V apríli 2025 privítal poverený riaditeľ SLC dr. Gustáv Murín svojho predchodcu na tomto poste, pána Alexandra Halvoníka. Prítomní boli aj Radoslav Matejov, bývalý šéfredaktor Knižnej revue, a manažér šírenia slovenskej literatúry v SLC, Branislav Balogh. Dôvodom tohto milého stretnutia bola gratulácia k 80-tym narodeninám pána Halvoníka a spoločné spomínanie na jeho pôsobenie v SLC od jesene roku 2002 do 31. decembra 2011.
Alexander Halvoník oslávil 80 rokov aj s nami, v SLC!
Alexander Halvoník v plnej tvorivej sile a duševnej sviežosti aj dnes usilovne pokračuje v práci. Tvorí, rozvíja, skúma a šíri dobré meno pôvodnej slovenskej literatúry. Pri podobnej príležitosti sa určite patrí medzi priateľmi a kolegami poriadne zaspomínať a aj rekapitulovať.
A tak sa do hĺbky, srdečne a odľahčene, preberali všetky témy, ktoré súviseli a stále súznejú s minulosťou a prítomnosťou Slovenského literárneho centra, pričom pán Halvoník nezabudol pripomenúť, že ešte pod jeho vedením bolo centrum podstatne väčšou a oveľa viac zastávanou kultúrnou ustanovizňou, ktorá mala skoro trojnásobný počet zamestnancov, ako má dnes. Ešte koncom 90. rokov vtedajšie NLC, resp. LIC, odborne zastrešovalo slovenskú literárnu tvorbu v súzvuku so všetkými spisovateľskými organizáciami. On osobne sa nažil, aby rozličné politické názory ich členov nijako nezasahovali do hlavnej činnosti spisovateľov – knižnej tvorby a jej čitateľskej reflexie. SLC propagovalo naše knihy doma aj v zahraničí, a spoluvytváralo kontinuálne podmienky pre tvorbu literátov aj tým, že im ponúkalo publikačný priestor v časopise Literika.
V „zlatých časoch literatúry“ vychádzali viaceré literárne časopisy a tvorcovia literatúry mali u národa prirodzený rešpekt, ako osobnosti, o ktorých skúsenosť, mravnú silu a rozhľad sa bolo možné oprieť aj v iných veciach, aké sa týkali umenia. To všetko sa, žiaľ, odvtedy radikálne zmenilo a dnes, keď je politika všadeprítomná, sa vedú žabomyšie vojny aj o to, ktorý spisovateľ má právo či nárok na publikačný priestor ešte v tých pár literárnych periodikách, čo zatiaľ nezanikli. Aj udeľovanie literárnych cien je spolitizované, ako raz prizvukoval jeden laureát: „Na Slovensku nie je podstatné, kto literárnu cenu dostane, ale kto ju dstať nesmie.“ Zaužívalo sa aj to, že sa temer nepredajné knihy vydávajú na základe kamarátskych kontaktov a doporučení a sú od prvého dňa vydania spotrebným ležiakom umiestneným v supermarketoch, kdesi vedľa pultov s kuchynským riadom.
Mottom tohto príjemného podvečera bolo a je presvedčenie bývalého riaditeľa SLC, Alexandra Halvoníka, že literatúra a umenie obecne v sebe skrývajú vysokú mravnú hodnotu a silu, ktorá nás ako národ určuje a posúva dopredu. Bývalý šéf SLC totiž dobre vie, že kvalitná kniha je aj po desaťročiach stále rovnako veľkým, inšpirujúcim dobrodružstvom poznania. Oveľa skutočnejším a dôležitejším ako akékoľvek moderné, digitálne médium, ktoré sa nás snaží kvantami blýskavého, agresívneho a povrchného obsahu presvedčiť o svojej hodnote a trvácnosti.
Na záver príjemného posedenia bývalý riaditeľ SLC ocenil úspechy súčasného riaditeľa SLC v navracaní pôvodného poslania Slovenskému literárnemu centru aj vytvorením transparentných pravidiel činnosti, ktoré vylučujú presadzovanie obmedzených skupinových záujmov a vracajú SLC do služieb verejnosti…
Andrian Turan
