V tomto roku sme si pripomenuli 80-te výročie SNP a práve k tejto príležitosti bol zavŕšený môj projekt trilógie povstaleckých príbehov. Vďaka ústretovosti vydavateľstva MAGNET-Press ide o reprezentatívnu sadu troch publikácií doplnených o unikátne dobové fotografie z Povstania. A keďže projekt smeroval hlavne k mladému čitateľovi, vybral som sa za nimi.
Bratislava, Rača
Začal som v rodnej štvrti, kde na sídlisku Krasňany žijem a tvorím od narodenia. TRILÓGIA POVSTALECKÝCH PRÍBEHOV je určená aj pre mládež. Potvrdilo sa to v dvoch besedách pre 9-tak ZŠ Tbiliská v bratislavskej štvrti Rača. Išlo o to, aby sa s tematikou oboznámili všetci 9-taci, keďže ju majú v osnovách. Boli pozorní a aktívne sa zapájali. Zásluhu na zorganizovaní besied má aj miestna knižnica v Rači, kde majú viacero mojich kníh.
Horný Smokovec
Už tradične na jeseň prichádzam do Domova slovenských spisovateľov Timrava, aby som dokončil ďalší zo svojich knižných projektov. Pri tej príležitosti, opäť tradične, absolvujem besedy v blízkych školách, na čom má zásluhu obetavé osadenstvo Knižnice Vysoké Tatry. Prvá „vysokohorská“ beseda bola pre SOŠ hotelovú v Hornom Smokovci. Bolo to najnáročnejšie vystúpenie so všetkých na tejto šnúre besied, keďže som tu narazil na konkurenciu mobilov. Našťastie len niekoľko slečien v poslednom rade ich nedokázalo pustiť z ruky, ani počas môjho výkladu.
Je to problém, ktorý sa stáva chronickým, ako som sa ešte v ten večer presvedčil v miestnom bare. Pri debate s vydavateľom Róbertom Mervom som si periférne všimol, že vošiel vysokoškolák, čo pozval slečnu na večeru. Reku, dobre na to ideš, bratku. Lenže, len čo si objednali, on namiesto konverzácie s tou mladou dámou, vytiahol mobil! Ona sa na to chvíľu neveriaco pozerala a potom vytiahla ten svoj, aby to nevyzeralo, že ho nemá. Keď konečne prišlo jedlo, pustil sa do hamburgera príborom (?!), takže nemohol mať mobil v ruke a tak utrúsil 5-6 SLOV s tou slečnou, nie viac. Len čo dojedli, zasa sa chytil „spásonosného“ mobilu a on sa mlčky, znechutene prizerala. Tým to ich „rande“ skončilo. Zjavne tomu mladému mužovi chýba „kinder-štube“, alebo aspoň znalosť základného pravidla partnerských vzťahov tak, ako to opisujem vo svojom prvom bestselleri „Návod na manželstvo“: „Žena sa zamilováva uchom, muž bruchom…“
Z tohoto „zážitku“ som sa však rýchlo spamätal, keďže v tom istom bare bol náhodný návštevník so svojou dámou a keď videl, že mám s vydavateľom na stole moju najnovšiu knihu, prihovoril sa nám a hneď si aj dva výtlačky kúpil, pre každého jednu!
Tatranská Lomnica
Na miestnu Základnú školu chodím už pravidelne, takmer každý rok, ale tento rok som bol naozaj nadšený so žiakov aj učiteľov. Beseda bola pre 8-makov a 9-takov, ale aj pre dvoch 7-makov, ktorí to mali za odmenu (!), lebo ich baví história. Pochvalu si zaslúžia aj ich pedagógovia, ktorí ich dokážu viesť k vzdelaniu ešte klasickou osvedčenou cestou (tá čuričulárna „reforma reforiem“ sem totiž ešte našťastie nedorazila – a až dorazí, bude to len chaos a zmätok, lebo prechod na stredné školy bude v úplnom rozklade, keďže bude každá škola produkovať žiakov INÝCH znalostí). Vďaka za to, že som podtatranských žiakov zažil ešte nepoznačených tým „čuričulom“ s vynútenou inklúziou. Boli pozorní, vnímaví, a aj zvedaví. To je dobre.
Svit
Do miestnej knižnice chodím rád už celé roky vďaka miestnym knihovníčkam, ktoré ma vždy priateľsky privítajú. Beseda so seniormi tu bola o to užitočnejšia, že oni si na SNP ešte pamätajú minimálne so skúseností ich rodičov, ale aj ich samotných, ako detí. Našiel som tu aj môjho čitateľa, čo si trilógiu povstaleckých príbehov už aj kúpil.
Hovorili sme aj o našom prvom vo svete uznávanom šéfkuchárovi, pánovi Ondrejovi Antovszkom. Jeden výtlačok knihy som knižnici aj venoval.
Poprad I.
