O Slovákoch v Kanade sa vie na Slovensku veľmi málo, hoci je to jedna z najsilnejších zahraničných komunít našich krajanov. Napríklad jedna ich z prvých samostatne osídlených osád sa volala Bradlo. Hŕstka Slovákov sa uprostred kanadskej pustatiny usadila práve počas vrcholiacej hospodárskej krízy. Vydržali pri miestnej píle dvadsať rokov a potom sa roztratili. Ale aj takáto malá stopa v obrovskej krajine nezapadla a vláda provincie Ontario tam vztýčila pamätnú tabuľu.
Kultúrnym centrom kanadských Slovákov je torontská štvrť Markham. Zažili sme tu v roku 2004 otvorenie výstavy „Slovak Spirit“, s podtitulom „Čo priniesli Slováci do Kanady“, zorganizovanej Slovensko-kanadskou národnou radou. Otvorenie výstavy v Markhame nám však prinieslo aj milé prekvapenie. Podávané slovenské víno, chlebíčky i zákusky boli tak skvelej „našskej“ chute, že by mohli byť stálou súčasťou výstavy. Veď, keď sa na tomto kontinente dokázali uchytiť české „kolace“ a poľský „klobas“, tak aj niečo slovenské by mohlo spestriť kanadskú kuchyňu. Pri takom pohostení sa aj nové kontakty nadväzujú ľahšie.
Základnými postrehmi z takéhoto stretnutia je predovšetkým rôznorodosť emigrantských vĺn – od tej základnej počas hospodárskej krízy, cez povojnovú, po 48-mom, po 68-mom a súčasnú. My sme povestnú roztrieštenosť a rivalitu jednotlivých krajanských skupín nepostrehli, zato sme zakrátko získali dôkaz, že nie je ničím výnimočne slovenským. Pri návšteve maďarskej emigrantky pani Alice Botai, ktorá má pozoruhodné literárne kontakty až po nositeľa Nobelovej ceny za literatúru Imre Kertésza, sme ju našli v noblesnom domove dôchodcov talianskej komunity. Vraj sa tam cíti lepšie ako medzi večne súperiacimi maďarskými krajanmi. Nie je tiež celkom pravda, že by sme o kanadských Slovákoch doma nevedeli. Práve počas nášho pobytu vyšla v Slovenských pohľadoch spomienková črta o reverendovi Imrichovi G. Fuzim pod názvom „Zomrel mecén slovenskej exilovej kultúry“. Zomrel v kanadskom Hamiltone, v provincii Ontario.
Najlepšie však asi vynikne špecifikum našich krajanov v Kanade porovnaním s inými Slovákmi usídlenými vo svete. Mal som ich ako spisovateľ možnosť stretnúť v krátkom čase v Čechách, Maďarsku, Poľsku a Švédsku, sprostredkovane však aj tých z Vojvodiny a Nadlaku. V Čechách je ich zrejme najviac a sú najaktívnejší. Projekty takého Slovensko-českého klubu so sídlom v Prahe sú už na profesionálnej úrovni a dávajú prezentácii Slovenska v tejto najbližšej krajine skutočne dôstojný rámec. Krajanská komunita vo Švédsku je podstatne menšia, zato nesmierne súdržná a srdečne pohostinná. Tú v Kanade snáď najlepšie charakterizuje porovnanie s dolnozemskými Slovákmi. Oproti nim ide o mladšie vysídlenie a kanadskí Slováci sú na domovinu a jej politický vývoj bezprostredne nadviazaní. Dolnozemskí sú podstatne sebestačnejší a aj vďaka tomu produkujú samostatnú, autonómnu slovenskú kultúru unikátneho rozsahu (len básnik Víťazoslav Hronec vydal mimo Slovenska viac ako 40 svojich kníh!) i umeleckej kvality (svetoznámi naivní maliari z Kovačice). Také niečo za oceánom pochopiteľne nenájdeme. Ďaleko od rodnej domoviny je tu väčší dôraz na politiku a náboženský život. Vo vynovenom Kanadskom Slovákovi však nechýba ani zmienka o hokeji, čo je prirodzená hrdosť v hokejovej krajine akou je Kanada.
Je pochopiteľné, že po osamostatnení Slovenska, politická agenda emigrácie opadla. Po vstupe do Európskej Únie sa však stráca už aj samotný zmysel emigrácie. Ako potvrdil aj vtedajší charge d´affairs Štefan Rozkopál, významne stúpol záujem našich krajanov o slovenské pasy a tým aj voľný vstup na územie EÚ. Tým, že to o pár rokov prinesie aj pracovné príležitosti, sa emigrantské smerovanie otáča. Je preto celkom možné, že po čase zaregistrujeme pohyb Slovákov spoza oceánu späť na európsky kontinent.
Zvony do tmy
Zvečerieva sa a na holej pláni torontskej štvrte Markham nachádzame pozoruhodnú, osamelú stavbu. Je to slovenský grékokatolícky katedrálny chrám Premenenia Pána. V osemdesiatych rokoch ho dal postaviť slovenský mecenáš, uránový kráľ, Štefan Roman. Vzorom bol kostolík z jeho rodnej obce na východe Slovenska v desaťnásobnom zväčšení. Mal by tak byť najväčším svätostánkom grékokatolíckej cirkvi na západnej pologuli. Podľa údajov Jozefa E. Suchého je stredná veža 61 metrov vysoká, dve bočné po 43 metrov. Visia v nich obrovské zvony, ktoré by dokopy mohli konkurovať tomu hlavnému v chráme svätého Petra — veď ten najväčší váži 17 ton. Základný kameň prišiel posvätiť sám pápež Ján Pavol II. dňa 15.9.1984, keď sa zniesol z neba na vrtuľníku na pláni vedľa katedrály. O štyri roky na to bolo do dvetisíc Slovákov svedkami posviacky veľkolepej mozaiky Presvätej Bohorodičky, ktorá sa pri výške 19,5 metra rozprestiera na ploche 600 metrov štvorcových. To bol asi aj predčasný vrchol slávy tejto pozoruhodnej stavby. Po smrti Š. Romana prostriedky na dostavbu vyschli. Vyschli tak, že z mohutných stĺpov je dokončená výzdoba len jediného. Pozoruhodný plán výtvarného spodobenia premeny Pána skončil v náčrtoch. Klenba je na hrubo omietnutá, nedokončená. Monumentálny priestor zapĺňa len niekoľko radov stoličiek. Pri nedeľnej slovenskej omši sa tu zíde ledva do tridsať veriacich. Projekt blízkeho starobinca a veľkého osídlenia okolia Slovákmi sa totiž nikdy nerealizoval. Pozemky, kde mala nová domovina našich krajanov stáť, sú už predané. Každým dňom sa k majestátnej katedrále cez pláň blížia prefabrikované domy iných prisťahovalcov, vlastne už aj rodených Kanaďanov.
Tesne pred západom slnka, s poslednými lúčmi sa zvony náhle rozozvučia. Ich pôsobivý hlas sa nesie nad našimi hlavami, keď pomalým krokom odchádzame k autám. Je ich počuť aj keď sa silueta katedrály už stratila v tme. Zvony volajú k modlitbám. Koho a dokedy?
Autor: Gustáv Murín
