Asi každý u nás vie o Černobyle a katastrofe jadrovej elektrárne, ktorá toto miesto urobila tak nešťastne svetoznámym. Ale málokto pozná Černobyling. Veď tento festival, organizovaný v Kyjeve nadšencami zo Slovenska vedenými Dominikom Orfanusom, zaznamenal tohto roku len svoj druhý ročník. Súčasťou festivalu bola pochopiteľne aj návšteva pamätných miest černobyľskej katastrofy. A tu začínajú prekvapenia.
The PIT ako iný svet
Tri dni festivalu prebehli v Kyjeve na priestrannom výstavisku, ktoré tu zostalo zo sovietskych čias. K nemu patrí pavilón určený pôvodne na výstavy spojené s baníctvom a energetikou. Skutočným prekvapením je jeho podzemie, kde bola pôvodne z edukačných dôvodov vybudovaná ukážková baňa. A práve tieto priestory obsadila na prvý pohľad vizuálne neprehliadnuteľná komunita. Sú to mladí ľudia, ktorí sa obliekajú do temných až šokujúcich kostýmov a štylizujú sa podľa postapokalyptických hier a filmov ako Mad Max. Zdá sa, že okrem týchto náročných a do detailov prepracovaných kostýmov ich najviac zamestnáva alkohol a voľná láska. Ale sú aj veľmi praktickí, veď počas festivalu zriadili tri bary v podzemí a jeden veľký pri vchode do pavilónu. Pre návštevníkov mimo tejto komunity majú aj požičovňu kostýmov a niekoľko atrakcií na úrovni performancií.
V tomto prostredí získal festival Chernobyling pozoruhodné pozadie názorne ukazujúce, ako by asi dopadla civilizácia, keby svet postihla globálna nukleárna katastrofa. O černobyľskej verzii sa mohli návštevníci dozvedieť okrem iného aj priamo od Alexandra Esaulova, zástupcu primátora pôvodne vzorového mestečka Pripjať, vybudovaného pre desaťtisíce pracovníkov černobyľskej elektrárne a ich rodiny.
Tajomstvo pri Černobyle
Výlet do Černobylu je pochopiteľne zameraný na sarkofág, pod ktorým je pochovaný nešťastne skolabovaný reaktor č. 4. Než ho uvidíte, má Dominik Orfanus pre svojich hostí nečakané prekvapenie. Stojí na dohľad černobyľskej elektrárne a na pôvodných sovietskych mapách bol označený ako detský pioniersky tábor, krycie meno Duga-2. A môžeme smelo povedať, že ide o ohromujúci technologický div moderného sveta.
Ide o gigantický vojenský radar s nízkofrekvenčným prijímačom úctyhodných rozmerov 300 metrov dĺžky a 100 výšky, a vysokofrekvenčným prijímačom, ktorý je dokonca až 500 metrov dlhý a 130 metrov vysoký. Je súčasťou komplexu, kde má vysielač pod kódovým označením Duga-1 (vzdialený 50 kilometrov na severozápad) na výšku 150 metrov s dĺžkou až kilometer. Fungoval na ambicióznom nápade, že radarový signál sa odrazom od ionosféry (vrstvy atmosféry 60 a viac kilometrov vysoko!) dokáže pozrieť „za obzor“ a včas varovať pred vojenskými aktivitami z územia USA. Černobyľská katastrofa zastihla tento projekt v skúšobnej prevádzke.
Návšteva opustenej vojenskej základne, ako symbolu Studenej vojny, so všetkými prevádzkovými a riadiacimi sálami plnými zvyškov kedysi špičkovej techniky, je ideálny úvod pre to, čo vás čaká v Černobyle, mestečku Pripjať a pri jadrovej elektrárni.
