„Blíži sa druhá hodina poobede a divákov sa zmocňuje napätie, nedočkavosť narastá, od jedného k druhému preskakuje neviditeľná iskra.“ Tak píše o prvom dni wimbledonského tenisového turnaja Jiří Janoušek, autor najvzrušujúcejších reportáží o tenise publikovaných u nás. A ako by si ani on sám neveril, žiada si svedectvo slávneho nestora tenisových novinárov Lance Tingvay-a, ktorý potvrdzuje: „Všetci sme nervózni, a vždy znovu…“ Obaja boli svedkami tenisovej slávnosti vo wimbledonskej svätyni niekoľkokrát, pre mňa ako novopríchodzieho mal Wimbledon celkom iné prekvapenie.
S naivitou nevinného som sa rozhodol písať o wimbledonskom tenisovom turnaji týždeň pred jeho začatím, týždeň mi trvalo vybavovanie cesty a na doporučenie tenisového experta Jana Kukala som si počkal ďalší týždeň, aby som sa pred hlavnou bránou wimbledonského areálu objavil v takzvanú „prvú sobotu“, teda presne v strede bojov tých najlepších na zradnej wimbledonskej tráve. Čoskoro som pochopil, že preletieť stovky kilometrov z Bratislavy do Londýna je ľahšie, než prekonať tých pár metrov za bránu najslávnejšieho tenisového turnaja sveta. Na lístky stoja nadšenci celé hodiny a práve v tú sobotu sa najvytrvalejší z nich k večeru začali ukladať na chodník, aby prečkali noc, celú nedeľu a ďalšiu noc, kým sa brány areálu opäť otvoria a oni budú môcť dúfať, že sa na nich dostane. Novinári sa musia akreditovať tri mesiace dopredu, pričom tí z časopisov, ktoré nie sú zamerané na tenis, nemajú vôbec šancu. Pred alternatívou spania na chodníku ma zachraňoval po dva dni Jan Kukal. Čakal som na neho ráno pri vchode pre hráčov, aby mi cez mreže podal voľný lístok, na ktorý majú právo len hráči a tréneri. Čakanie mi spríjemňoval pohľad na takých „spolutrpiteľov“ akým bol napríklad trenér Medvedeva – hráča, ktorý práve v ten deň zohral napínavú päťsetovú bitvu so žhavým favoritom turnaja a trojnásobným wimbledonským víťazom Borisom Beckerom. Aj trenér Medvedeva musel čakať, kým mu doniesli voľný lístok. Krútil hlavou a potom ku mne účastne prehodil: „Toto nezažijete na žiadnom inom tenisovom turnaji sveta“.
Centrálny kurt – oltár tenisového chrámu
Ale ani za bránou do areálu ešte nemáte vyhrané. Na hlavný kurt a tri ďalšie tzv. „show“ kurty (č. 1, 2 a 13) totiž musíte mať ešte extra vstupenku! Tu ma zachránil známy športový novinár Andrej Bučko, ktorý mi občas dovolil nosiť jeho identifikačnú novinársku kartu. Mimochodom, v prípade zistenia takéhoto „zneužitia“ mu hrozilo okamžité vylúčenie z turnaja. Mňa by asi ukameňovali. Na tých, ktorí nemajú obetavých kolegov novinárov, myslia organizátori s ďalšou kuriozitou – už raz použité lístky! Ak totiž niekto odíde pred skončením večerného programu, môže vhodiť lístok do zvláštnych schránok a na tieto lístky môže ísť zase niekto iný. Ich druhá cena je nízka, určená na charitatívne ciele, horšie je, že na tieto lístky treba stáť od pravého poludnia, predávať sa začínajú až od tretej poobede a niektorí tak strávia vo fronte takmer celý deň. Nedalo mi to a spýtal som sa jedného z usporiadateľov: „Načo je dobré predávať tieto lístky prakticky pred koncom zápasov?!“. S chápavým úsmevom odpovedal: „Pätnásť minút pred skončením programu ich upozorňujeme, že už prestaneme predávať. A oni si napriek tomu vynútia lístky na tých posledných pár minút. Chcú byť pri tom, viete.“ Potom som tých šťastných uvidel. Bol to starší japonský manželský pár, ovešaní fotoaparátmi a ďalekohľadom, ženúci sa s očami navrch hlavy bludiskom chodieb Centrálneho kurtu, hľadajúc ten pravý vchod. Z hľadiska sem doliehal príboj potlesku striedaný hrobovým tichom s nezreteľnými ozvenami úderov a dopadov loptičky. Guy Forget práve drvil v štvrtom sete miláčika domácich Jeremy Batesa. Schyľovalo sa k záveru. Tí dvaja šťastlivci konečne našli správny vchod. Prvý policajt pozorne prezrel ich znovupoužitý lístok a napokon ich pustil. Druhý ich však zastavil – vstup možný až keď budú hráči meniť strany po skončenom game. Lenže práve tento mohol byť posledný. Tí dvaja na seba meravo pozreli a zastali tri schodíky pred vytúženým vstupom do hľadiska. Čakali. Chceli byť pri tom…
Lístok ako investícia
Každá rodina vo Veľkej Británii má nárok objednať si len dva lístky. Už deti nad päť rokov platia plnú cenu. Keď sa pokúsite predať vlastný lístok, ste označený vopred za páchateľa. Lístky sú znovu nepredajné, môžete ich len darovať. Za organizovaný predaj na čierno hrozí dokonca väzenie. Napriek tomu vás na chodníkoch pred areálom osloví hneď niekoľko mužov veksláckeho vzhľadu. Cena sa mi zdala byť príšerne vysoká, ale obchody asi idú dobre, keď sa kvôli nim oplatí toľko riskovať. Najistejšou (a najdrahšou) možnosťou vstupu je permanentka na päť rokov. Na roky 1996-2000 stála „púhych“ 19 625 libier vrátane pozorne vyrátaného DPH (a môžete splácať na tri krát!). Dnes si takú sumu (vychádza mi na čosi nad milión slovenských korún = 22 050 euro) môže dovoliť zaplatiť máloktorý jednotlivec. Zato je vyhľadávanou známkou prestíže bohatých firiem. Je vecou bontónu pozvať solídneho obchodného partnera na jednanie počas wimbledonského turnaja. Najlepšie na finále (mimochodom naň bol zvedavý svojho času aj predseda slovenského parlamentu, či generálny guvernér Národnej banky). Permanentky na Wimbledon sú cenenou komoditou aj na londýnskej burze. Predávajú a kupujú sa tak ako zlato, či nafta. Prvé boli vydané v roku 1920. Dnes ich je presne 2100 a do klubovej pokladne priniesli 35,7 milióna libier. Oficiálny dokument tvrdí, že ide o čistú sumu bez DPH a že práve tento kapitál významne prispieva k tomu, aby bol Wimbledon aj v budúcnosti najdôležitejšou udalosťou tenisového sveta…
Autor: Gustáv Murín
Viac informácií o Veľkej Británii nájdete na http://www.walkers.sk/velkabritania.php.
