnaké je to aj v obsahovej stránke jednotlivých článkov.

Strana 1, obálka: obálka KR patrila knihám a ľuďom, takýto vizuál bol stabilizovaný a výpovedný, adekvátny hodnote a zameraniu periodika. V roku 2020, okrem toho, že z podtitulu KR bolo odstránené slovo „nových“ (venovali sme sa tomu vyššie), sa zmenil dizajn obálky a je venovaný vždy jednému výtvarnému dielu. Keď si dáte obálky viacerých KR vedľa seba, máte akúsi obskúrnu zbierku všetkého možného – pozor, nikto nezatracuje jednotlivé výtvarné prejavy (aj keď!), ale na tomto mieste sú nežiadané, vyznievajú izolovane a bez konotácií na knihy či knižné dianie. Vážnym koncepčným problémom je to, že obálka často nevypovedá o obsahu daného čísla KR, prípadne je s ním spojená náročnejšími symbolickými kontextmi, ktoré ale KR nemá produkovať, keďže jej úloha je informačná a analytická, nie filozoficko-politicko-reflexívna a ani angažovaná či agitačná! Jednoducho povedané: obálky komunikujú nezrozumiteľne a chaoticky. Ich výber evokuje malomeštiacky intelektualizmus, ktorý predstiera vyššiu hru, ale nie je za tým nič, nanajvýš tak redakčná arogancia typu: lebo môžem. Veľavravná je v tomto zmysle prvá obálka od zmeny v roku 2020, je na nej (asi) röntgen ruky, ktorý evokuje mŕtvolu. Nie je to náhoda, presne takúto mŕtvolnú atmosféru má KR za posledné roky. Celkovo, atmosféra, ktorá ide z obálok, je chaotická, neraz ironizujúca (Ľ. Štúr na potápajúcom sa lietadle, Jánošík ako Vitruviánsky muž), hlúpa (KR1 aj 2/2025 a pod.). Vrcholom je obálka 12/2024, teda vianočné, koncoročné číslo, keď sa čitateľ pozerá do zadku labute a nad tým v rohu je titulok Knižné darčeky. Toto už ani nie je smiešne, je to evidentná ukážka ignorancie čitateľov a záväzkov voči zriaďovateľskej organizácii. Jedinou svetlou výnimkou je obálka KR 1/2024, kde je humorná kresba – karikatúra Tomáša Janovica naštylizovaného ako kráľa aforizmov a naozaj čitateľ odkóduje (ten, kto naozaj vie, že Janovic tak vyzeral), že to nadväzuje na články o ňom. No výnimka je to len zdanlivo, má to aj druhú stranu: v kontexte toho, že ide o spomienku na zosnulého spisovateľa, je takáto voľba obálky netaktná a profesne na hrane. Takže zasa zlá a neprimeraná voľba! Navyše: dvojstrana venovaná spisovateľovi neobsahuje ani len základný stručný profil s oceneniami a dielami, ktoré vytvoril…

Strana 3: tvorí ju editoriál a obsah. V editoriáli je z veľkej časti napísané to, čo je vedľa uvedené v obsahu. Podrobný obsah pri 40-stránkovom časopise tohto určenia je zbytočné plytvanie publikačným priestorom. Stačí urobiť výňatky z obsahu, upozorniť na dve-tri veci, ktoré sú najdôležitejšie, pridať fakty a aktuality zaujímavé pre čitateľa, nielen pre šéfredaktora. Editoriál tak, ako ho píše šéfredaktor, je takisto zbytočný – neprináša nový pohľad, zaujímavosť, fakty z knižného diania, dôležité informácie o oceneniach, nejaké zhrnutie mesiaca, navigovanie v knižnom dianí. Exponovanú stranu 3 tvorí zväčša z jednej tretiny textové a grafické prázdno! V KR 2/2025 píše šéfredaktor v editoriáli o Ukrajine – od začiatku invázie sa KR snaží uverejňovať ukrajinských autorov a autorky. Naozaj je to tak a v sledovanej vzorke KR je téma Ukrajiny rozpracovaná často, no nie jasne ani koncepčne – adekvátnou je otázka, či zo strany MK SR bola vznesená požiadavka, aby šéfredaktor natoľko venoval priestor tejto téme, ktorá uberá z informácií o slovenských knihách a aj iných zahraničných literatúrach. Ešte sa tomu budeme venovať.

