Na cestách, najmä ak idete sám, musíte mať okrem všetkej dobrej vôle aj kus šťastia na pomoc miestnych. Preto je najlepšie mať na mieste obetavých priateľov. Lenže ja som letel do Madridu po prvý krát v živote a nemal som sa na koho spoľahnúť. Navyše ma čakala celá kopa formalít predtým, než začnem svoj trojmesačný vedecký pobyt. Neviem po španielsky, netušil som, kde hľadať úrady zabezpečujúce moje štipendium, ale ani to ako nájsť také ubytovanie, aby to nezruinovalo môj skromný rozpočet.
V centre Bratislavy bola malá foto-zberňa, kam som šiel dať vyvolať fotografie z našej rodinnej dovolenky. Áno, dobre tušíte, o digitáloch nebolo ešte ani len chyrovať. Tá foto-zberňa bola v tmavom podchode starej budovy a filmy sa podávali cez malé okienko. Za ním sedel mladý predavač, akého som ešte nevidel. Stále mal dobrú náladu a keď nechodili zákazníci, hral si na gitare, čo sa v tom podchode celkom pekne rozliehalo. Bol to zázračný zjav vo vtedajšej post-komunistickej ošumelej Bratislave. Komunizmus síce padol, ale kapitalizmus bol ešte len na pol ceste k nám. Ľudia sa obávali o budúcnosť, ale tento chlapík nie. Akoby bol z iného sveta a tak sme sa dali do reči. Zmienil som sa aj o mojich obavách, ako uspejem v neznámom Madride. Len sa usmial a povedal: „Len pokojne, mladý pán, skúsim tam zavolať svojim známym, určite pomôžu.“
Bolo to neuveriteľné. Tento chlapík spontánne ponúkal pomôcť v Španielsku, kde (ako vysvitlo) ani len nikdy nebol! Ale v lete sa v jeho obchodíku zastavil mladý španielsky pár a zoznámili sa. On sa volal Pepé a hovoril anglicky. Ona sa volala Mercedes a okrem ruštiny skúšala aj zopár slovenských slov. Tak si rozumeli, že vo voľnom čase spolu s naším foto-chlapíkom prešli pre turistov neznámymi kútmi Bratislavy a spriatelili sa. Na oplátku pozvali svojho sprievodcu do Madridu. Na letenku nemal, a tak mi ponúkol ich pohostinstvo. Len tak, z dobrej vôle. O pár dní som už vedel, že ma Pepé a Mercedes čakajú.
Noc pred odletom som nemohol poriadne spať. Bola to moja prvá veľká cesta do vtedy ešte exotického Španielska. Ráno som mal cestovať autobusom do Prahy na letisko, ale v noci prišiel taký mráz, že ľudia padali na chodníkoch. V panike som zvolil radšej vlakové spojenie. Docestoval som bezpečne, ale žiaľ neskoro k autobusu aerolínií na letisko. Našťastie, už ma čakal môj pražský priateľ Honza Hovorka s jeho známym, ktorý mal auto, a tak sme stihli odlet môjho lietadla. Reťaz priateľskej pomoci začala.
Gustáv Murín
V lietadle bolo len niekoľko pasažierov. Letušky tak mali čas prehodiť s nami zopár slov. Jedna bola tiež zo Slovenska a milo sa zaujímala o moju cestu. Musela na mne vidieť aký som očakávaním novej životnej skúsenosti napätý. Popri príjemnej debate mi neustále krúžila v hlave myšlienka, či som kúpil dosť darčekov pre svojich budúcich priateľov. Človek nikdy nevie… Ale letuška vyriešila ten problém hravo. Pripravila len pre mňa balíček darčekov rozdávaných leteckou spoločnosťou pre zvláštne príležitosti. Boli to s vkusom vybrané suveníry, ktoré by som nemal kde inde kúpiť. Reťaz priateľskej pomoci tak dostala nečakané očko priaznivej výpomoci. Pristátia v Madride som sa už nemohol dočkať, akí budú moji hostitelia?
Hneď ako som ich uvidel v príletovej hale, bolo po pochybnostiach. Boli to moji rovesníci a čoskoro som poznal, ako sme si blízki. Vrhli sa ku mne ako k dávno stratenému členovi rodiny. Bolo to ako sen. Zobrali moje kufre, naložili ma do auta, zobrali domov – a začali telefonovať.
„Gustav prišiel, je tu!“
Neveril som vlastným ušiam, Takto sa oznamuje príchod strýka, čo sa stratil na Aljaške pri hľadaní zlata. A ja som nebol strýko, o zlate ani nehovoriac. Než som sa stihol vybaliť, už ma srdečne vítala aj Mercedesina sestra Clara a brat Iván, ktorí na zavolanie prišli. Okamžite sme si aj napriek jazykovým bariéram rozumeli. Ešte ráno som doma raňajkoval a strachoval sa ako to dopadne. Večer som už v klube „Le Rincos de artista nueva“ spolu s nimi rytmicky tlieskal do rytmu flamenka a objavoval svoju novú, španielsku rodinu. A vďaka nim som sa cítil v Španielsku naozaj ako doma.
Patrí k mystériám ciest, že často práve tí ľudia, ktorým za mnohé vďačíme, sa zjavujú a miznú bez toho, aby sme mali šancu ich ešte stretnúť. Rovnako je to s Mercedes, Pepém, Clarou i Ivánom. Na ich pôvodnej adrese si moje ďakovné listy nikto neprevzal. Odsťahovali sa neznámo kam. A foto-zberňu, kde pracoval ten neznámy s večne dobrou náladou, zrušili.
