BANKA PO INDICKY

   India sa zásadne mení, ale v 90. rokoch ste sa tu v niektorých mestách mohli presvedčiť, ako vyzeral stredovek. A ten ich prechod zo stredoveku do modernej doby sprevádzali pre našinca príšerné pôrodné bolesti. Nevládni ľudia ležiaci opustení na ulici a na tej istej ulici iní vykonávajúci potrebu. Hlavné mesto v oblaku tak hustého smogu, že bol viditeľný! A všade prítomný smrad a puch, veď ulice boli plné odpadkov a výkalov. V meste známom zo stredoveku ako Benáres (dnes Varanasí) nás vedeckí kolegovia zobrali taxíkom na blízke miesto, kde kázal Budha. A keď sme tým taxíkom prechádzali prašný bazár na okraji mesta po prašnej ceste, po prvý krát (a dúfam, že aj naposledy) sa vo mne z toho hluku a prachu zdvihla taká panika, že som mal chuť vyskočiť z auta von. Ale vonku to bolo práve horšie a tak som musel doslova zaťať zuby a vydržať, kým sme nevyšli z mesta. Odmenou bolo to miesto zvané Sarnath, kde prvý krát kázal Budha a ktoré sa v kontraste so všetkým mestským chaosom topilo v pokojne zeleni, čo pôsobilo mimoriadne blahodarne.

Sarnath
Sarnath

A v tomto modernizovanom stredoveku som mal za úlohu vybrať si hotovosť z VISA karty v situácii, keď žiadny bankomat nebol na dohľad. V hoteli (ktorý tiež bol napol stredoveký) mi poradili, že mám ísť do pobočky miestnej banky a hneď tam so mnou aj poslali rikšu. Čo som uvidel, doživotne nezabudnem.

Z prašnej ulice ma rikšiar doviedol do veľkej, ale nízkej a tmavej sály zdanlivo bez umelého osvetlenia. Bolo to ako keby som vstúpil do podpalubia starej lode, kde namiesto bečiek so slanými rybami sú každé dva metre rozložené stoly s bankovými úradníkmi a na tých stoloch neprehľadné kopy papiera, ktorý vyzerá byť užitočný už len na to jediné (mimochodom, na to jediné ho Indovia nepoužívajú, lebo majú vedierka s vodou).

Vyzeralo to úplne beznádejne. V tej polotme prevládal hluk tlačenice, veď pri každom stole stála hrča Indov. Ale rikšiar vedel ako na to a energicky ma pretlačil cez všetkých k jednému z úradníkov.

Žiadny počítač na stole, najsofistikovanejším nástrojom toho úradníka bola pečiatka. Pozeral som sa na neho, ako keď niekto náhle zahliadne v africkej buši polonahého pigmeja s fľašou od coca-coly, ktorú sa ponáhľa vrátiť do super-marketu. Ale tento indický bankový úradník bol dôstojnosť sama.

Zobral opatrne do rúk moju VISA kartu a dôkladne si prezrel. Chvíľu som mal dojem, že do nej zakúsne, ako keď sa v stredoveku overovala pravosť zlatých mincí. Rozvážne pokýval hlavou, otvoril hrubú zaprášenú knihu a opýtal sa ma, koľko peňazí potrebujem. Povedal som sumu, on súhlase pokýval hlavou a vypýtal si môj pas. Ten som, samozrejme, nemal. V obave, aby som ho nestratil, som ho zásadne nechával v hotelovej izbe. Ale mal som kópiu hlavnej stránky pasu. Úradník bez mihnutia oka prijal ten dokrčený papier a už mal len jednu otázku – číslo mojich víz. To bolo pochopiteľne v mojom pase a samozrejme, že som ho nepoznal. Videl som to beznádejne. Zažil som komunistických byrokratov a vedel, že keď sa taký byrokrat zasekne, hoci aj na maličkosti, tak je to sizyfovská práca s ním pohnúť. Zahanbene som priznal, že to číslo nepoznám.

Indický úradník chápavo pokýval hlavou a opýtal sa ma, v ktorom hoteli bývam a či sa tam nachádza môj pas. Tak som mu to povedal a on odkiaľsi vypriadol telefón, zavolal tam a podľa mojich inštrukcií nechal k telefónu zavolať môjho kolegu Karola, ktorý tam našťastie mňa čakal. S tým sme pas rýchlo našli a on mi nadiktoval to číslo. A zázrak sa stal – indickému bankovému úradníkovi stačila kópia pasu a z telefónu nadiktované číslo víz. Do desiatich minút mi podával moju VISA kartu, peniaze a poprial mi príjemný pobyt vo Varanasí.

Odišiel som ako omámený. Zrejme aj v stredoveku platilo, že dobrá vôľa všetko zdolá. Vtedy v Indii boli na VISA kartu živé bankomaty…

 

Gustáv Murín

 

Share on facebook
Share on twitter
Share on linkedin
Share on pinterest
Share on reddit
Share on tumblr
Share on google
Share on email

Podobné články

Titulka

VEČNÁ OTÁZKA (Indický príbeh)

Stručný záznam z cesty: „Konferenciu v žalúdku zakončila búrlivá diskusia, takže som bol nútený nad ránom podstúpiť neveselú, smutnú tlačovku, z ktorej vyšla valná hromada…“ Ak ste