Grafické prvky: fotografia šéfredaktora je legitímna. Avšak ak zvážime, že napríklad v KR 1/2025 je bez tejto fotografie iba! 7 fotografií spisovateľov, potom je fotka šéfredaktora luxusnou sebaprezentáciou. Zo 7 fotografií je iba! jedna fotografia slovenského autora, zo 6 zvyšných je dvakrát odfotená tá istá autorka, ktorá má navyše fotografiu aj v predchádzajúcom čísle (A. Applebaum) – to je neprípustná a nekoncepčná práca s informáciami a uberanie miesta ostatným informáciám! Už len z výpočtu a zamerania fotografií je jasné, že anotácia, ktorú má Knižná revue uverejnenú na webe, je klamstvom: „Prináša rozhovory, profily, aktuality, komentáre, eseje, anotácie a recenzie, mapujúce aktuálnu knižnú ponuku s dôrazom na pôvodnú tvorbu a jej reflexiu.“ Ešte sa k tejto citácii vrátime. Len doplníme, že pri prehľade KR v sledovanom období bol najväčší dôraz venovaný ukrajinskej literatúre, najmä v exponovanom priestore prvej polovice periodika.

Dole pod editoriálom je logo Forever! Books, o ktorom netušíme, akú má funkciu a čo robí v Knižnej revue, čo znamená a akú aktivitu propaguje. Je mätúce a zbytočné.

Strana 4 a niekedy aj 5: s označením Aktuality. Aktuality sú počtom, kvalitou, spracovaním a obsažnosťou katastrofálne zanedbávané. Nie sú zoradené ani hodnotovo a ani chronologicky. Často to nie sú ani správy, ale len tlačové správy prevzaté a upravené. Aktuality sa obmedzujú na pár súťaží. Neprinášajú žiadne informácie, ktoré by relevantne kopírovali pôdorys mesačného diania na slovenskom knižnom trhu. V KR1/2025 sme už spomínali, že je redakčne nedôsledne spracovaná informácia o Eseji J. Johanidesa, potom informácia o odvolaní riaditeľa, ktorá je viac názorom ako informáciou a v KR v takomto znení nemá čo hľadať. Potom je tam tretia informácia o preklade Upanišád, ktorá je zrejme upraveným skopírovaním toho, čo dostala redakcia do mailu. Táto správa nemá základné koordináty, ktoré sa vyučujú už na stredných školách (Kedy? Kto? Kde? atď.): „koncom minulého roka“, knihu „slávnostne prezentoval Ústav svetovej literatúry SAV“ – teda nie konkrétny človek; kde sa táto akcia diala, kto všetko bol medzi hosťami či v publiku, to sa nedozvieme. Správa je to dôležitá, ale v redakčnej úprave Knižnej revue to však ani nie je žánrovo správa, ale odfláknutá robota. Treba podčiarknuť, že k správe nie je žiadna fotografia, pričom pod textom je znova prázdno, kde by vizuálny prvok krásne zapadol. Pripomíname, že v KR 2/2025 sa bohatý priestor venuje štrajku proti MK SR: tu nechýba fotka, hoci k nej nie je popiska (čo je veľký profesionálny prešľap ťahajúci sa všetkými číslami KR) a znovu to nie je správa, ale politický názor – text končí vetou „ Ďakujeme!“

Poznámka: v aktualitách je jeden stĺpec venovaný prekladom slovenských autorov do iných jazykov. Čitateľ nevie, čo to tam hľadá. Sú to nové preklady? Boli niekde prezentované? Sú to knihy podporované cez SLC SLOLIA alebo to zaplatil niekto iný? Je to naozaj aktualita na stranu 4 alebo to môže byť spracované ako dôležitá permanentná informácia o aktivitách SLC na stranu 3, kde je toľko prázdna? Takto publikovaný stĺpec je komunikačne zbytočný. Nie je za ním, okrem skopírovania, žiadna redakčná práca.

Celkovo aktuality:

Žiadne živé informácie, spravodajstvo redakčne nedôsledné, žiadny prehľad, fotografie amatérskej kvality bez popisiek, prezentácie bez fotografií – priradenie fotografií: nie je niekedy jasné, ku ktorému článku patria.

