Vo Francúzsku som skúšal všeličo z miestnej gastronómie, ale nič ma nemohlo tak nalákať ako pozvanie do Château de Bagnolet, honosného sídla jednej z najstarších koňakových firiem, Henessy. Aké dobré je byť spisovateľom! Pretože práve my spisovatelia z viacerých krajín a organizátori Salónu európskej literatúry v Cognacu sme mali tú česť byť tu hosťami na slávnostnej večeri. Čašníci v perfektných smokingoch nám v bielych rukavičkách pri príchode najskôr podali aperitív. S úsmevom si ho beriem, odpijem a vzápätí sa dostavuje šok — koňak riedený obyčajným tonikom??? A podávaný v „kompótovom“ pohári bez stopky so sklenenou slamkou??! Rozhliadam sa opatrne kto prvý s odporom vykríkne, aké to je „faux pas“! Ale všetci sa tvárili, že je to normálne, že to tak má byť. Keby som ja také niečo naservíroval doma na Slovensku našim hosťom, tak ma ohovárajú ešte aj ich vnúčatá. A tu, v chráme koňaku, také rúhanie!
Pri večeri ma miestny novinár upokojil. Tento kráľovský nápoj už roky zápasí s konkurenciou vodky a whisky, ktoré sa miešajú v nekonečných variantoch do najrôznejších koktailov. A preto sa aj viac pijú, čím ich producenti viac zarábajú. A keď ide o peniaze, musí ísť aj fajnovosť koňaku bokom. „V Japonsku ho v baroch miešajú s kolou pod názvom ´Tokijská noc´,“ zašepkal mi ešte. Ale naozaj zašepkal, veď keď už je tak zle, že dcéra majiteľa paláca hreší so šoférom, nemusí sa o tom aj nahlas hovoriť.
Tak takto vstúpil kráľovský nápoj do 21. storočia. Hoci istý pivničný majster prirovnal takýto koktail k čistému koňaku tak, ako sa má znásilnenie k láske. A predsa aj tie najstaršie a najnoblesnejšie koňakové firmy toto znásilňovanie samé propagujú. V inom koňakovom sídle vám už dnes dokážu bez rozpakov podať dokonca koňak s džúsom! Skúšali aj „koňakové pivo“ XO beer (neúspešne) a dodnes môžete po obede meditovať pri „likérovom víne“ Pineau des Charentes, ktoré vzniká stabilizovaním burčiaku koňakom. Nijako sa tiež nepozastavujú nad tým, keď (ako už vieme) starostlivo vyvážené koňakové značky zalievajú v japonských a čínskych baroch „sprostou“ Coca-Colou. Naopak, boli by radi, keby zalievali viac. Tieto krajiny sa totiž v 90-tych rokoch stali výborným odbytiskom, priam záchranou exportu. Hongkong dokonca istú dobu držal rekord v množstve koňaku vypitého na jedného obyvateľa za rok. Ale po východoázijskej ekonomickej kríze sa pokles predaja už nezastavil. Problém je totiž v tom, že koňak nie je ani doma prorokom! Až 90 % produkcie ide na export. Najväčšími odberateľmi sú USA, Čína, Duty Free shopy a Japonsko. Samotní Francúzi pijú radšej pivo, whisky a vodku. Veď aj Američania prestávajú piť Coca-Colu, ktorá naopak chutí čoraz viac cudzincom. Koňak ale v prvom rade doplatil na vlastné reklamné zbožšťovanie, ako nápoj príliš ušľachtilý, než aby zaujímal plebs. A plebs je dnes tá nákupná sila, čo mení marketingové stratégie svetových značiek.
To mi pripomenulo iných hostiteľov. Tí boli z maďarskej dedinky Tállya a v rámci spisovateľskej konferencie nás mali vo voľnom čase presvedčiť, že maďarské tokajské víno je svetový klenot. Presviedčali nás teoreticky, aj prakticky. A keď sa v druhý tokajský večer vďaka ochutnávke zdalo, že už sme všetko pochopili, postavil sa kolega z Uzbekistanu a opýtal sa celkom nevinne: „A môže byť aj červené tokajské?“
Vyslovil to v krajine, ktorá sa aj na medzinárodnej úrovni súdi o to, ako prísne dodržiava tie jediné správne pravidlá produkcie tokajského vína. Prekladateľ sa až zakoktal, keď si uvedomil akú nehoráznosť ignorantský cudzinec vyslovil. A odmietol otázku vinárovi preložiť. V pivnici nastalo také ticho, že bolo počuť ako sudy plné ušľachtilého tokajského vína nahlas vzdychajú zhrozením. Majiteľ pivnice sa síce domohol prekladu otázky, ale neodpovedal. Zato sa v posledný večer za veľkostolom v miestnom Vinárskom dome, kde sa s nami prišli rozlúčiť všetci vinárski hostitelia aj s rodinami, pred každým z nás cudzincov celkom nebadane objavili čudné fľaše bez vinety a aj bez obvyklej chváloreči a odborného komentára. Okoštovali sme – bolo to červené tokajské! Tajná zásoba miestnych špecialistov. Odhalená len pre nás. A mimochodom, to červené tokajské je takmer nepitné.
Gustáv Murín
Ukážka z knihy cestovných príbehov “Komáre v raji” dokončenej vďaka štipendiu Fondu na podporu umenia.
