Keď môžem, pomôžem. Mali sme pred sebou dlhý let na Bali. Na letisku Schwechat s nami nastupovala aj staršia pani zo Slovenska, ako z folklórnych piesní – ako keby „sedemdesiatsedem sukien mala“. Evidentne stratená v celej tej obrovskej leteckej prevádzke. Tak som sa jej prihovoril a ona sa mi zverila, že má dcéru v Austrálii, tej sa práve narodilo dieťatko a ona jej tam ide vypomáhať na tri mesiace. Jej najväčšou starosťou ale bolo, ako to prežije jej muž, keďže starému chlapovi sa na tri mesiace dopredu navariť nedá a je otázne, či on si vôbec bude v stave niečo ukmochtiť. Ja som ju naopak ubezpečoval, že najväčšou starosťou teraz je, aby vôbec do tej Austrálie doletela, lebo tento let má dve medzipristátia. To prvé je v Dubaji a to druhé v indonézskom Medane. A tak som ju v lietadle usadil na správne miesto a dôrazne jej pripomenul, aby ho neopúšťala, kým si pre ňu pri medzipristátí v Dubaji neprídem. Vzorne nasledovala moje dobré rady a tak sme aj zdarne prekonali to prvé medzipristátie, hocie sme museli vystúpiť a po čase sa do lietadla zasa vrátiť. V Medane som neznámu pani už musel opustiť, ale tu vystúpiť nemusela a tak som jej len pripomenul, že už stačí, aby vydržala tam, kde sedí a o pár hodín bude s dcérou aj vnúčaťom.
Splnil som teda svoju misiu a ďalších desať dní strávil s mojou turistickou mini-skupinou na Bali, odtiaľ sme leteli do Singapuru a po jeho prehliadke a tam strávenej noci, preleteli do Medanu a čakali na lietadlo do Dubaja a Viedne. Konečne sme sa lietadla dočkali, prekonali aj colnú a pasovú prehliadku a so šťastným výdychom vošli do lietadla. Bolo poloprázdne a uprostred prázdnych sedadiel sedela – tá páni čo išla opatrovať vnúča do Austrálie!
Neveril som vlastným očiam. Hovorím jej: „Milá pani, ja som vám síce hovoril, že sa máte držať svojho sedadla, ale tiež, aby ste včas v Austrálii vystúpila!“
Pokývala smutne hlavou a povedala: „Veď ja som aj v poriadku vystúpila, ale musím sa predčasne vrátiť domov.“
„A to už prečo?“
„Pamätáte si, ako sme sa bavili, či ten môj manžel prežije takú dlhú dobu bezo mňa? Tak to vydržal akurát týždeň. Dojedol pripravené zásoby a je po ňom. Idem ho pochovať…“
Príbehy z ciest bývajú aj smutné, priam kruté. Aby to nebolo málo, vo Viedni jej na letisku neprišli kufre. S tým som jej ešte pomohol, vyslovil úprimnú sústrasť a odišiel zo života neznámej pani, ktorá namiesto radosti z vnúčaťa prežívala stratu dlhoročného manžela, s ktorým si boli tak smrtonosne blízky…
Gustáv Murín
