Každodenný život tohto megapolisu má aj problémové stránky. Jedna z nich je priamo v základoch mesta. Ténochtitlán stál totiž na ostrove uprostred veľkého jazera. Španieli mesto zbúrali a jazero zasypali. V okolí sú ešte vidieť zvyšky močarín. Mexico City teda leží na dne geologického bazénu vo veľkom údolí lemovanom sopečnými horami, z ktorých najvýraznejšia je sopka Popocatepetl zvaná familiárne Popo. Obrovská metropola vypíja vodu v okruhu 50 až 100 km tak, že v blízkom meste Texcocco bola v polovici minulého storočia niekoľko metrov pod povrchom, dnes ju treba hľadať 200 až 300 metrov v zemi. Preto vodu do hlavného mesta ťahajú vodovodmi až z 200 kilometrovej vzdialenosti a to ešte ani nie je pitná! O tom ako mesto svojím hektickým životom samo chystá svoju záhubu, sa možno presvedčiť na starších stavbách v centre. Tým, že mesto vypíja vodu aj priamo pod sebou sa niektoré stavby prepadávajú – františkánsky kostol už o celé jedno poschodie, kostol U dobrého Samaritána (El Buen Samaritano) je pred zrútením. Poľnohospodárska produkcia je tu len 5-6 mesiacov v roku, keď prší (veď nie nadarmo bol najmocnejším bohom Aztékov boh dažďa Tlaloc). To všetko sa sčíta do veľkého nebezpečia fatálneho zemetrasenia, ktoré by v preľudnenom údolí mohlo narobiť obrovské škody.
Druhým veľkým problémom je fakt, že Mexico City patrí k mestám s najviac znečisteným ovzduším na svete. Spôsobuje to hustá automobilová premávka, ktorej väčšiu časť tvorí až päť miliónov súkromných áut. V snahe dostať situáciu pod kontrolu, nariadila vláda drastické obmedzenie ich používania. Každý párny týždeň môžu napríklad jazdiť len autá s posledným číslom poznávacej značky párnym a ostatné nesmú vyjsť za garáže. Ťažko to asi pomôže, keď si práve preto bohatšie rodiny kupujú dve a viac áut. Organizácia dopravy tu niekedy pripomína mexickú operetu vylepšenú neuveriteľnými prostocvikmi policajtov na križovatkách. Môžete ich na jednej vidieť v akcii aj šiestich a k tomu tri policajné vozy. Ale nezdá sa, že by to veľmi pomáhalo. K miestnemu koloritu patrí aj to, že na križovatkách žonglujú chlapci v kostýmoch klaunov a vyberajú za to peniaze. Do okienka vám každú chvíľu niekto strká niečo malé na predaj. Na uliciach do očí hneď udrie záplava zeleno-bielych „chrobákov“ značky Volkswagen. Sú to obľúbené trojdverové taxíky, kde je sedadlo vedľa vodiča odmontované kvôli lepšiemu nastupovaniu pasažierov. Metro tu meria vyše 100 kilometrov, má 135 staníc a denne sa v ňom zvezie celé jedno Slovensko.
Tretím závažným problémom sú prisťahovalci a s nimi súvisiaca kriminalita. Ľudia nosia batohy pred sebou, aby ich mali pod kontrolou. Pred každým zlatníctvom či bankou stojí uniformovaný chlap s automatickou puškou v pohotovosti. Večer sa neodporúča zastavovať na križovatkách a to ani na červenú. A aj v štátom registrovanom taxíku sa vám môže stať, že vás namiesto do hotela zavezie do opusteného parku a tam neznámym chlapom radi odovzdáte všetko cenné, aby sa nestalo niečo horšie.
Permanentná revolúcia
Vyššie uvedené problémy sú ešte znásobené obrovskými sociálnymi nerovnosťami. Samozrejme, že je tu vrstva boháčov s vlastným početným služobníctvom. Na druhej strane je tu armáda nezamestnaných a bezdomovcov. Preto je námestie Zócalo prakticky permanentne miestom častých demonštrácií. Traduje sa, že jednu takúto demonštráciu viedol jeden brat a druhý sa naňho pozeral z okna svojej kancelárie ako šéf polície. Po chvíli za tým prvým poslal policajta s odkazom „Ozvi sa súrne, náš strýko je vážne chorý“.
Vážne chorý je však predovšetkým kuriózny politický systém Mexika. Viac ako sedemdesiat rokov (teda obdobie porovnateľné s érou socializmu v Rusku) tu vládla výhradne Partido revolucionario institucional. Tí si, ako dosvedčuje názov, z revolúcie urobili inštitúciu a tú chcú mať len pre seba. Pred voľbami preto nie je neobvyklé odstraňovanie politických protivníkov aj násilnou cestou. A pretože násilie plodí zasa len násilie, mexická politická scéna nemôže byť pokojná.
Veľké sociálne rozdiely a nepokoje sú živnou pôdou aj pre marxizmus. Lenin je tu vo veľkej obľube, v meste nájdete sochu Tita a aj vilu sovietskeho revolucionára Trockého zavraždeného v nej na pokyn Stalina. Vzory revolucionárov priťahujú a preto sa môže stať (tak ako nám), že sa stanete svedkami aj celkom netradičnej turistickej atrakcie. Bol ňou hviezdicový pochod jedného milióna robotníkov organizovaných v odboroch. Kordóny polície a zátarasy usmerňovali trasu, po ktorej nespokojné zástupy demonštrovali svoju pokojnú silu. Pretože nech boli ich prejavy akokoľvek ohnivé, zároveň s nimi a popri nich prebiehali malé, ale sústavné hody. Demonštrantov verne sprevádzali pouliční výrobcovia miestnych špecialít a predavači nápojov so svojimi stánkami. Lebo po toľkom kriku a chodení človek vyhladne a vysmädne. A aj toto je Mexiko a jeho metropola – Mexico City.
Autor: Gustáv Murín