Strana 5 a niekedy 6 – až po stranu 13: ide o prvú tretinu novín, teda sémanticky silný priestor pre najdôležitejšie udalosti a hodnoty. zvyčajne na týchto stranách začína rozhovor a zvyčajne je to aj koncepčne zaznačené na okrajoch (margách) strán – ide o významovo exponovaný priestor periodika, mali by tam byť prioritné položky. V KR1/2025 je rozhovor s americkou historičkou, potom s ukrajinskou spisovateľkou a nasleduje esejistický text ukrajinského autora z roku 2019 a po ňom nasleduje rozhovor so slovenským spisovateľom. K tomuto poradiu v rámci zhodnotenia pomeru slovenská/zahraničná literatúra niet čo dodať – je to degradovanie poslania KR, ktoré má sám šéfredaktor uvedené v anotácii na webe (uviedli sme vyššie). Navyše text ukrajinského autora nemá nič s knižnou kultúrou a nevyšiel knižne na Slovensku, je to príklad článku, ktorý podčiarkuje to, že šéfredaktor sa správa ako sa mu zachce, akoby pracoval v alternatívnych novinách, ktoré vydáva mimovládna organizácia a nie ako v štátom dotovanej inštitúcii. Zároveň je to šéfredaktor, ktorý v histórii vydávania KR ju najviac jednostranne spolitizoval.

V KR2/2025 sú prvé dva rozhovory venované slovenskej literatúre(!), avšak, znova neprofesionálne radenie fotiek bez popisiek (kto je na foto na strane 5?), nasleduje rozhovor s O. Gyarfášovou, ktorý je urobený, ako jeden z mála, dobre (celkovo sa úrovni rozhovorov venovať nedá, bolo by toho veľa, podčiarkneme ale niektoré veci). Pri tomto rozhovore je typický zavádzajúci titulok: S minulosťou sme sa nevyrovnali, a to sa nám vráti. Odpovedajme si na otázku: ktorý národ na tejto zemi sa so svojou minulosťou už vyrovnal? A na základe odpovede môžeme teraz rozvíjať, komu sa čo vráti… Titulok podsúva národnú kritiku, ale na základe zavádzajúceho konštruktu. Titulok pri predchádzajúcom rozhovore na strane 5 je zasa staromódny a výpovedne slabý. Základom titulku má byť veta, titulok by mal mať sloveso – slabé a nezvládnuté titulky sú veľkým nedostatkom KR v sledovanej vzorke – nebudeme sa im venovať podrobne všetkým, ten obraz je jasný v každom čísle. Potom nasleduje text šéfredaktora z Ukrajiny, ktorý informačnou, faktografickou a mentálnou úrovňou napĺňa parametre 17-ročného občiansky zapáleného blogera. Čítame niečo, čo začína definíciami genocídy a v prvých odsekoch sa dozvieme, že ruskí okupanti sa pri svojom vojnovom ťažení mali sústrediť najmä na inteligenciu a kultúru. Táto informácia je bez uvedenia zdroja, potom je uverejnený zdroj inej informácie PEN a napokon je tu veta: „Vie sa iba o tisíckach…“ Prvú časť takéhoto článku s mizernou zdrojovou výbavou a silnými konštatovaniami nemožno nazvať inak ako konšpiráciou. V ďalšej časti je tu paralela medzi Stalinom a Putinom a celkovým vojnovým ničením. Autor chce navodiť predstavu, že kultúra a inteligencia trpia vo vojne najviac, to len ukazuje úzky, zdeformovaný a v dôsledkoch neslušný pohľad autora, ktorý takto prehliada strašnú tragédiu všetkých ľudí. Navyše teda vsugerúva model, podľa ktorého, keď raz Putin napadne Slovensko, tak najprv sa bude sústrediť na zbombardovanie redakcie KR, lebo to je silná kultúrna bunka – znovu, nie je to smiešne, je to skôr smutný súmrak myslenia a rozhľadu v KR. Posledná časť článku je zrazu reportážou – sú to tvrdenia bez zdrojov o tom, že pôvodné knihy na Ukrajine sú predmetom obrovského záujmu – autor neuvádza jediné číslo, takže, či je to fakt alebo blúznenie, si musí čitateľ vybrať. Sprievodné fotografie sú bez popisky a čitateľ nevie, čo na nich je. A po tomto článku nasleduje rozhovor s ukrajinskou protagonistkou s titulkom Vinník musí byť potrestaný a v každej zo štyroch otázok používa autor slovo genocída. Asi to netreba rozoberať viac…