Černobyľ ako Šípková Ruženka
Černobyľ je mestečko, ktoré dalo blízkej elektrárni meno až dodatočne. Tá sa pôvodne volala, ako inak, V. I. Lenina, veď bola plánovaná ako jedna z najväčších na svete s dvanástimi jadrovými reaktormi pri plnom výkone, ktorý nikdy nedosiahla. Aj napriek katastrofickému kolapsu reaktoru č. 4, ktorý sa stal posledným dokončeným, toto dvadsať kilometrov vzdialené mestečko stále žije. Obývajú ho na niekoľkodňové smeny pracovníci elektrárne. Málokto totiž vie, že aj po fatálnej havárii v apríli 1986, zvyšné tri reaktory celé desaťročia bežali naďalej, pričom ich obsluhovalo až 54 000 pracovníkov. Aj po zatvorení celej elektrárne v decembri 2000 sem stále dochádza denne viac ako 2 000 zamestnancov, ktorí zabezpečujú postupné utlmenie a likvidáciu všetkých reaktorov. Mnohí obyvatelia z mestečka Slavutych, postaveného pre vysídlencov z evakuovanej Pripjati, používajú denne vlakovú stanicu Semihody, aby mohli pracovať v zrušenej jadrovej elektrárni. Logicky z toho vyplýva, že tzv. Exkluzívna zóna je celé tie desaťročia umelo udržiavaná z dôvodov opísaných v knihe „V tieni Černobyľa“. Kniha je dostupná v printovej, aj elektronickej verzii (viď po kliknutí).
Keď sa prechádzate týmto mestečkom, ktoré pripomína skôr dedinu s bytovkami, či obedujete v miestnom hotelíku s názvom „Desiatka“ (áno, hostia tu bežne prespávajú) neubránite sa pocitu, že toto mestečko zaspalo v okamihu výbuchu reaktora. Ešte aj jedlo pripomína sovietske časy, takže si ich môžete doslova „vychutnať“ – mäso je nežuteľné, k tomu „smutné zemiaky“ a slimačia obsluha. Aj autobusy prevážajúce zamestnancov sú muzeálne exponáty zo sovietskych čias. Dedinky okolo Exkluzívnej zóny pripomínajú zvonka dávno zabudnuté časy po II. svetovej vojne. Veľa sa odvtedy nezmenilo. Veď tu stále ešte žijú ľudia v dreveniciach, pred ktorými posedávajú „babušky“ so zlatými zubami ako zo Šukšinových filmov.
Je to bezpečné?
To najväčšie prekvapenie vás čaká v Exkluzívnej zóne, do ktorej sa vďaka vytrvalej propagande trvajúcej desiatky rokov boja vstúpiť aj mnohí Ukrajinci. V skutočnosti sú elektráreň a mestečko Pripjať zámerne starostlivo ne-udržiavaným Disneylandom. Ľahko to pochopíme, keď si uvedomíme, že prvé ciele ničivých atómových úderov, Hirošima a Nagasaki, sú dnes kvitnúcimi mestami. Aj Pripjať dekontaminovali do dvoch týždňov po katastrofe.
Komunistické vedenie spočiatku, ako bolo ich neblahým zvykom, katastrofálny kolaps reaktora tajilo. Väčšina obyvateľov si ho ani nevšimla, lebo sa odohral v noci a aj požiarnikov volali ako k obyčajnému ohňu. Ani okolie elektrárne nebolo výbuchom hneď zasiahnuté, lebo zapracoval komínový efekt a tak sa rádioaktívny mrak zdvihol v úzkom stĺpci do desaťkilometrovej výšky, silou vetra sa pohol nad Bielorusko a Poľsko ku Škandinávii a okrajom sa dotkol severu Čiech, aby sa tou istou cestou vrátil a skončil nad Rumunskom a Bulharskom. Panická evakuácia začala, až po druhom výbuchu, na ktorý v tej chvíli nemali zodpovední žiadne vysvetlenie (viac v knihe „V tieni Černobyľa“). A to, čo dnes láka návštevníkov sú skôr následky tej fatálnej evakuácie takmer 200 000 ľudí, než samotnej havárie, ktorú prekryl sarkofág. Aj ten už od nedávna kryje nový gigantických rozmerov. Veď by sa doň zmestil dva krát Titanic, či rímske Koloseum alebo aj Socha slobody. Ibaže pohľad naň odbavíte dvomi-tromi fotkami. Skutočnou atrakciou tohto Disneyland-u je teda „mestečko duchov“ – Pripjať.
