Turecko – štyridsať rokov po…
6. diel
V Turecku som prešiel celou škálou reštaurácii. Od celkom ľudovej v meste Bergama až po tie najluxusnejšie. Na úvod treba povedať, že sa tu dočkáte niekoľkých u nás nevídaných pravidiel. Pred vaším príchodom sú taniere na stole obrátené dnom nahor, do normálnej polohy ich obrátia, keď si zasadnete. Okamžite servírujú vodu. Takmer každá reštaurácia má pre vás nachystané po jedle navoňané vlhké servítky v obale s menom a adresou danej reštaurácie. Nie je neobvyklé, že vám navyše ponúknu z plastovej fľaše na rýchlu očistu rúk dávku akejsi voňavej tekutiny zvanej „kolonja“. Nie v každej reštaurácii dostanete alkohol, ale pri troche snahy skočia do najbližšieho obchodu, aby vám ho priniesli. Vína majú najrozličnejšie názvy, ale nikdy názov odrody, z ktorej boli vyrobené. Chutia ale zväčša výborne.To podstatnejšie je, že tu v každom väčšom meste či regióne máte to isté jedlo na rôzne spôsoby. Tým sa táto kuchyňa líši od americkej, kde je naopak dôraz na to, že aj tisíc kilometrov ďaleko dostanete na tanier to isté – príkladom je McDonald a ďalšie siete rýchleho občerstvenia. Tu si naopak potrpia na to, že jedlo sa vychutnáva v pokoji a to na rôzne, miestne spôsoby. Príkladom je kebap a mám hneď dva príklady, čoho sa pod tým istým názvom môžete dočkať.
Reštaurácia v skale
V Kapadokii vás presvedčia, že aj obed môže byť turistickou atrakciou. Krajina je totiž pozoruhodná vápencovými útvarmi a aj podzemnými mestečkami, ktoré tu vybudovali prvotní kresťania. Reštaurácia Uranos – Sarikaya (ony sú dokonca dve vedľa seba) je vytesaná ručne do skaly a je to skutočne skvost medzi podobnými zariadeniami. Vchádzate širokou chodbou, hneď máte po ruke žiarivo čisté toalety a kým sa dostane do hlavnej sály po ľavej ruke objavujete kuchyňu, ktorá nemá dvere, ale je otvorená širokou bránou na pohľad každému návštevníkovi. Samozrejme, že som neodolal a nahliadol. Privítal ma šéfkuchár Mehmet Topak a sľúbil, že pripraví niečo extra. Tak sme pokročili ďalej do hlavnej sály, ktorá ma päť veľkých vetiev. V každej je sedenie pre približne 70 hostí. Široké stoly sú vytesané do kameňa, rovnako ako lavice, na ktorých sú mäkké podušky. Čašníci sú v krojoch, k jedlu hrá hudobník na podobu cimbálu bez paličiek zvanej „kanun“. Prichádzajú tu celé výpravy turistov a tak tu sú aj zvláštne miestnosti pre šoférov zájazdových autobusov. Na úvod sme si dali „svadobnú polievku“ z jogurtu, mlieka, múky, kúskov mäsa, ryže a paradajok. Nasledovala „pastama“ z kúskov mäsa s fazuľou. Ale vrcholné číslo priniesol šéfkuchár Mehmet Topak osobne. Z keramického džbánu vysypal „džbánový kebap“ – kúsky dusenej hovädziny, zemiaky, 50 gramov masla, cesnak a koreniny, Nozaj sme si pochutili! Na záver nás prišiel pozdraviť aj hlavný manažér reštaurácie Ali Čekmak s darčekom pre vzácneho hosťa zo Slovenska – miestnym vínom v keramickej fľaši. Naozaj milé prekvapenie.
Kebap z džbánu.
Tu si vzácneho hosťa z ďaleka vedia uctiť.
Kebap ako atrakcia
Sprievodca Bora ma presviedčal, že vôbec najlepší kebap sa pripravuje v Adane. A keďže toto piate najväčšie turecké mesto s 2,5 miliónmi obyvateľov bolo na trase našej výpravy, zaviedol nás do reštaurácie s názvom Golcuoğlu, ktorú nájdete blízko letiska. Na prvý pohľad nevyzerá práve vábne, ale z obeda tu dokážu urobiť udalosť. Reštaurácia bola založená v roku 1964 a o desať rokov neskôr sa stala nositeľkou vlastnej značky.“ alt=“<–break->“ rel=“lightbox“ src=“http://old.tulacky.net/sites/all/modules/wysiwyg/plugins/break/images/spacer.gif“> Privítal nás osobne šéf čašníkov Müslüm Szebetçi a hneď sa pochválil, že to oni poslali svoju špecialitu „metrový kebap“ bývalému americkému prezidentovi Bushovi (ten im za to poslal stručný pozdrav) a keď bol zvolený nový americký prezident Obama, tak na jeho počesť rozdali chudobným v okolí mäso z piatich čerstvo zabitých zvierat. To vraj v nádeji, že prinesie na svete mier. Takto sa dočkal vlastne už dopredu symbolickej Nobelovej ceny za mier. O náš „metrový kebap“ sa postaral osobne šéfkuchár M. Emin Yildirim. Variť ho učil jeho otec, šéfuje tu kuchyni od roku 1990. Jeho špecialitou sú to kusy jahňaciny (trvá na tom, že musí byť z mladého samčieho jahňaťa ) a kuraciny na veľkom ražni. Tie sa po opečení pokladajú na zvláštnu opečenú metrovú podlhovastú placku a na vrch pridávajú opečené paradajky a papriku. Na stôl vám to pokladajú hneď traja čašníci. Naozaj pôsobivé, veď sa presvedčte sami na obrázku a snáď v budúcnosti aj osobne…
Do polhodiny servírujú
(pokračovanie)
Viac informácií o Turecku nájdete na http://www.walkers.sk/turecko.php.