Pri pohľade na čísla KR v ročníku 2024 vyskakuje nekoncepčný prvok, keď sú pred rozhovormi recenzie a všetko je to označené na okrajoch strán menom, napr. 2/2024 Ivana Gibová – táto autorka má rozhovor aj v KR 11/2024, 3/2024 Katarína Vargová a pod. Takéto značenie je znovu ukážkou šéfredaktorskej svojvôle. Navyše napríklad v KR 9/2024 je prvý rozhovor s respondentom, ktorý nie je nijako napojený na knihy a aktuálne knižné dianie, ale za to má politický a historický naratív – to je znovu ukážka tematických preferencií šéfredaktora novín, ktoré ale majú byť apolitické a aktuálne!

Ročník 2024 prehľadne – rozhovory (resp. s. 5 až s. 13) – základné poznámky:

Richard Pupala – aj recenzia aj rozhovor, označenie strán Richard Pupala; Oksana Zabužko, ukrajinská autorka, ktorá vyšla v českých prekladoch, na Slovensku nie; Andrij Ľubka, esej ukrajinského autora, jej zdroj nevieme;
Ivana Gibová – aj recenzia aj rozhovor, označenie strán Ivana Gibová; Oľga Gyárfášová – rozhovor o knihe z roku 2023; Iryna Cilyk, ukrajinská autorka, nevyšla jej kniha v slovenčine;
Katarína Vargová, Svetlana Žuchová – obe aj ako označenie strán, oba rozhovory ku knihám z roku 2023; Anna Gin – ukrajinská autorka, nevyšla jej kniha v slovenčine – ide o esej, nevieme z akého zdroja;
Dušan Dušek – označenie strán tiež menom, ku knihe z roku 2023; označenie strán Debut – Miroslava Kuľková; Grigory Semenčuk – ukrajinský autor, strana označená Ukrajina; na stranách 14 -15 ešte rozhovor: s historikom Antonom Hruboňom – nie je tam aktuálna kniha a ani väzba na aktuálne knižné dianie;
Peter Juščák – označenie strán Rozhovor – nie je tam aktuálna kniha a ani väzba na aktuálne knižné dianie; Mykola Rjabčuk – esej označená ako Esej z Ukrajiny, dozvedáme sa o zdroji, odkiaľ bola preložená; ďalšia dvojstrana s označením Komiks o knihe z roku 2023;
Adam Bžoch – označenie strán Rozhovor, o knihe z roku 2023; Sofia Andruchovyč – ukrajinská autorka – vydavateľstvo Artforum – označenie strán menom autorky; recenzia a rozhovor Tomáš Forró, aktuálna kniha, označenie strán menom autora, titulok rozhovoru Ak padne Ukrajina, na rade sme my.

7 -8. Jonathan Freedland – označenie strán Rozhovor, kniha z roku 2023; dvojstrana označená 80 rokov SNP, neoznačenie žánra, nie je to o knihe; dvojstrana označená Elie Wiesel o životopisnej knihe; dvojstrana Rozhovor – flámsky spisovateľ Stefan Hertmansom, knihy v češtine; dvojstrana Esej z Ukrajiny – Kateryna Michalicyna – zdroj neuvedený;

strany označené ako aj v minulom čísle 80 rokov SNP: rozhovor s Martinom Poschom, žiadna aktuálna kniha; recenzia tohto autora na aktuálnu knihu; označenie strán Rozhovor: József Demmel – o knihe aktuálnej a vydanej SLC!; nasledujúce 4 strany s označením Peter Pišťanek – žáner neurčený – recenzia-esej-štúdia o aktuálnej knihe
strany označené DPH na knihy – názory 4 spisovateľov; rozhovor s Vladimírom Michalom uvedený ako „z rozhovoru“, ide zrejme o úryvok – je to názor jedného vydavateľa k téme; strana označená Podcast; dvojstrana označená Rozhovor – Anna Siedykh – ukrajinská spisovateľka; dvojstrana Rozhovor Juliana Sokolová – kniha z roku 2023;
strany označené ako Rozhovor – Ivana Gibová – aktuálny rozhovor Anasoft litera; strany označené Viliam Nádaskay: recenzia a rozhovor, aktuálna kniha; strany označená Rozhovor – Ján Gavura; strany označené Esej z Ukrajiny – Oľha Kuprian – autorka nemá knihu v slovenčine ani väzbu na aktuálne knižné dianie;
strany označené Rozhovor – britský autor – Timothy Garton Ash – kniha z roku 2023; tiež označenie Rozhovor – ukrajinský autor Andrej Kurkov, kniha z roku 2023; tiež označenie Rozhovor – ukrajinský autor Jurij Andruchovyč, aktuálna kniha;

