Kaňon San Diego v Jemezských horách tvorí z dolnej časti Nové Mexiko, z hornej Orava. Od skutočnej Oravy, s obdobne krásnymi potokmi, lúkami a lesmi, sa to líši len tým, že je o 1300 metrov vyššie nad morom. V strede kaňonu, oproti ruinám františkánskej misie z roku 1621 stojí vysoká veža celkom inej kresťanskej misie. „Kongregácia Svätého kríža“ je domovom rádu „Služobníkov Ducha svätého“ a „Služobníčiek božej krvi“. Začiatkom mája tu pred bránou kvitne orgován ako u nás doma. A nebol by dôvod narúšať pokoj tohto božieho sídla na kedysi posvätnej indiánskej pôde, keby sa tu pred tridsiatimi rokmi neudialo niečo, čo nemá vo svete obdoby.
Zakladateľ dobrej vôle
Všetko začalo jednej studenej noci počas veľkej hospodárskej krízy. Na dvere príbytku reverenda Fitzgeralda v Massachusetts zaklopal bezdomovec. Reverend ho nielen nakŕmil, ale dal mu aj svoje obnosené šaty. Muž sa poďakoval a keď odchádzal, prehodil mimochodom: „Tiež som býval kňazom“. Na Geralda Fitzgeralda to hlboko zapôsobilo. Trvalo to síce ešte ďalších dvadsať rokov (vrátane druhej svetovej vojny, ktorú dobrovoľne odslúžil ako takmer päťdesiatročný vojenský kaplán), ale Fitzgerald v roku 1947 konečne našiel to pravé miesto a založil v kaňone San Diego, pri dedinke Jemez Springs, nikdy dovtedy nevídanú misiu. Misiu vedenú kňazmi na záchranu kňazov. Kňazov, ktorí sa dostali do problémov. A tu kdesi začali problémy aj samotnej misie.
Myšlienka bola dobrá a vôľa ju naplniť ešte lepšia. Kňazi, ktorí prepadli alkoholizmu, drogám, ale hlavne tí, ktorí znesvätili svoje poslanie pedofíliou, tu mali nájsť odpustenie i nápravu. Najambicióznejší bol psychoterapeutický program pre pedofilných kňazov. Sľuboval ich plnú rehabilitáciu do pol roka. Niet sa čo čudovať, že toto centrum sa čoskoro zaplnilo. Väčšinu previnilcov sem posielali ich biskupi, niektorí prišli dobrovoľne. Ani najlepšia dobrá vôľa však nezabránila nečakaným excesom. Prípady násilia a sexuálneho obťažovania prenikli za brány Misie. To vyvolalo pozornosť tlače ďaleko za hranicami Nového Mexika i Spojených štátov. Nedávno vydaná brožúrka Misie hovorí o vynútenom zatvorení psychoterapeutického programu tak opatrne, že sa ani nedozvieme, kedy sa tak stalo. V tejto súvislosti píše autor brožúrky o „utrpení“, páter Raymond dnes hovorí o „tragédii“…
Príroda odpúšťa sama
Páter Raymond sa neprestáva usmievať. Tento muž v rokoch zdieľa pokoj tohto posvätného miesta v láskavom náručí Prírody s termálnymi prameňmi a udivujúcimi skalnými výtvormi. O terapeutickej minulosti Misie hovorí bez trpkosti. Tak ako bez trpkosti konštatuje, že jej úloha sa zmenila na miesto pokojného dožitia kňazov na dôchodku. V duchu organizačného talentu zakladateľa Fitzgeralda (ktorý tu na krátko otvoril aj prvú nemocnicu, ale i telefónnu ústredňu v údolí) však pribudla aj hoteliérska služba pre malé skupinky kňazov prichádzajúcich sem na krátkodobé semináre, alebo víkendové stretnutia. „Päťdesiat dolárov na deň vrátane troch jedál,“ pripomína trpezlivo páter Raymond ako miestny „duchovný manažér“. Misia je otvorená všetkým vyznaniam a sám páter Raymond strávil tri mesiace v budhistickom kláštore v Japonsku, aby poznal a toleroval aj iné náboženstvo. Pravda, jeho tolerancia má svoje hranice. Minulú nedeľu sem prifrčali na svojich Harley-och „Kresťanskí motorkári“, aby usporiadali nedeľnú opekačku (zvanú barbeque) s decibelmi funkovej a rapovej hudby. Jedlo i nealko boli zadarmo (pravda, kasička na dobročinnosť stála po ruke), takže sa najedli aj miestni šerifi povestní tým, že zvyšujú rozpočet obce pokutami za rýchlosť vďaka radaru „ktorý vidí cez skaly“. A hoci environmentálna inžinierka tmavej pleti Angela spievala v skupine „Under influence“ (Pod vplyvom) naozaj pekne, pátra Raymonda to veľmi nepresvedčilo. Ani sa nešiel pozrieť. Radšej hovorí o tom ako moderná civilizácia pretrhla odveké spojenie Prírody, Života a Duše. Nebráni sa však ani otázkam na telo, takže konečne prichádzame k téme „padlých kňazov“.
Boh odpúšťa, ľudia nie
Misia utrpela nielen pozornosťou médií, ale aj tým, že iní kňazi sa sem báli prísť, aby nedostali nálepku tých „padlých“. Dobrá vôľa pomôcť problematickým kňazom poškodila Misiu aj finančne. Ľudia neradi dávajú peniaze na (ako sa domnievali) azylový úkryt mužov, ktorí napriek vysväteniu neváhali pohlavne zneužívať deti. Páter Raymond pripúšťa, že táto úchylka je neliečiteľná, ale tvrdí, že sa dá kontrolovať. Preto terapeutický program pokračuje tam, kde je ľuďom menej na očiach – v St. Louis (Missouri), v Kalifornii a anglickom Gloucestershire. Podľa pátera Raymonda sa tí, ktorí prejdú touto terapiou, môžu vrátiť k svojim kňazským úlohám. „Ale tu už je to všetko minulosťou,“ dodáva pre istotu a za oknom sa náhle zjaví skutočný, živý kolibrík. Údolie je ich plné a páter Raymond má pre ne pri dverách kŕmidlo. Vyprevádza nás už opäť s úsmevom, pripravený odpustiť i zabudnúť, čím sa táto Misia nechtiac preslávila. Na rozlúčku ešte mávne rukou: „To všetko už bolo dávno.“
Na druhý deň sa v miestnych novinách objaví malá, prehliadnuteľná správička: „Bývalý rímsko-katolícky kňaz James R. Porter požiadal o odpustenie zvyšku trestu, ktorý si odpykáva vo väzení pre ´Sexuálne nebezpečné osoby´ v Bridgewater, Massachusetts. Dvadsaťročný trest dostal za sexuálne obťažovanie, ktoré mu bolo dokázané v prípade 28-mich detí. Sám sa však priznal k minimálne päťdesiatim prípadom. Dnes, už po tretí krát, žiada o milosť. Príslušná komisia však konštatovala, že James R. Porter je príliš nebezpečný pre spoločnosť, aby mohol žiť bez prísneho dozoru. Je nechvalne známy aj tým, že svoje sexuálne útoky opakoval aj v terapeutickom centre v Novom Mexiku“. Také je len jedno – Misia v Jemez Springs, kde dnes rastú orgovány a lietajú kolibríky.
Autor: Gustáv Murín