Návrat strojom času
Mestečko Pripjať je na dohľad elektrárne a malo byť pýchou Sovietskeho zväzu i nádejou nových čias ohlasovaných Gorbačovovou Perestrojkou. Obrovská elektráreň uživila takmer päťdesiat tisíc pracovníkov a ich rodiny, pre ktorých toto vzorové mestečko vybudovali. Fasády nových domov boli stavané nezvyklo solídne, takže vydržali do dnešných dní. Zaviedli tu dokonca americký vynález, keď na každom poschodí pri dvojici výťahov ústila šachta na odpadky. Za vlády komunistov bolo vlastníctvo telefónu prepychom a na jeho zapojenie sa čakalo roky. Tu mal telefón takmer každý byt. Pravda, nemohli ste z neho volať priamo, ale len cez obrovskú ústredňu s tisíckami prípojok. Domy vyššie ako štyri poschodia mali zvláštne opatrenie proti požiarom. Schodisko na každom vyššom poschodí ústilo na vonkajší balkón a len cezeň ste prešli na vyššie poschodie, aby sa oheň nešíril komínovým efektom. Byty boli jeden ako druhý a takisto nábytok nemohol byť iný, než typizovaný. Takže ste všade trafili aj poslepu. Názornú ukážku takej „kvartiri“ môžete vidieť v komédii „Moskva slzám neverí“. Akurát, že tam má byt filmové rozmery.
V Pripjati ste bytovými dverami vstúpili do krátkej predsiene. Vpravo bola kúpeľnička a WC. Popri nich ste sa dostali do mini-spálne tak akurát na manželskú podsteľ s dvomi stolíkmi. Od bytových dverí ste rovno pred sebou mohli vstúpiť do mini-kuchynky, kde sa gazdinka ledva otočila s panvicou v ruke. A vľavo od kuchynky bola obývačka so skriňami. Nikde na svete nemáte možnosť vstupovať do stoviek súkromí a nachádzať ich typizovanú sovietsku verziu. Pravda, hoci obyvatelia ich opustili v chvate, dnes už tam nachádzate len sem-tam hrdzavý šporák a zvyšky nábytku. Sídlisko chránili pred rabovačmi a vandalmi len do pádu ZSSR, potom sa na čas stalo eldorádom lovcov suvenírov. Niečo si odniesli dodatočne aj pôvodní obyvatelia a ich príbuzní. Napriek všetkým limitom sa miestni obyvatelia považovali za privilegovaných. A z tohto piedestálu ich surovo vytrhla zbrklá evakuácia, ktorá z nich razom urobila bezdomovcov vlastniacich len to, čo si stihli narýchlo uchmatnúť. Toto je tá najväčšia trauma černobyľskej katastrofy, nie umelo nafúknuté údajne masové obete radiácie, ktoré sa serióznymi štúdiami nikdy nepotvrdili.
Koniec sovietskeho sna
V Pripjati miestna nemocnica zvládla až tisíc pôrodov ročne. Tie deti sa mali rodiť do sovietskeho raja. Postavili im tu bazén olympijských rozmerov aj so skokanskou vežou.
Mali tu jeden z prvých super-marketov a k tomu nie Dom, ale rovno Palác kultúry s veľkokinom, knižnicou, diskotékou a klubovými miestnosťami. Na blízkom ramene rieky, ktoré vodou napájalo gigantickú elektráreň, bol jachtársky klub a prístav pre pravidelné lodné spoje do Kyjeva a blízkeho Bieloruska. Centrálnemu námestiu mestečka kraľoval hotel prepojený krytou chodbou s reprezentačnou budovou mestského úradu. Pre voľný čas tu bol celý komplex športovísk. No a nezabúdajme na Zábavný park, ktorý mali so všetkými atrakciami (napr. tzv. Ruské kolo malo len zopár najväčších miest, tu ho umiestnili výnimočne) oficiálne otvoriť k 1. máju.
Lenže práve kvôli tomuto Sviatku práce, ktorý sa oslavoval manifestačne nepracovaním, sa reťazou náhod a systémových chýb komunistického režimu korunovaných arogantnou hlúposťou jedinca menom Ing. Ďatlov, stal ten Zábavný park dnes smutnou atrakciou. Hrdzavejú tu elektrické autíčka a najmä Ruské kolo, ktoré mali iba vybrané veľkomestá a z malých len vzorové mestečko Pripjať.
Je to smutný pohľad dokazujúci márnosť niektorých velikášskych ľudských snov. Na druhej strane tu vidíte ohromujúcu silu Prírody, ktorá sa s rádioaktivitou (veď je medzi nami prítomná od počiatku sveta) vyrovnala ďaleko lepšie, než boli prvotné predpovede. Zeleň tu postupne zahlcuje námestia, ulice aj chodníky. Preniká aj do vnútorných blokov miestnej školy, plnej potrhaných stránok učebníc a hromád plynových masiek navŕšených do „malebných“ scenérií profesionálnymi fotografmi.