ZHRNUTIE:

Obsahový a štruktúrny systém periodika vo významovo najdôležitejšej časti je rozkolísaný a neprehľadný – čitateľ často nevie, akú hodnotu články na uvedených stranách komunikujú a prečo ju komunikujú a prečo ju komunikujú v danom čísle. Sú výnimky, napríklad pri téme SNP (7-8/2024), ktorá bola v danom čase aktuálna, no fixovala sa na starú knihu, potom článkom, ktorý nesúvisí so žiadnou knihou – navyše, ako nepodarok pôsobí návrat k tejto téme v ďalšom čísle. Alebo rozhovor v 11/2024 s Ivanou Gibovou k Anasoft litera je žurnalisticky správny, čo je však nekoncepčné, autorka mala v danom ročníku už jeden veľký rozhovor a pri množstve slovenských autorov a autoriek je to redaktorský prešľap. Nevedno, čo v čísle znamenajú strany s označením Podcast, ktoré občas v KR sú, potom zas nie, vyznieva to do stratena… V rámci redaktorskej rutiny treba upozorniť aj na používanie nekodifikovaných tvarov ukrajinských miest (Kijiv) – texty by mali byť uvedené s redakčnou poznámkou, prečo sa redakcia rozhodla používať ich, inak texty s takýmito tvarmi nepatria do oficiálnej komunikácie.

Strany sú aj graficky neprehľadné, nevedno, či je prioritou fotka, kniha alebo profil a ani ich súvis – opakujú sa témy (história, politika) a vydavateľstvá – žiadna pestrosť (napr. v KR 12/2024 je dominantné len vydavateľstvo N Press)! Úzky výber diktovaný šéfredaktorským politickým presvedčením je jasný v každom čísle! Redakčná práca je nedostatočná, napr. uverejnené články bez uvedenia zdroja; alebo: profil Martina Poscha je na s. 6 a rovnako o stranu ďalej na s. 9 v KR 9/2024. S profilmi autorov je to tiež neprehľadné smerom k ďalším stranám KR, keď v profiloch nie je zachytený autor/autorka danej knihy, ale recenzent, o ktorom tak neraz vieme viac ako o autorovi/autorke knihy – je to netaktné a maximálne neprehľadné a tiež sa niektoré profily opakujú (napr. KR 12/2024, s. 26 a s. 29).

Ako evidentné redakčné zlyhanie a hodnotovú jednostrannosť treba vnímať KR 10/2024, kde sa témou stáva DPH. Avšak s tým, že KR dáva priestor kritickým hlasom rátajúc, že DPH na knihy bude 23% a v medzičase politického diania sa stalo, že nakoniec to bolo 5%, teda ešte menej ako predtým. Ale napriek tomu noviny komunikujú negatívny protivládny obsah, ako by to bolo, keby to zvýšenie prešlo! Navyše anketu (? – alebo, čo to je) tvoria štyri hlasy spisovateľov, ktorých knihy vychádzajú vďaka podpore štátu, potom jeden kníhkupec – to je celá vzorka. Nič nosné, relevantné, výpovedné, no politicky jednostranné – k tomu netreba nič dodať.