PREZENTÁCIA mojej trilógie povstaleckých príbehov na popradskom gymnáziu D. Tatarku mi vrátila optimizmus, že neoliberálne experimenty a mobily našu mládež ešte celkom neskazili. Študenti boli mimoriadne pozorní. Na prezentáciu prišiel aj pán profesor dejepisu, takže sme mali ešte zasvätenú debatu po prednáške. Pravda, s mojimi (a nielen mojimi) osvetovými prednáškami po školách bude čoskoro koniec. Počúvam aj od iných, že Druckerov šialený nápad, že aj tá nejprospešnejšia beseda na školách bude musieť byť schválená písomne všetkými rodičmi, takéto aktivity znemožní. Napríklad moja osvedčená prednáška o najúspešnejších Slovákoch a Slovenkách vo svete mala na SOŠ v Myjave taký úspech, že ma požiadali, aby som ju vzápätí zopakoval aj pre iné triedy. Kde by takto zháňali dodatočne tie nové rodičovské písomné súhlasy?! Škole to nebude stáť za tú byrokraciu a stačí jeden negativisticky naladený rodič a všetka námaha je zbytočná. To sú tie „progresívne“ riešenia pána ministra Druckera, ktorý si asi myslí, že pedagógovia nevedia, čo je pre žiakov a študentov prospešné aj mimo oficiálnych predmetov. Vracajú sa metódy totálnej „progresívnej“ kontroly…
Poprad II.
O niekoľko dní neskôr som trilógiu povstaleckých príbehov v Podtatranskej knižnici v Poprade predstavil seniorom. Predchádzala tomu „dráma“ – hoci sem chodievam roky, uveril som Googl-u, ktorý ma zaviedol do knižnice, ale do pobočky tejto knižnice na akomsi sídlisku. Keďže aj tam som už prezentoval v minulosti moje knihy, uveril som, že tenosudový omyl je správny – nebol. To mi pripomenulo inú „drámu“ spojenú s prezentáciou prvého dielu tejto trilógie na žiadosť čitateľov v Trnave. Hoci som z okraja Bratislavy vyrazil hodinu pred začiatkom, prišiel som autom akurát po Zlaté piesky, kde už stáli autá v kolóne pre haváriu, čo sa udiala na diaľnici. Ledva som to stihol otočiť a skúsil som to cestou popri viniciach na Pezinok. Už v Juri ma zastavila ďalšia zápcha. Tak som to otočil, lenže zavolal organizátor, že čitatelia čakajú a má určite prísť. Nakoniec som sa tam „doplazil“ slimačím tempom o hodinu a čosi neskôr. Počkali a boli skvelí. Hrdinom večera bola pani, ktorá omylom prišla na besedu o deň skôr, potom správne na určený čas a nedala sa odradiť a prišla aj o hodinu neskôr. To na pamiatku jej otca, ktorý bol v Povstaní. Veľmi si to vážim.
Našťastie v Poprade nemuseli čakať tak dlho a to meškanie mi odpustili. A povzbudzujúce je, že prišli aj mladí čitatelia. Tým pádom bola aj živá debata po besede.
Milo potešilo aj to, že jedna zo senioriek si hneď po besede požičala moju knihu, ktorá sa viaže k tomuto mestu a bola tu odpočiatku bestsellerom.
Rožňava
Do tejto knižnice sa rád vraciam, veď som tu hovoril k študentom už v rokoch 2013, 2017×2 a 2023. Nadchlo ma, že ma už čakali výtlačky mojej trilógie, ktoré vedenie knižnice pohotovo zabezpečilo a tak som do nich rád vpísal venovanie budúcim čitateľom, aby sa na našu modernú históriu pozreli aj z pohľadu osobných príbehov našich predkov.
Ale to, čo nasledovalo, ma naozaj veľmi milo prekvapilo. Miestni gymnazisti boli nielen pozorní, ale ich otázky po besede na rôzne témy nemali konca-kraja. Škoda, že som sa musel ponáhľať na poslednú štáciu tejto mojej jesennej literárnej túry.
Lučenec
Do miestnej knižnice som chodieval opakovane, ale tentoraz som po prvýkrát zavítal na miestne súkromné gymnázium. Táto výnimočná vzdelávacia inštitúcia v Lučenci bola zaradená do siete stredných škôl 1. 9. 1994 a 5. 9. 1994 bola otvorená ako nový alternatívny typ školy so zameraním na cudzie jazyky. Dobrou dušou je tu Ing. František Becher, ktorý pôsobí tak nenápadne, že ho na fotografiách oficiálnej stránky gymnázia ťažko nájdete. Rád som jeho pozvanie prijal a strávil príjemnú besedu s najstaršími žiakmi školy. Okrem gymnazistov je tu totiž aj Základná škola a Súkromná základná umelecká škola. Bola to príjemná bodka za mojím putovaním za žiakmi, študentami, aj dospelým čitateľmi.
A rád tam v novembri prídem predstaviť projekt „Slováci a svet“ mapujúci našich najúspešnejších krajanov so svetovými výkonmi a úspechmi.