V miestnej rieke plávajú obrovské sumce, nie ako efekt ožiarenia, ale preto, že ich tu nemá kto loviť. Krátko po katastrofe vypustili výskumníci do okolia elektrárne tri kravy (pomenované podľa druhov radiácie Alfa, Beta a Gama) a býka (Uran), ktorým sa tu náramne darilo. Lesmi sa preháňa stádo vzácneho koňa Przewalského. Všetkého je tu hojnosť, čo dobre odhadli tí, čo sa nikdy nenechali evakuovať, alebo sa sem tajne vrátili do opustených dediniek a osád. Ich tváre zachytila v unikátnej foto-publikácii „This is Chernobyl“ Mária Koczová. Na truc strašidelným predpovediam sa tu títo osamelí domorodci dožívajú vysokého veku, hoci pijú mlieko kráv, ktoré spásavajú rádioaktívnu trávu. Žiadne prekvapenie pre znalca problematiky, hoci ostáva jedným z mála tajomstiev černobyľskej katastrofy, o ktorom sa oficiálne nehovorí. Kazilo by to kšefty s Disneyland-om, ktorý minulý rok navštívilo 60 tisíc turistov. Za priemerné vstupné cca sto dolárov je to už slušná sumička…
Sen o vzorovom mestečku budúcnosti v okamihu vyľudnil nielen toto miesto, ale obrovskými nákladmi na nápravu škôd zruinoval aj rozpočet ríše menom ZSSR a ukončil nádeje Perestrojky. Ak by bol ing. Ďatlov agentom CIA, nemohol si počínať lepšie. On sám totiž prežil, odkrútil si desaťročné väzenie a zomrel na obyčajný infarkt.
Oplatí sa prísť
Milým prekvapením exkurzie do Exkluzívnej zóny je pohľad na výpravy zväčša mladých návštevníkov, ktorí sem prichádzajú dokonca opakovane. Vďaka nadšencovi Dominikovi Orfanusovi a jeho kolegyniam a kolegom sú to aj Slováci. Tí zvlášť vytrvalí sa dokonca môžu oficiálne dostať aj do riadiacej sály skolabovaného reaktora, ktorého sa výbuch nedotkol, takže operátori v ňom si nejaký čas ani neuvedomili tú hrôzu, čo chybný pokyn ing. Ďatlova spôsobil.
Keď už ale ste v Černobyle vzdialenom len 131 kilometrov od Kyjeva, využite hlavné mesto Ukrajiny ako základňu na výjazdy do ďalších unikátnych miest. Pre nadšencov vojenskej histórie a s ňou spojených „starých zlých časov“ je tu pravé eldorádo. Najbližšie je opevnená zóna obrany Kyjeva z II. svetovej vojny, vybudovaná ešte na príkaz Stalina. Zachované bunkre prepojené podzemnými tunelmi a ďalšie vojenské inštalácie nadchnú každého záujemcu o históriu militárií. Bližšie našim časom je unikátne zachovaná raketová základňa v Pervomajsku, vzdialenom tri hodiny jazdy od Kyjeva. Je jediná na svete, kde sa naozaj dostanete k odpaľovacím silám a rampám dodnes najhrozivejších nosičov jadrových hlavíc – rakiet Satan. Jednu si môžete obzrieť aj zblízka. A komu sa nechce opúšťať Kyjev, stačí pod dohľadom skúsených sprievodcov zostúpiť do podzemia ukrajinskej metropoly. Prechádzka opustenými stanicami metra, protiatómovými krytmi a tunelmi vás opäť prenesie do čias Studenej vojny, ako varovanie pred tými ďalšími. Nielen nadšenci hnutia UrbEx si prídu na svoje.
A mimochodom, festival Chernobyling má za cieľ upozorniť práve na tých, čo prežívajú vnútri Zóny bez dosahu zdravotnej starostlivosti a dostupnosti obchodov s potravinami, či inými potrebami. Výťažok zo vstupného ide práve v prospech týchto osamelých šampiónov prežitia, ale aj druhú generáciu detí evakuovaných rodín. Tak príďte, uvidíte neuveriteľné a ešte aj urobíte dobrý skutok…
Gustáv Murín
Reportáž pôvodne publikovaná v časopise Život, 3.3.2019