Pomer domácej a zahraničnej tvorby na uvedených stranách (nižšie sa v rámci tohto kritéria venujeme zhodnoteniu celých čísel) je skôr vyrovnaný, čo je zlý výsledok, keďže KR je definovaná dôrazom na domácu produkciu. Zo zahraničnej je v drvivej prevahe ukrajinská literatúra, čo je samoúčelné a bez efektu na slovenského čitateľa – ponúkaný rozsah neodzrkadľuje jej skutočnú kvalitu v rámci svetovej literatúry. Informácie o Ukrajine a jej problémoch sú dostatočne rozpracované v mienkotvorných médiách; ak sa týkajú knižného diania, prípadne prekladov do slovenčiny, určite majú miesto aj v KR, ale to, čo čítame v uvedenom ročníku, má neurčitú funkciu a zbytočne politizuje apolitické noviny. Zväčša ide o prirodzené odsúdenie vojny, budovanie pozitívneho obrazu Ukrajincov a nenávisť voči Rusku – toto ale nie sú položky, ktoré má šéfredaktor vnášať do periodika o knihách, je to jeho politická nadpráca za štátne peniaze.

Od strany 14 do konca: obsah, štruktúra a označovanie na margách strán je, ako vidno, nesystematické a nespoľahlivé, nespĺňa to základné kritériá žurnalistickej práce s novinami. Dokonca sa preto nedá postupne zhodnotiť KR, keďže jej obsah aj náplň sú vágne. Od strany 14 je to rôzne, buď už začína recenzistika, ktorá je až do konca rozsahu čísla (spolu s dvojstranou anotácií) alebo je tam ešte nejaký rozhovor, či niečo iné a recenzistika začína kdesi v polovici čísla. Dá sa zhodnúť, že recenzistika prosto tvorí druhú polovicu rozsahu KR s tým, že recenzie väčšiny slovenských kníh sú v bloku zaradené na posledných stranách. To znovu nie je dôstojné pre domácu tvorbu, čo však je podstatné, nie je to v súlade so zameraním a náplňou KR, kde reflexia pôvodnej tvorby má dominovať v exponovanom priestore prvých strán, ktoré sme analyzovali v predchádzajúcich odsekoch! Druhá vec, na ktorej sa dá zhodnúť, je akási čierna diera, neurčitosť, na stranách 14 až 20. Uvedieme príklady – na ilustráciu stačí z polročnej vzorky roku 2024 – uvádzame strany, označenia strán a žánre:

KR 1: s. 14 – 16 – recenzia s prvkami eseje (označenie strán Literatúra faktu), s. 17 – 19 – recenzie s označením Komiks, s. 20 – 21 – rozhovor (!) – od s. 22 recenzie s označeniami: Ekológia, Africká próza, Poézia, Knihy pre deti, s. 30 Z nových kníh (v každom čísle KR), Recenzie;

KR 2 : recenzie začínajú už na s. 13 s označením – postupne: Ukrajina, Rusko, Fantasy, Prekladateľka a jej autor, Svetová próza, Deväťdesiate roky, Poézia, Knihy pre deti, Recenzie

KR 3: recenzie začínajú už na s. 13 s označením: Rusko, Nemecká próza, Francúzska próza, Rumunská próza, Brazílska próza, Publicistika, Podcast, Poézia, Knihy pre deti, Recenzie

KR 4: s. 14 – 15 Rozhovor, s. 16 – 18 Dejiny – venované podcastom a českým knihám z rokov 2021 a 2022, s. 20 – 23 G. G. Márquez, Portugalská próza, Knihy pre deti, Knihy s hviezdičkou, Recenzie

KR 5: recenzie začínajú už na s. 12 s označením: Komiks, Zabudnutá história (tu ide o štúdiu, ktorá nesúvisí s knižným dianím a ani nie je aktuálna kniha), Knižný rozhovor, Rozhovor – nie recenzistika, ale rozhovor s taiwanským autorom, Latinská Amerika, Rozhovory, Esej Jána Johanidesa 2024, Poézia, Knihy pre deti a mládež, Recenzie.

KR 6: s. 14 rozhovor s taiwanskou autorkou – Rozhovor, s. 16 – 18 rozhovor s označením Wole Soyinka, s 19 – 21 Prekladateľ a jeho autor, s. 22- 25 Franz Kafka – žiadna recenzia, štúdie o autorovi, s. 26 Queer literatúra, s. 28 Poézia, s. 30 Knihy pre deti, s. 34 Recenzie

Komentáre:

KR 1: s. 14 označenie strán Literatúra faktu, ale s. 22 je znovu kniha z oblasti literatúry faktu, no má označenie strán Ekológia; s. 28 označenie strán Knihy pre deti, ale s. 38 znovu recenzia knihy pre deti s označením strany Recenzia