Orientačný zmysel patrí k sebazáchovnej výbave ľudského druhu. V tomto smere je pozoruhodný nedostatok sebazáchovy u väčšiny žien, ktoré majú problém nielen s orientáciou napríklad v meste, ale dokonca si pletú aj ľavú a pravú stranu! Zažil som ženu v strednom veku, ktorá nenašla v Bratislave Hrad. A to už je teda výkon!
Svojho času som zo žartu vyhlásil, že to tak Pánboh chcel naschvál, kvôli neverným ženám. Takže, ak sa niektorá zabehla, už nenašla cestu späť. Ale má to aj racionálnejšie vysvetlenie. Praveké ženy sa ako zberačky pohybovali na dohľad rodnej jaskyne, takže zvlášť vyvinutý orientačný zmysel nepotrebovali. Naopak, muži ako lovci často vo vyhľadávaní zveri zašli naozaj ďaleko a tak museli veľmi dobre vedieť nájsť cestu späť.
Odmalička som mal výborný orientačný zmysel, takže ako 11-ročný som vyviedol našu rodinku v aute šoférovanom otcom zo spleti istanbulských nájazdov a podjazdov na správny smer.
Prešiel som veľký kus sveta a vždy trafil kam bolo treba. Občas aj len intuitívne, keď som sa v noci vracal od pevnosti Niagara a bočnými cestami hľadal vjazd na diaľnicu na Boston. Dodnes mi nie je jasné, ako sa mi to podarilo. Blúdiť v aute nie je až také neobvyklé, ak narazíte na zmätočné cestné značenie. Ale dva krát som zablúdil takzvane pešibusom, a to už je teda udalosť! Najskôr na vojenčine a o roky som si tú istú chybu zopakoval počas vedeckej konferencie v Japonsku, v Tókiu.
Na vojenčine som mal okrem velenia čate za úlohu aj takzvanú reguláciu. Tá slúži presunu vojenských kolón, keď sa vopred na trase rozostavia vojačikovia zvaní regulovčíci a tí na každej križovatke ukazujú správny smer. Ja som mal za úlohu ich po prejdení kolóny na osvedčenej nákladnej V3S-ke zozbierať. To som splnil pri jednom štábnom cvičení, keď sme v poriadku dorazili do akéhosi rozsiahleho lesa v rovinatej krajine. Na lesnej križovatke boli rozložené veľké vojenské stany prekryté maskovacími sieťami. Najbližších pár dní sme nemali inej roboty, len vyčkať na cestu späť. U mňa, ako dôstojníka, to znamenalo raňajky vo veľkom stane s obsluhou, potom polihovanie na lúke a čítanie, na obed ma prišiel zavolať jeden z vojakov, nasledovala siesta na tej lúke a zase čítanie až do večere a potom skoré zaľahnutie, keď slnko zapadlo. Ako vidno, vojenský život môže byť aj poriadne jednotvárny. Tak som sa posledný večer pred našim odchodom rozhodol, že sa prejdem. Malo to byť jednoduché, pretože lesné cesty tu boli pravouhlé. Stačilo sa teda vydať na sever, na najbližšej križovatke zabočiť vľavo, na ďalšej opäť vľavo a na tretej do tretice vľavo a po tej ceste som nemohol minúť náš vojenský tábor. A tak som vyrazil. Urobil som prvú odbočku vľavo, aj druhú, ale ďalšej som sa už nedočkal. Prešiel som jeden kopček, rúbanisko, pokračoval a odrazu som pozeral z lesa hlboko dolu na dedinu. Na rovine? Tu niečo nesedelo. Navyše sa začínalo stmievať a to už naozaj bol najvyšší čas sa vrátiť. V tej dedine mi nemohli pomôcť, lebo sme boli na utajenom stanovišti a navyše by to znamenalo mimoriadnu udalosť, keby som sa stratil. Bola len jediná cesta, po vlastných stopách späť. Lenže s ubúdajúcim svetlom som tie stopy akosi stratil. Bolo to zúfalé, padla tma a ja som nakoniec stratil už aj tú cestu. Predieral som sa húštinami a vyzeralo to beznádejne. V tom som započul hluk vojenských mobilných generátorov, ktoré vyrábali pre tábor elektrinu. Po ich zvuku som našiel cestu späť. Ale bolo to len tak-tak…
V Japonsku to bolo horšie. Bol som ako vedecký štipendista počas svetovej konferencie v meste Shizuoka ubytovaný u miestnej rodiny. Veľmi obetavo sa o mňa starali a tak som sa chcel aspoň máličko revanšovať. V deň môjho odletu mala ísť domáca pani po ránu venčiť ich psa, tak som sa ponúkol, že to za ňu zvládnem sám. Veril som, že sa nemôžem stratiť. Opäť tu boli pravouhlé cesty, tak aký problém? Stačí odbočiť tri krát vľavo a sme doma! Mňa viac zaujala dovtedy u nás nevídaná povinnosť zbierať po psovi, čo z neho vypadne, do sáčkov, ktoré mi pani domáca pripravila. Zaujatý tou úlohou som síce dva krát zabočil vľavo, ale tretí pokus už smeroval do neznáma. Zablúdiť v japonskom meste, hlavne ak je to bočná štvrť, je pre našinca tá najväčšia pasca. Ich menšie ulice totiž nemajú názvy (aj keby som hneď vedel po japonsky, tak aj tak som názov tej, kde bývali moji domáci, nepoznal) a domy tu nemajú čísla! Ako tu poštári doručujú poštu, je pre mňa záhadou. Lenže my sme sa stratili a čas môjho odletu sa blížil! Bola by to dráma, nebyť toho psa. Rýchlo pochopil, že ho nevediem a tak sa rozhodol doviesť mňa správne domov. Domáca pani už nás pri bránke vyzerala. Bola to veľká úľava!
Na základe týchto skúseností mi ostáva jediné ponaučenie – neverte na pravé uhly! Vo vojenskom lese a najmä v Japonsku vás môžu sklamať…
